Fénix (Phoenix)

Fenix resizeNemecká kinematografia zažíva v súčasnosti ďalšiu renesanciu, trúfam si povedať porovnateľnú s nemeckou novou vlnou spájanou s tvorcami ako Wenders, Herzog, či Fassbinder, čoho príkladom je veľké množstvo mimoriadne kvalitných a oceňovaných titulov.

Či už sa jedná o ojedinelé výkriky ako Kreuzweg, Životy tých druhých, Good bye Lenin a mnoho ďalších, o osamelých solitérov ako Tom Tykwer, Fatih Akin, či Andreas Dresen alebo o skupinu tvorcov zaraďovaných do Berlínskej školy, môžeme v prípade nemeckej kinematografie hovoriť nielen o pestrosti tematických, štylistických a naratívnych postupoch, ale aj o výnimočných kvalitách jednotlivých filmov.

Fenix2jpg resizeBližšie sa pristavím práve pri Berlínskej škole, kam spadá (skôr spadal) aj režisér snímky Fénix Christian Petzold, ktorej bola na tohtoročnej LFŠ venovaná samostatná sekcia. Samotný názov, Berlínska škola, označuje skupinu tvorcov, ktorých síce nespája žiadny manifest (ako tomu bolo v prípade nemeckej novej vlny), ale využívajú totožnú estetiku spočívajúcu v civilizme, zasadenia do súčasnosti, nefunkčných vzťahoch a novátorských naratívnych postupoch. Spomedzi týchto tvorcov sa najväčšieho medzinárodného uznania dočkal práve Christian Petzold, čo je pomerne pochopiteľné, keďže vo svojom prístupe k forme nie je taký radikálny ako niektorí jeho kolegovia.

Absolvent Deutsche Akademie für Film und Fernsehen, kde študovali aj ďalší významní súčasní režiséri ako Angela Schanelec či Thomas Arslan, preukázal kvality už vo svojej „trilógii prízrakov“ - Vnútorná bezpečnosť (2000), Prízraky (2005) a Yella (2007). V nich skúmal postavenie ženy-obete v súčasnej spoločnosti ovládanej silnejúcim kapitalizmom, cez prizmu žánrového filmu. Akýmsi prelomom v jeho kariére sa však stal až film Barbara, za ktorý získal na Berlinale Strieborného medveďa za réžiu a Fenix3 resizezároveň sa v ňom prvýkrát pozrel smerom do minulosti. Konkrétne ide o paranoidnú atmosféru 80. rokov v socialistickom NDR. Oboznámenosť s filmom Barbara je pritom pri sledovaní Fénixa obzvlášť dôležitá, keďže ho výrazne predznamenáva svojou estetikou a zároveň nám jedna z postáv, na príklade Rembrandtovej Hodiny anatómie u doktora Tulpa, interpretuje štylistické postupy samotného Petzolda. A bol to práve tento film, kde som si plne uvedomil spojitosť jeho tvorby s tvorbou Luchina Viscontiho. Veď uznajte. Barbara je historickým filmom vracajúcim sa do búrlivej etapy dejín, podobne ako napríklad  Viscontiho Súmrak Bohov (nástup nacizmu), Ľudovít (nástup modernej spoločnosti) či Gepard (zánik talianskej šľachty). Aj napriek svojmu realizmu sa film estétsky vyžíva v prepracovaných kompozíciach. A takisto tu môžeme postavy chápať aj ako archetypy, či zobecnenia určitého väčšieho celku - národa, vrstvy,  a to bez toho, aby pôsobili plocho. A v neposlednom rade oboch tvorcov spája ľavicové zmýšľanie.

