Jemmy Button (Gombík) bol jedným z pôvodných indiánskych obyvateľov južnej časti Chile – Patagónie. Keď prišli bieli osadníci, jeden z nich si ho kúpil za perleťový gombík. Trochu ho scivilizoval, ostrihal, obliekol do šiat a odviezol do Anglicka, kde z neho urobil gentlemana. Keď sa Jemmy po čase vrátil do rodného kraja, nebol ani Indián, ani Angličan. Už nikdy nenašiel svoju identitu a až do smrti bol nešťastný.

To je jeden z príbehov, zakomponovaných do dokumentárnej filmovej eseje Perleťový gombík, ktorá po uvedení na októbrovej prehliadke Be2Can prichádza do distribúcie. Jej autora a režiséra, známeho čílskeho filmára, ľavicovo orientovaného mysliteľa a humanistu Patricia Guzmána, odmenili na tohtoročnom Berlinale Strieborným medveďom za najlepší scenár.

Patricio Guzmán (1941), rodák z Santiaga de Chile, žije síce vo Francúzsku, ale venuje sa výlučne svojej vlasti, najmä obdobiu krátkej sociálnej vlády Salvadora Allendeho, krvavému prevratu, financovanému Spojenými štátmi americkými, a nastoleniu Pinochetovej diktatúry, ktorá trvala šestnásť rokov. Počas nej zmizli desiatky tisíc Allendových spolupracovníkov a stúpencov. Hľadaniu ich hrobov sa Guzmán venoval už v predchádzajúcej filmovej eseji Zbohom, svetlo (Nostalgia de la luz, 2010), v ktorej urobil paralelu medzi astronómami, objavujúcimi minulosť ľudstva vo vesmíre, a príbuznými, najmä ženami umučených Allendeho prívržencov, ktoré hľadajú pozostatky svojich blízkych v pieskoch Atacamskej púšte. Experiment, ktorý sa stal Európskym dokumentom roka, zaujal podobne ako Guzmánova trilógia Bitka o Chile (La batalla de Chile, 1977, 1978, 1980), dokument Prípad Pinochet (2001), či životopisný film Salvador Allende (2004). Guzmánovým najnovším dielom je filmová esej Perleťový gombík, nadväzujúca na dokument Zbohom, svetlo, len pozostatky mŕtvych socialistov nehľadajú ich príbuzní v púšti Atacama, ktorú hyzdia obrovské teleskopy, ale v priľahlom Tichom oceáne, ktorý tvorí 4200 kilometrov dlhú čílsku hranicu. Kým v prvej filmovej eseji boli hlavnými hrdinami hviezdy, v tej druhej je to voda v rozličných podobách. Nielen ako mohutná sila, obmývajúca brehy štátu a vzbudzujúca v narátorovi Patriciovi Guzmánovi veľký obdiv i rešpekt prechádzajúci do strachu, lebo mu ukradla najlepšieho kamaráta. Voda, to sú aj kvapky dažďa na zinkovej streche, pripomínajúce detstvo, cinkanie malých ľadových guľôčok na pobrežných skalách, praskot majestátnych ľadovcov, meniacich farbu podľa osvetlenia, burácajúci príboj i pokojné vlny na svojej nekonečnej ceste. Voda, ktorá tvorí tri pätiny našej planéty a podstatnú zložku ľudského tela, voda, ktorú nám vraj priniesli kométy z vesmíru a bez ktorej nie je možný život, má svoju podobu, farbu i hlas. Jeden z režisérových priateľov sa naučil jej jazyk a dokáže ho bravúrne napodobniť. Zvuky, ktoré pritom vydáva, postupne prechádzajú do krásnej hudby.

