Slávny John Lennon  si vraj  v roku 1971 (rok po rozpade Beatles) prečítal v hudobnom časopise rozhovor so začínajúcim anglickým folkovým spevákom Steve Tilstonom a napísal mu. V liste zdôrazňoval, aby zostal sám sebou a verný svojej hudbe. List však adresát zhodou okolností dostal neskoro - až  takmer po štyridsiatich rokoch. Táto skutočná udalosť inšpirovala amerického scenáristu a producenta (spolutvorcu napríklad animovaných  filmov Autá) Dana Fogelmana, keď pripravoval svoju režijný debut Danny Collins (2015).

Úlohu protagonistu - starnúceho  amerického rockera menom Danny Collins písal na telo  jednej z najuznávanejších hereckých osobností nielen americkej, ale svetovej kinematografie vôbec, Al Pacinovi (1940). V deň narodenín mu jeho manažér a priateľ Frank (Christopher Plummer) daruje zarámovaný list od Lennona, ktorý sa mu podarilo získať od zberateľa a Danny netušil o jeho existencii. Zrazu ho prenasleduje otázka: Čo by bolo keby? Keby list dostal a s Lennonom sa osobne stretol, veď tam bolo jeho telefónne číslo a priama výzva. Možno by žil úplne iný život. Svojej hudbe sa dávno spreneveril. Tridsať rokov už nenapísal vlastnú pieseň. Spieva cudzie - to, čo si žiada publikum, na javisku či pred televíznymi kamerami robí šaša. Zapredal sa úspechu a peniazom. Býva v honosnom dome, má súkromné lietadlo, potáca sa po nekonečných večierkoch, plánuje štvrtú svadbu s krásnou Sophiou, ktorá by mohlo byť jeho vnučkou a odvahu si dodáva kokainom a alkoholom. Priateľovi sa priznáva, že by najradšej spáchal samovraždu. Keď pristihne svoju snúbenicu v posteli s iným, ani sa ho to príliš nedotkne, je to však ako posledná povestná kvapka, povie si, že je čas zmeniť svoj životný štýl .

Zruší svoje turné, odcestuje do malého mesta, kde sa ubytuje sa v hoteli Hilton a, samozrejme, vyvolá senzáciu, lebo medzi iným si do izby dá dopraviť koncertné krídlo, aby mohol opäť tvoriť. Medzitým horlivo zvádza hotelovú manažérku Mary (Annette Bening), ktorá má dostatok zdravého rozumu, aby nepodľahla jeho čaru, ale je skvelou partnerkou v slovných súbojoch. Rozhodujúcim je však pre neho stretnutie s rodinou svojho nemanželského syna Toma (Bobby Cannavale), ktorého dovtedy nikdy nevidel. Spoznáva svoju malú, hyperaktívnu vnučku Hope (Gisele Eisenberg) i nevestu Samanthu (Jennifer Garner) a chce si nájsť cestu k ich srdciam. Ako inak – peniazmi. Dovtedy ich vždy hrdo odmietli, ale teraz nevesta čaká druhé dieťa, vnučka potrebuje starostlivosť v špeciálnej škole a syn má nielen problémy s hypotékou, ale mu navyše diagnostikovali  rakovinu.
Je to ako zo zlého  „červenoknižnicového“ príbehu. Keby si Fogelman nedal záležať na vtipných dialógoch a situáciách ironizujúcich „ showbiznis“ ako taký, ale i myslenie a konanie  Dannyho a ľudí okolo neho.

Nezabudnuteľná je scéna, keď sa Danny pripravuje na vystúpenie – rituál, v ktorom nechýba sťahovanie ovisnutého svalstva pod košeľou, líčenie, či fet a alkohol na povzbudenie. Ten sebaironizujúci postoj však prerastá hranice profesie (platí všeobecne, nielen v umeleckej sfére) najmä vďaka hereckému majstrovstvu hlavného predstaviteľa. Al Pacino svoju smiešno-smutnú postavu rockera, ktorý nechce pripustiť, že starne, vytvára nesmierne šarmantne. Divák jednoducho verí každému jeho slovu, gestu, pohľadu. Pôsobivá je napríklad scéna, v ktorej chce na koncerte , kde je prítomná po prvý raz i jeho rodina, uviesť konečne novú pieseň. Lenže publikum sa pokrikmi dožaduje jeho slávnej „odrhovačky“ a on nemá odvahu, riskovať neúspech. Pochybnosti, strach, frustráciu i následnú rezignáciu vyjadrí bez slov, mimikou, rovnako ako po koncerte, v okamihu, keď pochopí, čo stráca a čo by mohol stratiť. Lenže svojho životného štýlu sa vzdať nedokáže. Navyše má teraz istú výhovorku: potrebuje peniaze nielen pre seba, ale aj pre rodinu. Čo na tom záleží, že bude opäť robiť veci, za ktoré sa ako hudobník niekedy aj hanbí, keď ich ľudia milujú a platia za to?  Čo na tom, že robí hlúpe gestá, ktoré možno nikto neocení, keď pociťuje potrebu robiť ich ?  A ktohovie, čo bude ďalej, ako to všetko dopadne, stačí sa presviedčať, že všetko bude dobré?

Zaujímavé je hudobná stránka  filmu. Úvodnú ukážku Dannyho show sa vraj nakrúcala pri skutočnom koncerte legendárnej skupiny Chicago v Los Angeles. Nuž a Lennonovi fanúšikovia zas spoznajú motívy jeho piesní, medzi ktorými nechýba slávna Imagine, podľa ktorej znel pracovný názov filmu. Nuž a čo povedať o  Dannyho speváckych vystúpeniach?  Asi najlepšie to vystihla jedna z recenzentiek, keď vtipne napísala, že Al Pacino síce nevie spievať, ale vie výborne speváka zahrať. Mimochodom, film akoby rámcovali dva rozhovory – prvý s mladučkým Danny Collinsom v sedemdesiatych rokoch a v závere dokumentárny zo súčasnosti - s jeho predobrazom Stevom. V podtexte zostáva pochybnosť, mohlo naozaj jedno stretnutie zmeniť život človeka? Alebo má každý z nás predurčený svoj osud? Nakoľko je jedinec schopný ísť za svojím šťastím a zostať verný sám sebe? V spomínanom Lennonovom liste figuruje otázka: „Čo si o tom myslíte?“ Zopakuje ju aj Danny pri rozlúčke s Mary. Svojským spôsobom ju možno chápať aj ako výzvu divákovi: Uvažujte...

Danny Collins  nie je komédia, ako sa neraz píše, naopak, niektoré okamihy majú až tragikomický, ak nie „limonádový“ podtón. Ale je to kultivovane nakrútené rozprávanie, s dobrými dialógmi a hereckými výkonmi, o tom, ako sa s nami život niekedy zahráva.

Danny Collins, USA, 2015
Dĺžka: 106 minút
Réžia: Dan Fogelman
Scenár: Dan Fogelman
Kamera: Steve Yedlin
Hudba: Ryan Adams, Theodore Shapiro
Hrajú: Al Pacino, Jennifer Garnet, Annette Bening, Christopher Plummer, Melissa Benoist, Josh Peck, a ďalší
Distribúcia: Continental Film
Premiéra v SR: 25. júna 2015
Foto: Continental Film