„Niekedy sa v živote dostaneme do zložitého bodu, v ktorom akoby sme sa ani nedokázali nadýchnuť,“ povedal režisér Kim Ki-duk na tému svojho štrnásteho celovečerného hraného filmu Dych z roku 2007, ktorý do kín uvádza Asociácia slovenských filmových klubov. Medzi filmovými fanúšikmi má dobré meno, ktoré poznáme z takých diel, ako bol Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima...a jar, Samaritánka, 3-iron, Luk, Čas a po Dychu Sen. Kim Kii-dukove filmy nespája iba autorova záľuba vo zväčša jednoslovných názvoch, ale najmä osobitý strohý, a predsa poetický štýl rozprávania s minimom slov. Jeho komorné drámy o ľuďoch v hraničných situáciách nemožno vždy merať vlastnými skúsenosťami. Pri takomto pragmatickom prístupe by sme ich občas mohli považovať za nevierohodné a v ich postavách nachádzať patologické prvky. Ak ich však dokážeme vnímať ako svojbytné filmové básne, potom nám prinesú mimoriadny estetický zážitok.

Voľné dýchanie ako symbol plnohodnotného života je základným problémom hlavnej ženskej postavy filmu, výtvarníčky Yeon, ktorá sa, obrazne povedané, dusí v zlatej klietke stereotypného manželstva s neverným partnerom. Nenapĺňa ju ani materstvo, ani sochárske pokusy, ani ponevieranie sa po luxusnom, moderne zariadenom dome. Z nudy a frustrácie ju vytrhnú až opakované televízne správy o trojnásobnom vrahovi čakajúcom na popravu, ktorý sa znova a znova pokúša o samovraždu. Yeon zatúži zoznámiť sa s týmto mužom. Na rozdiel od zarytého mlčania doma sa až tu, v odpudzujúcom prostredí väznice rozhovorí, a tak sa dozvieme o jej fóbii súvisiacej s dýchaním. Žena si vytvorí k väzňovi zvláštny vzťah, ktorému sa on pasívne, navyše so spútanými rukami, poddáva, a nachádza v ňom aspoň dočasne zmysel svojej existencie. Zrazu to už nie je ľahostajná bytosť s vyhasnutým pohľadom, ale životom kypiaca mladá žena, ktorá sa na pozadí farebných tapiet, znázorňujúcich postupne tri ročné obdobia, jar, leto a jeseň, kým vonku je sivá zima, rytmicky rozkmitá pri (falošnom) speve sezónnych šlágrov. Svojou energiou strháva aj Čangdžina, ktorému svojimi návštevami a darovanými fotkami akoby dodávala neurčitú nádej. Mení sa aj manžel, ktorý si uvedomí, čo stráca, rozchádza sa s milenkou a snaží sa o obnovenie niekdajšieho vzťahu. Nesymetrický vzťah zasiahne rušivo aj do života ďalších obyvateľov cely. Koleso osudu sa už pripravuje na svoju pustošiacu misiu a nikto ho nemôže zastaviť...

Sám režisér, ktorý je aj scenáristom, producentom a strihačom svojho štrnásteho filmu, stvárnil i zaujímavú postavu veliteľa väznice. Je to on, kto dovolí Yeon nadštandardné návštevy, je to on, kto na veľkoplošnej obrazovke ako skrytý voyeur sleduje stretnutia nerovnej dvojice, je to on, kto rozhoduje o ich dĺžke i frekvencii. Zrejme toto (samo)obsadenie nie je náhodné. Akoby ním chcel Kim Ki-duk naznačiť, že aj režisér je svojím spôsobom voyeur, zdanlivo nezasahujúci do osudu svojich postáv, no zabávajúci sa na ich trápení i strápňovaní. Ani raz ho nevidíme jasne, zazrieme iba jeho ruku, taktujúcu do rytmu pesničky, stláčajúcu zúfalo drnčiaci zvonec či prepínajúcu zábery kamier. A sem-tam sa zaleskne ako v temnom zrkadle odraz jeho tváre...

Kim Ki-duk nemá premyslený len svoj herecký výstup, ale doslova každý záber. Oči, pery, mimika, drobné gesto, to všetko sú prostriedky, ktoré namiesto slov vyjadrujú pocity, myšlienky i deje. Svoju úlohu hrá doslova každý detail, či už ide o interiér alebo o exteriérové zábery. Refrénovite sa opakujúce motívy (napríklad s mužovou košeľou na balkóne rodinnej vily či so zastrúhanou zubnou kefkou vo väzenskej cele) dostávajú stále nový zmysel a posúvajú filmové rozprávanie dopredu. Deje sa tak vo vynikajúcej symbióze všetkých tvorivých zložiek, predovšetkým však hercov a kameramana. Pomalé tempo umožňuje divákovi vychutnať si každú hereckú akciu, každý pohľad kamery. A istým spôsobom sa aj on mení na voyeura. Udalosti, ktoré sa pred ním rozvíjajú, ho možno nezasiahnu citovo, lebo sú priveľmi vzdialené od jeho názorov, postojov a skúseností. No určite, ak je filmovým fajnšmekrom, potešia ho ako rafinovaná exotická lahôdka.

Dych (Soom), Južná Kórea, 2007
Scenár, réžia, producent: Kim Ki-duk
Kamera: Sung Jong-moo
Hudba: Kim Myong-jeong
Strih: Kim Ki-duk, Wang Su-ahn
Hrajú: Chang Chen (Čangdžin), Zia (Yeon), Ha Jung-woo (manžel), Kim Ki-duk (veliteľ väznice) a ďalší