Len málo ambicióznych animovaných filmov dokáže v prvých sekundách to, čo francúzsky Muno, strážca mesiaca: evokovať hneď niekoľko výrazných animátorských a výtvarných rukopisov. Úvodná sekvencia sprvu farbami a linkou pripomenie beatlesovskú Žltú ponorku Georga Dunninga, vzápätí slzičkovými bytosťami a monštrom, ktoré ťahá Slnko (a neskôr aj všeličím iným) filmy japonského majstra Hajao Mijazakiho a hneď nato stvárnením nočných bytostí naivistické diela colníka Henriho Rousseaua.

Hneď na začiatok máme pre slovenského distributéra dobrú radu: nabudúce zverte preklad niekomu, kto dokonale ovláda nielen cudzie jazyky, ale aj ten materský. Vyhnete sa ťarbavosti, neohrabanosti, gramatickým i štylistickým prehreškom, o čechizmoch ani nehovoriac. I samotný slovenský názov Muno, strážca mesiaca (v origináli Mune, le gardien de la lune) s malým M má bližšie k rôznym „zamestnancom mesiaca“ ako k čarovným ochrancom Luny. Prečo sa pôvodný Mune musel v slovenčine premenovať na Muno, kým v češtine si zachoval koncové E, zostáva záhadou. No slovenský preklad do veľkej miery poškodzuje nielen prácu dabingových tvorcov, ale i celé vyznenie snímky.

Autormi scenára sú na poli celovečerného filmu debutujúci Jérôme Fansten a Benoît Philippon, ktorý má za sebou scenár neúspešnej francúzsko-kanadskej drámy Lullaby for Pi. Philippon Muna aj režíroval, spolu s Alexandre Heboyanom, ktorý ako jediný z trojice má skúsenosti s filmovou animáciou, v amerických štúdiách DreamWorks Animation sa podieľal na snímkach Kung Fu Panda a Monštrá a Votrelci. Tam spoznal výtvarníkov Nicolasa Marleta (Princ egyptský, Madagascar, Kung Fu Panda, Ako si vycvičiť draka s Aurélienom Predalom (okrem menovaných aj Un monstre à Paris, Asterix: Sídlo Bohov, Malý princ). K tvorcom treba prirátať aj skladateľa Bruna Coulaisa, ktorý už v minulosti skomponoval hudbu k animovaným filmom Pieseň mora, Koralína a svet za tajnými dverami, Brendan a tajomstvo Kellsu a Maxove dobrodružstvá.

Ich Muno nie je umeleckým stvárnením skutočnej legendy či mýtu, nepramení z folklóru, ako disneyovské rozprávky či keltskými príbehmi inšpirované animáky Tomma Moorea (Brendan a tajomstvo Kellsu, Pieseň mora). Je skôr zo škatuľky fantasy, v tomto prípade s riadnou porciou mystiky v znamení new age: na čudesnom cudzom svete sú Slnko aj Mesiac pripútané reťazami a lanami k monštrám, ktoré kráčajú po povrchu planéty a ťahajú ich za sebou. Svet sa delí na horúci slnečný a chladný mesačný. Obývajú ich rozdielne magické bytosti. Slnko aj Mesiac majú svojich mocných strážcov. Keď nadíde čas na ich výmenu, za nového strážcu Slnka vymenujú hrdého sebaistého svalovca menom Sohon. Opatrovníkom Luny sa nečakane stane ostýchavý a neskúsený mladý rozsievač snov Muno. Do hĺbok podsvetia za trest uvrhnutý titan Nekros využije ich mladosť, neskúsenosť a prchkosť, ukradne Slnko a hrozí skazou celému svetu. Slnečný mládenec Sohon a nočná bytosť Muno chtiac-nechtiac musia spolupracovať, aby odčinili, čo spôsobili. Vydávajú sa na púť do podsvetia. Sprevádza ich na nej učená „prechodová“ súmračno-úsvitová dievčina z vosku. V dennom teple sa roztopí, v nočnom chlade stuhne. Humor (veľmi nevyrovnanej úrovne) vnášajú dvaja malí Nekrosovi démonické poskokovia.

Záchranná misia Sohona a Muna zblíži, lenže posolstvo o tom, že aj rozdielne až protikladné bytosti musia vedieť spolupracovať, je na všetku tú komplikovanosť a okázalosť predsa len trochu príliš plytké. Ničoho hlbšieho sa však nedočkáme, neriešia sa tu žiadne ďalšie konflikty, nestvárňujú - čo i len v podobe symbolov a metafor - žiadne ďalšie odkazy. Hoci sa honosí pomerne podrobne rozpracovaným svetom i jeho mytológiou, neumožňuje divákovi zapojiť vlastnú tvorivosť a dotvárať filmový svet podľa seba. Muno skrátka vyzerá byť oveľa hlbší a závažnejší, ako v skutočnosti je a nejeden divák iste zaľutuje nevyužitú príležitosť.

Tak, ako je výtvarná stránka filmu znôškou rôznych prevzatých rukopisov a animácia používa klasický kreslený film i CGI, mytológia je poskladaná z babylonskej, staroegyptskej, gréckej, germánskej i keltskej. Rozprávanie využíva overené postupy a neusiluje sa prekvapovať. Napodiv to celé dohromady funguje. Obraz je svojrázny a pútavý, nechýba mu poetické čaro. Postavičky pôsobia dojmom neobyčajnosti a originality, líšia sa od voľne zameniteľných figúrok rôznych iných tvorcov animovanej zábavy. Zaiste, celok nedosahuje vyrovnanosť a suverenitu Mijazakiho ani magickú príťažlivosť Tomma Moorea. Úspešne sa však vymanil z hlavného prúdu animovanej komercie, vydal sa neprešliapanými chodníčkami a napriek tomu ostal prístupný aj deťom útleho veku.

Už i len preto, že francúzski tvorcovia nenapodobňujú osvedčené americké vzory, ale hľadajú vlastné postupy, stojí Muno: strážca mesiaca i napriek mnohým rezervám za pozretie. Možno ani vás celkom nenadchne, ale pravdepodobne ani neznechutí.