Hovorí sa, že úspešný mexický režisér Guillermo del Toro (1964) nakrúca americké „filmové rozprávky pre dospelých“, ktoré sa vyznačujú vizuálnou pôsobivosťou. Stačí spomenúť filmy ako Faunov labyrint či Hellboy alebo scenáristickú spoluprácu na trilógii Hobbit. V každom prípade vlani jeho film Podoba vody získal na MFF v Benátkach hlavnú cenu Zlatého leva a tento rok sa môže pochváliť najväčším počtom nominácií na Oscara – trinástimi.

Koľko z nich sa mu podarí začiatkom marca premeniť na prestížnu sošku môžu však naši diváci tipovať už teraz.
Ústrednú myšlienku vysvetľuje scenárista a režisér v jednej osobe slovami: „Voda má určený tvar tým, v čom sa práve nachádza. Voda môže byť veľmi príjemná, ale je to tiež najmocnejšia tvárna sila vesmíru. Vie prijať jej vlastnosti. Taká je predsa i láska. Nezáleží na tom do akého tvaru vkladáme lásku, či už je to muž, žena alebo iné stvorenie.“ Mimochodom, slovenskí distributéri sa pridŕžajú pri preklade titulu jeho pôvodného významu v zmysle „tvar", „podoba“, kým v Čechách ho uvádzajú poetickejšie ako „Tvár vody“.

Bez ohľadu na názov však podstata zostáva rovnaká. Režisér netají inšpiráciu nejedným známym sci-fi či fantasy príbehom o vzťahoch nekontabilných bytostí (napríklad Kráska a zviera, Človek obojživelník, Starman). Skutočnosťou je aj fakt, že ústrednú ženskú postavu Elizy, upratovačky v tajnom americkom vedeckom laboratóriu šesťdesiatych rokov, písal „na telo“ čoraz viac populárnejšej a mimoriadne tvárnej britskej herečke Sally Hawkins. Eliza v detstve onemela, žije ponorená vo svojej osamelosti a jej najbližším sú homosexuálny sused Gilles (Richard Jenkins) a kolegyňa tmavej pleti, pragmatická Zelda (Octavia Spencer). Keď však do laboratória dopravia záhadnú bytosť z vôd  amazónskej džungle, aby ju skúmali bez ohľadu na to, či pokusy prežije, zblíži sa s ňou a rozhodne sa ju zachrániť. Pod maskou vodného tvora sa skrýva dlhoročný režisérov spolupracovník Doug Jones (napríklad vo Faunovom labyrinte hral dvojrolu Fauna a Bledého muža), ktorému k výkonu pomáha možno i niekdajšie štúdium pantomímy.

Pravdu povediac, film Podoba vody si vyžaduje diváka, ochotného prijať režisérov uhol pohľadu, „hrať sa“ spolu s ním, ako je dnes zvykom, s jednotlivými motívmi a prelínaním žánrov, prípadne s ich parodovaním. Inak ho totiž samotný scenár môže mjožno poriadne iritovať. Jednotlivé postavy sú zámerne vykresľované až fraškovite, rovnako ako ich konanie na pozadí doby studenej vojny a otvoreného opovrhovania  tzv. neplnohodnotnými ľuďmi, či už pre farbu pleti, inú sexuálnu orientáciu alebo telesný handicap. Napríklad vládny agent Richard Strickland (Michael Shannon) ako démonický a arogantný násilník, ktorý má však zázemie a podobu aj stredostavovského vzorného otca rodiny.  Súboj zlých predstaviteľov americkej armády a zlých sovietskych špiónov, pre ktorých je jednoduchššie to, čo nepoznajú, nemôžu zlomiť a vlastniť – zničiť. Do toho sa pripletie naivný sovietsky špión, ktorý tvrdí, že je hriech zabiť niečo také inteligentné a cítiace, niečo, čo má nadprirodzené schopnosti a môže nás veľa naučiť. Lenže pre väčšinu je „vodný muž“ z Amazónie iba „vec“, ktorá komplikuje situáciu a vzťahy. Možno ho niekde v džungli považovali za boha. Ale najlepší boh je predsa mŕtvy boh...

Všetko sprevádzajú melódie vtedy nad mieru populárnych muzikálov z filmového plátna, televíznej obrazovky či platní. Nevraviac o tom, že v jednej  chvíli sa rozospieva a tanečné číslo si „strihne“ v snovej scéne aj nemá hrdinka Eliza. Nechýbajú erotické symboly a pasáže. Nuž a dialógy, pri ktorých človek uvažuje: je to vtip, paródia, alebo to myslia vážne? Boli chvíle, keď som si hovorila, to predsa nie je možné, aby toto malo trinásť nominácii na Oscara... Potom však prevládlo očarenie vizuálnym zážitkom zo zbližovania  bytostí z dvoch odlišných svetov a pochopenie zámeru – poukázanie na tú príšernú a zdá sa, že večnú, obludnosť ľudskej povahy, pre ktorú je prijateľnejšie a pohodlnejšie podriadiť sa moci mocných, ako načúvať vlastnému svedomiu a vzoprieť sa, udávať a zabíjať, ako sa snažiť poznať a nedajbože i pomôcť niekomu inému, než sebe samému.

Svoje zohráva i hlas rozprávača, ktorý tento  ľúbostný rozprávkový príbeh, kde ani smrť nie je definitívna, rámcuje mimo obraz poetickou úvahou o láske. Medzi iným v nej zaznie: Čo  možno povedať o nej, o nich? Milovali sa až kým nezomreli? Je láska to, čo všetko pretrvá a obklopuje nás neustále, nech si o nej myslíme, čo chceme? V kultovej slovenskej piesni sa spieva o vode „čo nás drží nad vodou“. Uvidíme, ako Podoba vody zaboduje na Oscaroch, ale hlavne u divákov.

Podoba vody (The Shape of Water)
USA, 2017
Dĺžka: 123 minút
Réžia: Guillermo del Toro
Scenár: Guillermo del Toro a Vanessa Taylor
Kamera: Dan Laustsen
Hudba: Alexandre Desplat
Strih: Sidney Wolinsky
Scenografia: Paul D. Austerberry
Masky: Jordan Sander
Kostýmy: Luis Sequeira
Hrajú: Sally Hawkins, Michael Shannon, Richard Jwnkins, Doug Jones, Michael Stuhlbarg, Octavia Soencer, Lauren Lee Amith, Nick Searcy, Cyndy Day, Stewart Arnott, David Hewlett, Nigel Bennett, Martin Roach, John Kapelos, Morgan Kelly, Dru Viergever, Wendy Lyon a ďalší
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 15.februára 2018
Foto: CinemArt SK