Najnovší film Nicolasa Windinga Refna Neon Demon sprevádzajú už od prvého uvedenia na festivale v Cannes rozporuplné ohlasy. Na jednej strane obviňovanie z prázdneho manierizmu a samoúčelných provokácií a na strane druhej očarenie hypnotickým štýlom. Faktom je, že takáto divergentná reflexia sprevádza Refna už dlhodobo, minimálne od uvedenia filmov Bronson a Vzkriesenie Valhaly.

Nejde teda o nič nové a všetko závisí od divákovej chuti, či nechuti prijať podobný spôsob narábania s formálnymi prostriedkami, ktoré sú pre Refna už nejaký ten čas typické. Je ním predovšetkým dodržiavanie žánrových konvencií, tematické vyhranenie sa voči „stredostavovským“ predstavám o šťastí či kráse, hypnotické narábanie so svetlom a farbou, časté spomaľovačky, dlhé zábery, pomalé jazdy, Martinezova energická elektrická hudba a tak ďalej. Toto všetko sprevádza aj jeho najnovší film. Osobne tak považujem za zaujímavé hovoriť skôr o tom, či sú tieto postupy vo filme využité funkčne a o čom vypovedajú, než sa prvoplánovo esteticky vyhraňovať voči Refnovej „videoklipovitosti“.

Jesse je krásne šestnásťročné dievča, ktoré prišlo do L.A. pracovať na svojej kariére modelky. Okrem krásy vyžaruje podmanivé lolitkovské fluidum, ktoré ju vyčleňuje zo zástupu „dokonalých“, ale všedných krások, uchádzajúcich sa o pár rokov slávy na módnych mólach. V rozbehu jej pomáha nádejný fotograf Dean, ktorý je do nej zamilovaný. Postupne ju však čím ďalej tým viac začína pohlcovať pozlátko modelingu. Jesse sa tak vnára do sveta, v ktorom doslova prežijú len tie najsilnejšie.

To, čo si pri Refnovej kinematografii treba uvedomiť je fakt, že jeho filmy majú výrazné žánrové podložie. Zatiaľ čo väčšina súčasných postmoderných tvorcov postupuje formou dekonštrukcie žánru, Refn nasleduje Argentovu, respektíve Wooovu líniu a žánrové hranice prekračuje pomocou zintenzívnenia špecifických štylistických postupov. V prípade filmu Drive napríklad sledujeme banálnu akčnú story o „mýtickom“ vodičovi, ktorý sa zamiluje do dievčaťa a pomôže jej z ťažkostí. Film zaznamenal veľký kritický a divácky ohlas práve vďaka hypnotickému štýlu, ktorý banálnemu deju vdýchol snovú atmosféru a interpretačne ho otvoril. V prípade filmu Neon Demon pre zmenu sledujeme snahu dievčaťa o modelingovú kariéru, ktorú však neskôr narúša rivalita jej neúspešnejších „kolegýň“. Príbeh naberá prvky hororového filmu a mení sa na nočnú moru. V tomto prípade teda Refn postupuje rovnako ako pri svojich predchádzajúcich filmoch.

Čo sa týka rozprávania je zaujímavé zamýšľať sa nad tým, čo je skutočné a čo fikcia. Refn sa totižto snaží stierať hranicu medzi realitou a fikciou a do zdanlivo „realistického“, konvenčného príbehu vnáša nereálne prvky. Zo ženských pohlavných orgánov tak vytekajú litre krvi, tieň vystrašenej hrdinky vidno za stenou akoby to bola len blana a modelka vyvracia nestrávené, celé ľudské oko. Aj ničím nemotivovaný kanibalizmus núti diváka pýtať sa, či sa za tým neskrýva niečo viac.

Toto Refn dosahuje pomocou subjektivizácie rozprávania, čo môže byť a často aj býva príčinou rôznych nereálnych výjavov, ale aj zobrazovania samotného fotenia, v ktorom sú modelky štylizované do rôznych úloh. Dôležitým prvkom je však aj odpsychologizovanie postáv. O Jesse, ale aj jej sokyniach, toho vlastne vieme až príliš málo. Sujet je v tomto ohľade striktne nekomunikatívny a neprezrádza nám motivácie postáv, ani priveľa informácií z ich minulosti. Jesse tak pokojne môže stelesňovať nejakú efemérnu bytosť, či symbol krásy, ale aj 16-ročné dievča. To zároveň trefne súvisí s témou filmu, ktorou je zobrazenie povrchného sveta modelingu a objektivizovania žien. Tie v tomto svete musia predovšetkým vyzerať a nie myslieť. Identita ženy je tak zredukovaná len na povrch a stáva sa len kusom mäsa. Toto všetko podáva Refn divákovi neexplicitne a bez zbytočného moralizovania – pevne integrované do samotného hororového rozprávania.

To, čo však skutočne diváka priam núti je hľadanie odpovedí na otázky, čím sa rozširuje priestor pre interpretáciu, je Refnov štýl. Jeho výrazná „videoklipová“ výtvarnosť i Martinezov elektrický pop výborne asistuje téme modelingu. Svojou abstrakciou však súčasne dotvárajú snový charakter rozprávania a ešte viac znejasňujú hranicu medzi fikciou a realitou. Práve štýl totižto v konvenčných hollywoodskych filmoch informuje diváka na akej úrovni rozprávania sa pohybuje. Tu táto pomôcka absentuje. Všetko sa javí ako hypnotický sen. Refn tu tak znejasňuje pevné žánrové hranice. Hororové vyznenie filmu naopak podporujú pomalé kamerové jazdy snímajúce strnulé hrdinky, celkové temné ladenie mizanscény a chladné, odcudzené, respektíve naopak „dekadentne“ prečačkané priestory. Herectvo je utlmené na niekoľko pohľadov, ktoré ešte podporujú zdanie, že sledujeme len figuríny a nie živé ľudské bytosti. Za krásou vo filme sa skrátka vždy ukrýva akési prázdno, temná nervozita a chlad. Povrchová narcistická krása bez vnútorného zmyslu je totižto len odrazom v zrkadle – simulakrom.

Nicolas Winding Refn ma ani v tomto prípade nesklamal a priniesol mi divácky zážitok, na aký som zvyknutý aj z jeho predchádzajúcich filmov. Jeho film je opätovne vizuálne výraznou hypnotickou sondou, tentokrát do zákulisia modelingu. Vo svojom filme navyše ešte výraznejšie ozvláštňuje zvolený žáner a stihne sa vyjadriť ku samotnému konceptu krásy a jeho komodifikácii v súčasnej spoločnosti. Navyše využíva formálne prostriedky funkčne ,a tak len ťažko môžeme hovoriť o prázdnej maniére.
 
Neon Demon (The Neon Demon), Francúzsko, Dánsko, USA , 2016
Dĺžka: 117 minút
Réžia: Nicolas Winding Refn
Scenár: Nicolas Winding Refn, Mary Laws, Polly Stenham
Kamera: Natasha Braier
Strih: Matthew Newman
Hudba: Cliff Martinez
Hrajú: Elle Fanning, Jena Malone, Keanu Reeves, Christina Hendricks, Abbey Lee, Bella Heathcote, Karl Glusman, Desmond Harrington, Alessandro Nivola, Charles Baker, Jamie Clayton, Lucas Di Medio, Cody Renee Cameron, Rebecca Kiser a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 22. septembra 2016
Foto: Film Europe