No voda má aj pamäť. Spomína si na pôvodných obyvateľov južnej časti Chile – Patagónie, kde žili už pred troma tisíckami rokov v symbióze s prírodou, najmä hviezdami, v ktorých tušili svojich predkov i vlastný predobraz, i s oceánom, ktorý im bol dopravnou tepnou i zdrojom potravy. Bieli osadníci, podporovaní vládou, videli v pôvodných obyvateľoch, patagónskych Indiánoch, iba divoké, necivilizované ohavy, ktoré postupne nivočili. Vnucovali im nový, dovtedy nepoznaný spôsob života, ktorých ich zabíjal. Dnes žije už iba dvadsať priamych potomkov týchto pôvodných obyvateľov a právoplatných majiteľov tamojšej pôdy. Aj na nich bol spáchaný nikdy nepotrestaný zločin, tak ako na Allendeho stúpencoch. Výraznú paralelu medzi týmito, storočiami oddelenými kriminálnymi činmi dokresľuje Guzmán dnešným vyšetrovaním zmiznutia ľudí, bojujúcich v sedemdesiatych rokoch minulého storočia za spravodlivejšie spoločenské zriadenie. Zistilo sa, že utýraných mužov a ženy rôzneho veku, často mučených len z pasie, lebo už nemali čo prezradiť, priväzovali k ťažkým, tridsaťkilovým koľajniciam, zaväzovali do vriec a z vrtuľníka hádzali do Tichého oceánu, aby ich nedostali rodiny, ktoré by ich dôstojne pochovali a vzdali im poslednú úctu. No voda, ktorá má pamäť i hlas, občas vyvrhne na pláž mŕtvolu, ktorá sa dá identifikovať. Ak sa zločin nepotrestá (Pinochet vyviazol so smiešnym „domácim väzením“), aspoň sa odhalí v celej svojej hrôze a odpornosti. Potápači sa znova a znova ponárajú na dno mora, aby odtiaľ vyniesli svedectvo. Na jednej z koľajníc je prirastený gombík. Podobný, za aký Jemmy Button vymenil svoj život. Svedok ďalšieho zločinu.

Film Perleťový gombík kombinuje zdanlivo nesúrodé prvky: astronómiu s históriou, etnografiou a filozofiou, mýtami a poéziou. Náročné úvahy spája s útržkami spomienok, ďalekosiahlymi víziami i s výrečným portrétmi ľudí – niekdajších i súčasných obyvateľov Chile. Autor komentára, ktorým je sám scenárista a režisér, uvažuje o mnohých veciach. O minulosti dávnej i nedávnej, o krutosti silnejších a ponižovaní slabších, o zle, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou každého človeka, o jeho budúcnosti, o zákonitosti dejín i prírody. Svoj sprievodný text rozpráva pokojným hlasom bez emocionálnych výkyvov, no jeho slová sú o to účinnejšie. Mnohé fakty, najmä politického charakteru, nie sú pre diváka novinkou, čílsky prevrat, iniciovaný a financovaný Amerikou, mal dostatočnú publicitu v čase vraždy Salvadora Allendeho v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a aj nedávno, pri dodatočnom obvinení diktátora Augusta Pinocheta a súdnej fraške, ktorá nasledovala. Guzmánova zásluha nie je len v tom, že tieto nepotrestané zločiny znova pripomína, ale najmä v tom, že ich stavia do nových, prekvapujúcich súvislostí.

Najatraktívnejšou časťou rozsahom primeraného filmu (trvá 82 minút, čo je správna dávka vzhľadom na nevyhnutnú sústredenú pozornosť diváka) je jeho vizuálno-akustická zložka. Kameraman Katell Djian, jeden zo stálych Guzmánových spolupracovníkov, komponuje nádherné obrazy čílskej prímorskej krajiny, vždy spojené s vodou a jej kolobehom v prírode. Dojem z výtvarne pôsobivých záberov, ktoré by mohli fungovať ako samostatné artefakty, posilňuje akustická zložka, v ktorej reálne zvuky vodného živlu v rozličných formách často prechádzajú do adekvátnej hudby, na vzniku ktorej sa podieľali Miguel Miranda, José Miguel Tobar a Hugues Maréchal.

Filmová esej – báseň Perleťový gombík má okrem poznávacieho a estetického aj nenásilný aktualizačný moment. Zobrazovaním úžasnej čílskej krajiny a rekapituláciou jej krvavých dejín pripomína súčasníkom, že naša planéta je nádherné, ale nebezpečné miesto na život. Kvôli nám, jej nerozumným obyvateľom. Jemmy Button vymenil svoj život za perleťový gombík. Za čo ho vymieňame my?

Perleťový gombík (El botón de nácar), Chile/Francúzsko/Španielsko, 2015
Scenár, réžia, komentár: Patricio Guzmán
Kamera: Katell Djian
Strih: Emmanuelle Joy
Hudba: Miguel Miranda, José Miguel Tobar, Hugues Maréchal
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 3. decembra 2015
Foto: Film Europe