Slovenský režisér Dušan Trančík 26. novembra oslávi sedemdesiate narodeniny. Pri tejto príležitosti uvedie KinoLumiere prehliadku jeho tvorby. Počas štyroch večerov diváci uvidia štyri krátke a štyri dlhometrážne filmy, ktoré charakterizujú jeho režijný rukopis. Prehliadku za osobnej účasti režiséra otvorí v deň jeho narodenín o 19.30 hod. dráma o hľadaní zmyslu ľudskej existencie Víťaz z roku 1978, prehliadka potrvá do 29. novembra.

Režisér, scenárista i príležitostný herec Dušan Trančík začínal ako filmový amatér, keď po maturite pracoval ako osvetľovač a asistent produkcie. Ešte počas štúdií strihovej skladby na pražskej FAMU začal pôsobiť v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave, kde nakrútil niekoľko výnimočných dokumentov ocenených na domácich i zahraničných festivaloch. Štúdium na FAMU ukončil v roku 1970 hraným dokumentom Fotografovanie obyvateľov domu (1968) a stredometrážnym hraným filmom Šibenica (1969). Od roku 1976 pôsobil ako režisér v Štúdiu hraných filmov, kde v rovnakom roku debutoval hraným filmom Koncert pre pozostalých.

Počas štvordňovej prehliadky diváci uvidia štyri krátke filmy Dušana Trančíka Fotografovanie obyvateľov domu (1968), Šibenica (1969), Vrcholky stromov (1972) a Tryzna (1969), na ktorom sa režijne podieľali aj Vlado Kubenko a Peter Mihálik. „Rané obdobie súvisí s mladíckou drzosťou a so slobodou, čo sa asi najvýraznejšie prejavilo v stredometrážnom filme Šibenica,“ hovorí Dušan Trančík v novembrovom čísle mesačníka Film.sk. „To bol môj podpis, ako vnímam hraný film. Mojím autorským svetom sa motali neherci, bola mi blízka dokumentárna metóda nakrúcania, autentické prostredia a priamosť výpovede. Som zástanca toho, čo sa v dejinách kinematografie označuje ako direct cinema.“

Z jeho neskoršej celovečernej tvorby prehliadka uvedie hrané filmy Víťaz (1978), Pavilón šeliem (1982), Iná láska (1985) a Keď hviezdy boli červené (1990). Ich námetom sú pre režiséra príznačné spoločensko-politické problémy, osudy jednotlivcov a ich etické postoje, hľadanie zmyslu ľudskej existencie aj vyhrotená konfrontácia rozdielnych životných názorov. Podľa Trančíka „v normalizačnom období nebolo možné otvorene pomenovať, čo žijeme. S Tiborom Vichtom sme nakrútili Víťaza, film o zakomplexovanom komunistovi, ktorý má všetko – rodinu, dom, spoločenské postavenie, ale chce viac, vynucuje si právo na česť a uznanie, aj keď bol druhý. Po rokoch vyzve na odvetu súpera, s ktorým prehral. Bývalému majstrovi Európy sa medzitým rozpadla rodina, neurobil ani stranícku kariéru, nemá sa čím pochváliť. Je spoločenský outsider a ´víťazstvo´ svojmu komunistickému súperovi daruje. Takto proklamovaná pasívna rezistencia sa v čase normalizácie vedeniu kolibských ateliérov nepáčila a spoluprácu s Tiborom Vichtom mi zakázali.“ Práve film Víťaz slávnostne otvorí prehliadku Trančíkovej tvorby, pred ním bude uvedený krátky film Fotografovanie obyvateľov domu. Počas nasledujúcich troch večerov sa rovnako premietne dvojica filmov, jeden krátkometrážny a jeden dlhometrážny film.

Po roku 1989 sa Dušan Trančík venoval prevažne dokumentárnej tvorbe pre českú spoločnosť Febio a Českú televíziu. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako predseda Slovenského filmového zväzu. V rovnakom období prednášal na filmovej škole v Zlíne a od roku 1999 na Katedre hranej réžie na VŠMU v Bratislave. Je členom Európskej filmovej akadémie, v rokoch 1993 – 1997 bol predsedom Asociácie slovenských filmových režisérov, v roku 2002 zasa generálnym riaditeľom Sekcie médií a audiovízie na Ministerstve kultúry SR. V roku 1997 bol generálnym riaditeľom 37. ročníka MFF pre deti a mládež v Zlíne a v rokoch 2002 – 2004 pôsobil ako vedúci katedry réžie na FAMU v Prahe. V roku 2006 nakrútil hraný televízny film Zima kúzelníkov a v roku 2013 televízny dokumentárny film Hodina dejepisu.

„Trančíkov režijný rukopis charakterizuje ´blízkosť k skutočnosti´,“ reflektuje jeho tvorbu estetik a filmový teoretik Peter Michalovič, ktorý sa s režisérom spolupodieľal na výbere filmov prehliadky. „Nestavia sa k nej ako pasívny pozorovateľ, ale ako aktívny tvorca. Pokúša sa poukazovať na pálčivé spoločenské problémy, približovať udalosti, ktoré menili naše dejiny, tvoriť portréty výnimočných ľudí, ako aj modelovať situácie, v ktorých sa prejavujú sila a slabosti charakteru človeka. Je to ťažké a vždy to prináša komplikácie aj v osobnom živote. Dušan Trančík je však človek vzácne umelecko-dokumentaristicko tvrdohlavý a preto si svoju pravdu vždy povedal, aj keď bol za ňu úhlavnými priateľmi kritizovaný či vrchnosťou bitý,“ uzatvára Peter Michalovič.