Víkend v Trenčianskych Tepliciach a v Trenčíne žije Medzinárodným  filmovým festivalom Art Film Fest. Filmovú slávnosť slávnostne otvoril v sobotu večer v Trenčíne americký film Dana Fogelmana Danny Collins v hlavnej úlohe s Al Pacinom. Kým si Zlatú kameru na úvod festivalu prevzal slovenský kameraman Ján Ďuriš, druhá laureátka, Anna Geislerová, držiteľka ceny Hercova misia sa prihovárala len z filmového plátna, aby to hneď na druhý deň vynahradila svojou prítomnosťou a na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach si osobne slávnostne pripevnila svoju tabuľku.

Vrátim sa však k úvodnému mimosúťažnému filmu, ktorý sa tohto roku usporiadateľom skutočne podarilo vhodne vybrať. O týždeň príde do našej distribúcie tak len v krátkosti. Vynikajúci herecký výkon najmä Al Pacina, ale aj Annette Bening a Christophera Plummera, bol nezabudnuteľným zážitkom. Takéto kvality by mal mať každý takzvaný divácky film. Vynikajúce herecké výkony (Al Pacino), vtipné dialógy, dobrá kamera i hudba, a to hlavné poučný smiešne - smutný príbeh. Bola radosť vidieť film, ktorý osloví aj fajnšmekrov, aj radového diváka.

Neviem, či by sa najväčšie sny mali plniť
Hviezdou večera však bola slovenský kameraman Ján Ďuriš, ktorý si zaslúžene prevzal jednu z najvýznamnejších cien – Zlatú kameru. Po skončení štúdia na Katedre kamery na pražskej FAMU nastúpil do Štúdia krátkych filmov v Bratislave. Od  roku 2003 je vedúcim Ateliéru kameramanskej tvorby a fotografie na VŠMU, titul profesora dostal v roku 2005. V krátkom filme sa stretol s Jurajom Jakubiskom a spolupracoval s ním na jeho snímke Bubeník Červeného kríža. Odvtedy sa datuje ich dlhoročná spolupráca, pripravuje s ním už šiesty dlhometrážny film. Za film Nejasná správa na konci sveta získal na MFF v Montreale cenu za kameru. Pracoval však s mnohými inými režisérmi  napríklad aj s Petrom Hledíkom, Petrom Solanom a ďalšími.

Na tlačovej besede okrem iného povedal: „Od detstva som rád kreslil, odvtedy som túžil byť kamaramanom. A potom som mal, samozrejme, šťastie na režisérov. Takmer so všetkými som sa spriatelil, Je však samozrejmé, že by sme mali byť aj kamarátmi, lebo sa ťažko pracuje s niekým s kým si ľudský nerozumiem." No a ako vzniká vizuálny štýl filmu ? "Postupne, na začiatku je scenár, potom obhliadka terénu, kde vlastne štýl vzniká. Juraj Jakubisko má napríklad veľmi vyhranený názor na prácu kamery. Pracovať s ním je veľmi náročné, ale nakoniec je film vždy vizuálne veľmi atraktívny. Na jeho snímky sa dá pozerať aj o desať, aj o dvadsať rokov a viac.“  Málokto vie, že Ján Ďuriš bol spoluzakladateľom tohto festivalu a pracovať na ňom štyri roky. "Peter Hledík bol viceprezidentom a vtedy som netušil, že o 23 rokov tu budem preberať Zlatú kameru. Závidel svojim svojim sivovlasým kolegom, že preberajú jednu cenu za druhou. Dúfam teda, že táto cena nie je kvôli mojim vlasom, ale kvôli filmom.“ Dotkol sa aj nových technológií, najmä digitalizácie.“Končí jedna éra, lebo to, ako sa dnes nakrúca a pod akým veľkým tlakom sú naši študenti, tak to im nezávidím. Samozrejme, že digitalizácia priniesla aj veľké výhody, všetko vidíte na monitore, všetko sa dá opraviť, môžete sa spoľahnúť na to, že sa to v počítači opraví, ale to je práve to, čo by som ja už nechcel robiť.“ Napriek tomu oslávenec bol jedným z prvých, kto nakrútil film Post coitum digitálnou technológiou. „Okrem toho, že viem poslať esemesku, viem niečo aj o digitálnej technológii. Spomínaný film sme nakrúcali v Prahe a bol druhý v poradí a po vizuálnej a technickej stránke dopadol dobre. Musím však uviesť na správnu mieru, že to nebol celkom Jakubiskov film, ani jeho scenár, hlavnú úlohu hral Franco Nero, on si ho vyžiadal. Priznám však, že pred 12 rokmi som si nemyslel, že digitalizácia spôsobí až takú veľkú revolúciu. Nakoniec ani tak veľmi nevnímam rozdiely na čo sa nakrúca, či je to negatív alebo digitálna kamera. Technika sa síce zmenila, ale stále si myslím, že film nie je o technike, ale o príbehu. To čo ma však trochu zaskočilo je tvrdenie, že digitálne kamery sú tak citlivé, že nemusíte svietiť. To nie je pravda, lebo kameraman vládne rôznymi výrazovými prostriedkami, ale najdôležitejšie je svetlo. A podľa toho je aj žiadaný a uznávaný. Svetlo je to čím vládne len kameraman. V scenári môže byť napísané, že podvečer, ale ako ten podvečer nasvieti je v jeho rukách. Mýtus, že netreba svietiť pri digitálnych kamerách, nie je pravda.“ Aký je tajný sen Zlatou kamerou oceneného kameramana nechcel prezradiť. “Uf. Nakoniec začínam rozmýšľať, či je treba, aby sa sny plnili. Hovorí sa, že keď ťa chce Pán Boh potrestať splní ti najväčší sen."

