Na okraj Týždňa slovenského filmu

Tyzden logo resizePísať o význame, v poradí už o druhom Týždňi slovenského filmu (11. -17. apríl 2016), nemá význam bez toho, aby sme sa nevrátili do minulosti. Síce do minulého storočia, ale rok 1989 nebol až tak dávno. A stalo sa odvtedy v slovenskej kinematografii veľa zlého, ale aj dobrého. Na úvod hádam, aké negatíva spomínaný rok priniesol.

Tvorcovia na Kolibe boli dlhé roky vystavení dileme, ako niečo trochu aj kritizovať, prosto povedať aspoň čiastočnú pravdu. Keď sa okná do sveta otvorili a mohli si to už pokojne dovoliť, stalo sa niečo neočakávané -  odmlčali sa. A na evanova resizedlho. Našťastie, filmové nebo ako solitér dlho zachraňoval talentovaný Martin Šulík. Bol však pridlho osamotený. Vďaka však aj za neho, lebo inak by sme mohli konštatovať, že slovenský film už neexistuje. K neradostnej situácii prispel vo veľkej miere aj zánik Koliby. Prečo sa to stalo, je pre mňa stále záhadou. Nemienim to riešiť, hoci veľa o tom viem i neviem. Táto unikátna situácia, by si zaslúžila zápis do Guinessovej knihy rekordov, a to pod heslo (ak také vôbec existuje): najväčšia hanba. Nepoznám totiž krajinu, ktorá by si tak ľahko dala zlikvidovať roky budované filmové ateliéry. Ruka v ruke s ich nepochopiteľnou likvidáciou išlo aj takmer totálne zdecimovanie (takmer na nulu) celej garnitúty scenáristov, dramaturgov a väčšiny režisérov. Nejakým zázrakom boli čiastočne odolní kameramani. Tým tvorcom, ktorí nepodľahli celkovej depresii, našťastie, podal pomocnú ruku Fero Fenič. Je to paradox, lebo súdruhovia na Kolibe sa k nemu správali viac ako macošsky, čo bola na jednej strane výhoda, lebo mu nič nebránilo, aby včas zdvihol kotvy, usadil sa v Prahe a potom veľkoryso otvoril dvere „strateným“ režisérom. Krásny príklad, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj tak však slovenský film, až na niekoľko lastovičiek, skoro dvadsať rokov vegetoval. Do slova a do písmena.

 

koza resizePo dlhoročnej letargii a beznádeji sa udialo veľa malých i väčších zázrakov a pomaly sa začali objavovať nové mená, tíško nastúpila nová generácia tvorcov – nesmelých a bez zázemia. Ako prví sa spamätali dokumentaristi (logicky, lebo táto tvorba sa dá robiť aj za málo peňazí), objavili sa prvé lastovičky producentov, žiaľ, takisto bez podpory a najmä skúseností. Chýb sa urobilo veľa, ale ľady sa pohli. No fakt, že divoké pomery na Kolibe takmer zmietli z filmovej mapy scenáristov a dramaturgov, sa vypomstilo. Snímky začínajúcich režisérov poznamenala neprofesionalita, mnohé aj dobré námety sa, bez tvrdej ruky skúseného dramaturga, rozplynuli. A veru ste si neraz museli povedať, čo tým filmom chceli tvorcovia vlastne povedať. Snímky mali dva až tri konce, pointa v nedohľadne. A zasa to chcelo čas, aby sa mladí naučili remeselne zručne napísať scenár. Najviac uspeli tí, ktorí svoj námet dokázali aj sami realizovať. Za všetkých spomeniem Zuzanu Liovú a Marka Škopa. Liová úspešne, podľa svojho námetu a scenára, realizovala snímku Dom a Škop zasa právom vychválenú Evu Novú (netreba hádam zdôrazňovať, že film tohto roku premenil z deviatich nominácii na národnú cenu Slnko v sieti až päť). Pribudli však, popri staršej generácii ako Miloslav Luther, Dušan  Trančík, Juraj Jakubisko, Juraj Nvota, Juraj  Lihosit a iní, nové Deti 4 resizemená. Napríklad Mira Fornayová (Môj pes Killer), Peter Bebjak (Čistič), Palo Korec (Čakáreň), Ivan Ostrochovský (Koza), Jakub Kroner (Lokalfilmis), Viktor Csudai (Vojtech), Jonáš Karásek (Kandidát), Miro Drobný (Rytmus, sídliskový sen), Jaro Vojtek (Deti), Michal Kollár (Červený kapitán) Rasťo Boroš (Stanko). Ak som na niekoho zabudla, nech mi prepáči. Osobitným fenoménom sú však dvaja dokumentaristi, a to Pavol Barabáš, držitel niekoľkých ocenení za filmy s horolezeckou a športovou tematikou a Peter Kerekes (Ako sa varia dejiny). A nejako zázrakom, neočakávane, sa vyrojili aj sponzori, začali vznikať koprodukcie s inými krajinami a zázrakom, možno mimoriadnou konšteláciou hviezd, vznikol Audiovizuálny fond, ktorý zázračne funguje a mnohé talenty podporil. Sťažovať sa, že by sa žiadalo viac je v súčasnej situácii zbytočné. Vďaka aj za to, čo je.

 

Stanko-38 resizeČasovo to nebude presné, ale asi v ostatných piatich rokoch slovenský film vstal z popola. Preto sa vlani už mohol usporiadať prvý ročník národnej prehliadky, ktorý mal u divákov veľký úspech. Kolekcia hraných, dokumentárnych  i animovaných filmov sa podstatne rozšírila, takže tohto roku už nebol problém usporiadať ešte lepšiu a bohatšiu prehliadku. Úmyselne sa nevenujem hodnoteniu jednotlivých snímok, lebo ich na stránkach Filmpressu pravidelne hodnotíme. Ide mi skôr o to upozorniť na dôležitosť národnej prehliadky. Dobrým nápadom bolo spojiť ju s udelením národnej ceny Slnko v sieti (bolo to posledné bienále, akademici budú rozhodovať každý rok), lebo to bol dôstojný záver celotýždňového úsilia.

 

Prečo je teda národná prehliadka (po čase by to mohol byť festival) taká dôležitá? Dáva možnosť bilancovať, pozrieť Slnkovsieti 2sa podrobnejšie, ktorým smerom sa kinematografia uberá a aké sú jej možnosti do budúcnosti. Nie zbytočne každý národ má takto koncipovanú prehliadku, skôr festival, s porotou (i medzinárodnou) a cenami. Je to pre tvorcov dôležité. Ocenenie ich práce suplovalo udelenie Slnka v sieti. Nápad to bol dobrý, či dostačujúci, to nedokážem ešte posúdiť. Myslím si však, že by nezaškodilo viac veľkorysosti a pomaly sa začalo pozývať na túto, zatiaľ prehliadku, aj zahraničných hostí. Počujem argument : nemáme toľko peňazí. Zatiaľ. Lebo len tešiť sa, že sme sa predsa len pozviechali je jedna vec a objektívny pohľad zvonka druhá. Pre človeka z inej krajiny, s inou kultúrou, inými skúsenosťami, je veľmi dôležitý celkový obraz. Lebo k lepšiemu, najmä však hlbšiemu a objektívnemu spoznaniu kladov a záporov našej filmovej kultúry, sa inak ako v konfrontácii so svetom, nedopracujeme.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.