Iránsky film: 2015

1480 resize„ Európania už nedokážu rozprávať príbehy,“ hovorí poľský filmový režisér Krzystof Zanussi v rámci svojho masterclass na Urban Film Festival v Teheráne. Veľký podiel na tejto „poruche“ má podľa majstra postmoderna, utápajúca sa v obrovskej vlne  vizuálnych textov, mnohonásobne citovaných, študovaných a vlastne aj obdivovaných.

Vymyslieť dnes originálny príbeh, ktorý má kapacitu nielen „mapovať“ realitu (termín, ktorý sa dnes ujal, ako ospravedlnenie totálnej umeleckej vyprázdnenosti, nahradenej zväčša povrchnou honbou za atraktivitou, alebo nič nehovoriacimi sociologickými ponormi do životov okoloidúcich), ale zachytiť „komplexnosť života“ a vyprodukovať  živý vizuálny svet, s obsahom a zmyslom, sa rovná sizyfovskej práci. Záujem Európy sa teda obracia na východ, tam kde sa rozprávačská tradícia nevytratila a môže ešte niečím prekvapiť. Je to, samozrejme, iluzórna predstava, podmienená. majstrovou galantnosťou voči hostiteľom.

Sledovanie iránskej filmovej produkcie má svoje špecifiká, nie vždy sa v Iráne dostanete k tomu

1611 resizenajzaujímavejšiemu, čo v danom roku vzniklo. Prísna čiara, medzi povolenou a povedzme štátnymi orgánmi neodobrenou produkciou, je jasná, hoci to neplatí vždy a všade. Môžte sa bez problémov ocitnúť v situácii, keď sa zdá, že nič nie je problém a všetko je v dosahu alebo naopak. Nepredvídateľnosť je pre často pre našinca a jeho racionálne návyky  ťažko pochopiteľým faktom.

Aj napriek živému záujmu svetových festivalov, je iránsky film v útlme. Stráca akékoľvek väzby so svetom mimo Teheránu a utápa sa v nude rodinných melodrám, ktoré už len vzdialene pripomínajú kúzlo oscarového filmu Asgara Farhadiho Rozchod Nadera a Simin. Epigónska obsesia, prítomná v modeli „rozhádaná rodina“ je svetom uzavretým do seba, odohrávajúcim sa v luxusných apartmánoch, superdrahých autách, takmer bez náznaku akýchkoľvek kontaktov s realitou. I to je dôvod, prečo je nutné ovládať aspoň približné súradnice skutočnosti, ak treba o filmoch napísať čokoľvek zmysluplné. Vysvetlenie, ktoré na adresu tohto javu dokážu podať domáci filmári a kritici spočíva v dvoch bodoch – viere, že keď sa raz západu zapáčil Farhadiho film, s nadšením budú prijímať aj ďalšie iránske sequely a za druhé, je to výrazne lacný model príbehu. Stačia dve alebo tri hviezdy, luxusný byt, auto a film je hotový.

Zaujímavým bodom celej tejto agendy je snaha otvorene a bez zábran kopírovať svetom oceneného lídra. Až pozorný  pohľad do východnej tradície dokáže vysvetliť túto pre nás značne opovrhnutia hodnú záležitosť. Pojem „kopírovanie“ nahradí výraz „nasledovanie majstra“ a všetko je odrazu inak. Uvedomíme si, ako originalita úzko súvisí so západným individualizmom. Ak tvorca nebol dôležitý v stredoveku a jeho postavenie sa zmenilo až v ďalšom vývoji európskeho umenia, východ si mnohé z pôvodných tradícií udržal a jednoducho sa na problém originality pozerá odlišne.

Filmové súdničky

TimeforLove resizeDej mnohých  filmov sa odohráva čiastočne pred súdom, kde iránske páry zápasia o svoje práva pri rozvode a  následne o starostlivosť o deti. Hrdinkou filmu Čas pre lásku (Time for Love, 2014)  režiséra Ali Raissiana je rovno  právnička Bita  Tamadon (Leila Hatami). Zaoberá sa hlavne rodinným právom a požiadať o radu k nej príde žena, ktorá uzavrela dočasný zväzok. Ten sa podľa zmluvy ukončil, ale žena zistí, že je tehotná. Bita zistí, že dočasným manželom bol jej vlastný muž. Situáciu komplikuje fakt, že zamestnávateľ manžela je strýkom Bitinej klientky. Navyše manžel predloží dočasnej manželke papier o vasektómii a nemôže byť otcom dieťaťa. Budúca matka kontruje dokladom o tom, že lekár nebol oprávnený urobiť takúto operáciu a je teda podľa práva nedôveryhodný. Bita navrhuje skúšku DNA po narodení dieťaťa a vzdáva sa prípadu. Tvorcovia nechávajú pribeh otvorený. Treba ešte poznamenať, že  postavenie tvz. druhej ženy je vo vyšších kruhoch nedôstojné a inštitút dočasného manželstva sa považuje za neprijateľný archaizmus a znak nízkeho sociálneho postavenia.