Fenix4 resizeEšte evidentnejšie je to v prípade snímky Fénix, kde sa Christian Petzold spoločne so svojou zjazvenou a zranenou hrdinkou Nelly vracia do Nemecka poznačeného hrôzami 2. svetovej vojny. Za pomoci svojej priateľky z predvojnového obdobia, Lene, sa snaží zotaviť a vrátiť svojej zničenej tvári zašlú krásu. V rozbombardovaných berlínskych uliciach takisto stretne svojho manžela Johnnyho, ktorý však odmieta uveriť tomu, že ide skutočne o jeho manželku. Zo zištných dôvodov sa však rozhodne navrhnúť Nelly, aby na sebe vzala identitu jeho zosnulej ženy a mohol tak získať jej dedičstvo. Nelly v snahe získať späť svoj niekdajší život, strateného manžela i odpoveď na otázky, či ju miloval alebo dokonca zradil, pristúpi na túto hru a ujíma sa roly seba samej.

Aj vo Fénixovi sa teda Petzold obracia do minulosti, konkrétne do obdobia dejinného zlomu (Nemecko „v roku 0“), rovnako, ako tomu bývalo zvykom u Viscontiho. Petzold sa pri zobrazení tejto historickej udalosti rozhodol zamerať predovšetkým na otázky kolektívnej viny, vyrovnávania sa obetí s hrôzami holokaustu a samotnej identity človeka i celého národa, pričom vo filme opätovne využíva žánrové Fenix6 resizepostupy. Zatiaľ čo v Barbare sa pri vytváraní paranoidnej atmosféry inšpiroval špionážnymi thrillermi, tu pracuje predovšetkým s prvkami expresionistického hororu, ako je monštruozita, deformácie, budovanie napätia a spôsob štylizácie mizanscény.

V rozprávaní sa to prejavuje predovšetkým nekomunikatívnosťou narácie. Príbeh sa začína v podstate in medias res. Nevieme nič o postavách a ich minulosti. V prípade hlavnej hrdinky dokonca spočiatku ani nevieme, ako vyzerá, keďže má celú tvár omotanú obväzmi. Už tu sa teda objavujú prvé hororové prvky. Hlavná hrdinka si na príkaz vojaka totižto obväzy z tváre zloží, ale kvôli tomu, že kamera zaberá zdesenú tvár vojaka, môžeme sa iba domnievať, aký je rozsah škôd na jej tvári. Petzold tu pracuje s tým Fenix7 resizenajdesivejším strachom – strachom z neznámeho. Súčasne sa tiež vyhýba možnej prílišnej ľútosti nad osudom hrdinky, keďže nás s jej zraneniami otvorene nekonfrontuje. V neposlednom rade výzor hlavnej postavy - „oživlá múmia“ - korešponduje so samotným názvom (fénix ako symbol znovuzrodenia) i témou filmu. Následná sekvencia odohrávajúca sa v nemocnici, na oddelení plastickej chirurgie, pre zmenu pripomenie kulisy rôznych hororových filmov z prostredia šialených lekárov, či vedcov. V tomto ohľade tak nadväzuje na niektoré expresionistické snímky, pričom táto podobnosť je badateľná aj inde. Napríklad ide o výraznú prácu s tieňmi vo vojnou zničenom (zdeformovanom) Berlíne, problémy identity hlavnej hrdinky, symbolizované zdeformovanou tvárou v rozbitom zrkadle, alebo zvýšeným dôrazom na mimiku a herectvo hornej polovice tela. Hororové prvky pritom vo filme nie sú využité len pre navodzovanie napätia, či atmosféry, ale dôsledne korešpondujú s Fenix9 resizepovojnovou situáciou plnou monštier (či už tých bývalých alebo súčasných) pohybujúcich sa v temných a desivých ruinách mesta. Fyzicky znetvorená Nelly sa teda dostáva do prostredia duševných netvorov a vďaka plastickej chirurgii dokonca prijíma ich podobu. Zaujímavé pritom je, že všetky tieto prvky sú motivované realisticky, takže aj napriek výraznej štylizácii a estétskemu spôsobu snímania je film realistický (spomínaným viscontiovským spôsobom).