Zatiaľ nepanikárim, všetkom je prírodzené
Anna Geislerová, ktorej sa hovorí Aňa je jednou z najobsadzovanejších českých herečiek. Je držiteľkou piatich českých levov za filmy Návrat idiota, Želary, Štěstí, Kráska v nesnázích a Nevinnosť. Hrala už v 75 filmových tituloch. Držiteľka ceny Hercova misia si dnes vlastnoručne pripevnila mosadznú tabuľku so svojim menom vo Festivalovom parku v Trenčianskych Tepliciach na Most slávy.

Aký je jej vzťah k oceneniam? „Odpovedať na túto otázku som veľmi zlý kandidát. Bojujú vo mne dva póly - nezveličovať a brať to normálne alebo sa zapletiem do strašného pokorného adorovania, ktorému nikto neverí, teda musím trafiť správnu polohu. O filmových cenách si však myslím, že sú odmeny za prácu. Malý potlesk, ktorý si môžem užiť. A keď sa nad tým zamyslím úplne jednoducho, zistím, že väčší počet ako dvaja ľudia sa zhodli na tom, že niečo robím dobre. A potom je jedno za čo tá cena je.“  Na hereckú dráhu sa vydala intuitívne. „Viem, že som sa rozhodla správne. Neviem čo by som robila keby som nebola herečka. Ťažko však povedať, kto je na čo predurčený. Keby sa to prejavilo už na deťoch pri pôrode bol by to humor. Každý ma však ten svoj osud nejako daný. Rozhodujú o tom okolnosti, gény, výchova a čo ja viem čo ešte všetko. V prostredí, v ktorom som vyrastala bolo prirodzené, že som sa stala herečkou. Keby som sa narodila v rybárskej rodine tak by som pravdepodobne mala nejakú rybársku loď.“  Aňa si s budúcnosťou nerobí problémy, nemá obavy, že časom jej ubudnú príležitosti. „Vekom sa herec musí  prehrať do komediálnych rolí. Nemyslím si, že starší herci majú málo príležitostí len sa prehrávajú do iných úloh -  komediálnych, rozprávkových alebo hrajú alkoholikov. Ja s tým problémy nemám, hrala som maminky, dokonca aj svokru. Zatiaľ nepanikárim, zdá sa mi to prirodzené

Jeden z najväčších úspechov herečky však bol film Želary, kde hrala po boku maďarského herca Györgya Cserhalmiho, „Je už dávno, ale je to výnimočný film, Nakrúcanie bolo nádherné a hrať s Gyurim bolo fajn. Spolupráca mi vyhovovala i keď sme jeden druhému vôbec nerozumeli. On hovoril len po maďarsky, anglicky vôbec a komunikovať sme mali cez tlmočníkov. Vykašlali sme sa na nich, nesnažili sa o nič, jednoducho sme len hrali. A bolo to úžasné. Neboli sme zaťažení ničím. On hovoril po maďarský, ja po česky. Bol to jediný spôsob a fungovalo to.“  Ako Aňa prežíva svoje úlohy ?  „Tieto otázky hercov neustále prenasledujú. Ako prežívame jednotlivé charaktery sa nedá vysvetliť. Človek pracuje s emóciami, predstavuje si napríklad, že Vendula má za manžela idiota, hlúpu matku, ktorú otec ju opustil, a tak začína sa skladať príbeh, z ktorého vyplynie určitý typ správania. To však neznamená, že ja som taká, aká je moja postava, že chcem prežívať jej život." Na otázku či má nejaké vzory povedala: “Môjho suputníka rivala a kamaráta Ivana Trojana. Baví ma s ním fiktívne súťažiť. Ma o jednu cenu viac a tiež jedno dieťa viac. On je skutočne inšpiratívny. Má v sebe ľudskú a hereckú energiu, je múdry, vážny, vtipný. Prosto chlap na zabitie.“

Foto: Radovan Stoklasa