IceAge resizeIný  variant  zložitých rodinných vzťahov v kombinácii s detektívnym thrillerom predkladá režisér filmu Doba ľadová (Ice Age, 2015) Mosafa Kiaie. Do spoločnosti, ktorá spestruje svoje večerky drogami zasiahne smrť predávkovaného muža a spúšťa sériu udalostí. V ich centre uviazne Monir (Mahtab Keramati), majiteľka módneho salónu. Má pomer s dílerom (Bahram  Radan) a muž Babak ju podozrieva z nevery. Do plyšového prívesku z filmu Doba ľadová jej vloží odpočúvacie zariadenie a dozvedá sa nepríjemnú pravdu.

nightshift resizeDo  prúdu rodinných drám s kriminálnou zápletkou sa vpisuje i film herečky Niki Karimi Nočná smena (The Night Shift, 2015). Podozrenie z nevery manžela vedie manželku k jeho intenzívnemu sledovaniu až zistí, že jeho zvláštne chovanie zapríčinili dlhy. Za pomoci rodiny sa mu snaží pomôcť.

Nahid resizeMladá žena z filmu Nahid ( 2015) režisérky Aydy Panahandeh ostane po rozvode sama so synom. Jej muž je narkoman a syna si môže nechať (v Iráne obvykle súd prisúdi dieťa otcovi) len pod podmienkou, že sa opäť nevydá. Má však nápadníka a ten trvá na sobáši. Keď sa jeho rodina dozvie, že môžu uzavrieť len dočasné manželstvo, rázne voči žene zasahuje.

Po filme Je to sen (It´s a Dream, 2012) režisér filmu V pasci Trapped resize(Trapped,2013) Parviz Shahbazi, otvára opäť tému dievča v problémoch. Kým zadĺžená hrdinka v prvom filme spláca nemalú čiastku veriteľovi telom, v druhom filme sa v pasci ocitne vinou svojej domácej. Študentke medicíny, ktorá nedostala internát ponúkne izbu v prenajatom byte. Dievča sa za jej dlhy zaručí a keď zmizne, veriteľ chce svoje peniaze späť. Nemá na výber a zachráni ju jeho syn. Vzápätí umiera nešťastnou náhodou v dopravnej nehode.

Koketéria so západnými modelmi rozprávania sa vcelku milo prejavila vo filme úspešného iránskeho komediografa Kamala Tabriziho Sladká chuť imaginácie (The Sweet Taste of Imagination, 2015). Študentka ekológie Shirin (Nazanin Bayati, ktorá sa objavila aj vo filme V pasci) tu rieši vzťah s profesorom (Shahab Hosseini), posadnutým svojou profesiou. Tabrizi je autorom najznámejšej a najpopulárnejšej iránskej komédie Jašterica (The Lizzard, 2003).

Deti a ostatní

Iránski tvorcovia na boom filmov s detskými hrdinmi, ktoré otvorili cestu iránskeho filmu na svetové festivaly v 80. rokoch, nezabudli. Tento žáner vzniká i dnes a darí sa mu oveľa úspešnejšie vyhnúť sa všetkým nástrahám únavného epigónstva hraného filmu. Jednako už nedosahujú úroveň svojich predchodcov. Chýba im okúzľujúca poetická invencia i orginálny príbeh, obvykle poznamenaný dôrazom na eduktívne moralizovanie. Paradoxom tohto vývoja je fakt, že prvé krátke filmy veľkej generácie na čele s Abbásom Kiarostamim vznikali v Inštitúte pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže (Kanoon) v 70. rokoch, práve s cieľom deti poučiť ako sa majú správať v zložitých situáciách  a ako majú riešiť svoje morálne dilemy.