V samotnej Nelly sa pritom nezobrazuje len osud jednotlivca, ale aj všetkých obetí holokaustu, židovského etnika i nemeckého národa. Ako obeť holokaustu sa dostala medzi ľudí, ktorí sa na jej utrpení priamo či nepriamo podieľali a zároveň, kvôli extrémnym duševným i fyzickým útrapám, je vojnou poznačená viac ako oni. Týmto sa jej snaha o Fenix10 resizepremenu, problémy identity, neschopnosť zaradiť sa do nemeckej spoločnosti, snaha vrátiť sa k „rajskému“ predvojnovému životu, stáva osudom všetkých obetí. Ako Židovka pre zmenu stelesňuje osud jednej časti tohto etnika, ktoré sa s prežitím holokaustu vyrovnáva tromi spôsobmi. Tým prvým je samovražda, ktorej sa dopustí jedna z postáv filmu. Ďalším je odchod do Izraela, kam má spočiatku odísť aj samotná Nelly. Tá sa však rozhodne pre možnosť tretiu – fénixovské znovuzrodenie cez konfrontáciu so svojou minulosťou, s ľuďmi, ktorí ju zradili, a tým pádom cez porozumenie a prekonanie. A na záver sa Nelly stáva aj osudom nemeckého národa, ktorý napríklad  trápi rovnaký problém identity, ako to môžeme vidieť v nočnom klube Fénix, kde kabaretné vystúpenia simulujú zlaté predvojnové časy. Návštevníci klubu sa tak vyrovnávajú s vojnou tým istým spôsobom ako hlavná hrdinka – siahajú po minulosti. Zničenosť Nellinej duše pre zmenu môžeme pripodobniť ku zničenému Berlínu. To je najbadateľnejšie v scéne, kde Nelly s Johnnym v pivnici nacvičujú jej predvojnové správanie a z ulice sa ozývajú zvuky opráv a rekonštrukcií. Fenix5 resizeTaktiež Johnny stelesňuje širšiu vrstvu obyvateľstva – bežných obyvateľov vytesňujúcich zo svedomia kolektívnu vinu. Johnny sa snaží na vojnu zabudnúť, utiecť pred vinou, ignorovať očividné a zaradiť sa do spoločnosti pomocou peňazí mŕtvej manželky. Aj tesne po vojne tak opakuje podobné chyby.

Z tohto pohľadu je tak Fénix komplexným filmom, ktorý inovatívne skúma tému vyrovnávania sa z vojnou a zaujímavo zakomponováva expresionistické postupy do psychologického filmu. Menšie problémy, ako šušťanie papiera v scénach, keď Johnny ani nezaváha nad možnosťou, že je Nelly jeho manželka, v inak prevažne realisticky motivovanom rozprávaní, poprípade už viackrát a lepšie využité formálne postupy v iných filmoch (napríklad aj tých expresionistických či Viscontiho), trochu znižujú zážitok zo sledovania. Stále sa však jedná o nadpriemernú snímku, ktorá je pre Európu v dnešnej dobe obzvlášť dôležitá.

Feniíx8 resizeFénix (Phoenix) Nemecko, Poľsko, 2014
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Christian Petzold
Scenár: Christian Petzold, Harun Farocki
Kamera: Hans Fromm
Strih: Bettina Böhler
Hudba: Stefan Will
Hrajú: Nina Hoss, Ronald Zehrfeld, Nina Kunzendorf, Imogen Kogge, Kirsten Block, Eva Bay, Valerie Koch, Uwe Preuss, Max Hopp, Claudia Geisler-Bading, Nikola Kastner, Felix Römer, Trystan Pütter, Michael Maertens, Jeff Burrell, Michael Wenninger a ďalší.
Distrubícia: ASFK
Premiéra v SR: 1. októbra 2015
Foto: ASFK

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.