Najzaujímavejším  filmom festivalu bol film Iný otec (The Other´s Father, 2015) režiséra Yadollaha Samadiho. Malý Shahab, ktorý odmieta hovoriť, je v rodine neustálym zdrojom konfliktov medzi matkou a otcom. Nejde len o jeho rečový nedostatok, dieťa sa účinne bráni a každému, kto naň útočí sa veľmi rafinovane mstí. Otcovi sa snaží nožom prepichnúť na aute pneumatiky a keď to nejde aspoň doškriabe karosériu. Rovnako dopadne aj jeho brat a všetci ostatní. Nakoniec ho láskavo donúti rozprávať babička. Komické situácie často hraničia s hororom a  dotvárajú tak zaujímavý a originálny príbeh, aj keď v ňom prirodzene nechýbajú rozhádaní manželia.

Úspešný tvorca detského žánru Mohammad Ali Talebi sa predstavil filmom Sľub (The Promise, 2015) o dvoch kamarátoch. Zákaz kúpať sa v nebezpečnej rieke ich priťahuje, zvlášť toho, ktorý nevie plávať. Chce to skúsiť a nešťastnou náhodou sa utopí. Ten druhý sa snaží svoju vinu zamlčať, lebo to bol práve on, ktorý ho k nešťastnému pokusu vyprovokoval. Vcelku jasná situácia je zaujímavá v momente, keď nešťastný chlapec zháňa na brehu rieky pomoc a zastaví auto. Muž bezvýsledne prepláva rieku a radí mu zavolať policajtov. Mladá žena je však proti, má obavy z toho, že sa policajti budú vypytovať v akom sú vzťahu. Nezosobášené dvojice, v prípade, že ich nespájajú rodinné väzby sa spolu nesmú stýkať.

V detskom filme dnes ostala z minulých desaťročí predsa len akási zbytková kvalita, schopná pritiahnuť pozornosť zväčša v súvislosti s neznámou realitou. Jej obraz naše médiá dohnali takmer do absurdity, čo paradoxne zvyšuje jej atraktivitu vo filmoch. To, čo sa dnes v iránskom filme oplatí sledovať sú mladí tvorcovia a ich experimentovanie s novou formou a obsahom, hľadanie výrazu pre zložitú dobu plnú nejasností a paradoxov. Mnohí z nich vyštudovali na západných filmových školách a vnášajú tak do svojich príbehov niečo z napätia medzi východom a západom.

Osudy majstrov

Generácia slávnych iránskych režisérov, podieľajúcich sa na renomé blízkovýchodnej kinematografie má dnes  rôzne osudy. Abbás Kiarostami pripravuje svoj ďalší film v Číne a podľa zlomkovitých referencií pôjde o príbeh upratovačky, zamestnanej v gigantickej budove, Amir Naderi žije v Spojených štátoch. Na minuloročnom festivale v Benátkach mal premiéru jeho trohodinový film Mizanscéna s Arthurom Pennom (Mise en scéne with Arthur Penn. A Converstaion, 2014). Mohsen Machmalbaf žije striedavo vo Francúzsku a v Strednej Ázii. Jeho najnovší  krátky hraný film má názov Nájomník (The Tenant, 2015). Nakrúcal ho v Londýne a rozpráva príbeh iránskeho chlapca, ktorý sa snaží zohnať peniaze na nájom. Býva u starej pani na vozíčku a aj napriek najlepšej vôli ostáva nakoniec na dlažbe.

Majid Majidi pripravuje premiéru veľkofilmu Mohammad (2015) o živote proroka, zakladateľa islámu, v auguste na festivale v Montreali. Za kamerou stál Vittorio Storaro a hudbu pre film zložil nostieľ dvoch Oscarov za filmy Milionár z chatrče (2009) a 127 hodín (film Dannyho Boyla z roku 2010 ) A.R.Rahman, nazývaný aj Mozart z Madrásu. Činný je i Dariush Mehrjui, tvorca prelomového filmu Krava z roku 1969.  Jeho filmy kolíšu medzi komerčne úspešnými projektami hollywoodskeho strihu Oranžový oblek (The Oragne Suit, 2012) a nepríliš vydarenými  adaptáciami svetovej klasiky, naposledy film Duchovia (The Ghosts, 2014) podľa hry Herika Ibsena. Desaťročný zákaz nakrúcať filmy porušuje Jafar Panahi pravidelne. Tohto roku získal za film Taxi na Berlinale Strieborného medveďa.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.