Všetko sa začalo nálezom starej krabice označenej štítkom 1952. Jej obsahom boli rôzne nepoužité materiály, tie zaujali nielen scenáristu Damona Lindelofa, ale aj režiséra Brada Birda, ktorý kvôli nim dokonca odmietol aj prácu na nových Hviezdnych vojnách. Prvou výraznou hereckou posilou sa zase stal George Clooney a ten sa zvyčajne podobným projektom vyhýba. To všetko bolo prísľubom niečoho zaujímavého. To niečo bolo nakoniec pomenované podľa klasickej populárnej atrakcie v Disneylande Tomorrowland.

Vysokorozpočtová hraná disneyovka je na prvý pohľad takmer verneovským dobrodružstvom v štýle tých najklasickejších filmov staršej éry. Príbeh začína na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1964 a predstavuje nám jedenásťročného rojka Franka. Ten zaujme Athenu, mladú asistentku vynálezcu Davida Nixa a s jej pomocou sa dostane do „Krajiny zajtrajška“ Je to takmer dokonalý svet bez vojen, hladu, znečisteného prostredia, svet založený najväčšími mysliteľmi svojej doby, ktorí sa rozhodli spraviť niečo naozaj prínosné. Posúvame sa o 40 rokov neskôr a všetko je trochu inak. Frank (George Clooney) už nežije vo svojom dokonalom svete, stal sa z neho mrzút a pesimista. Práve vtedy sa na scéne objavuje dievča Casey (Britt Robertson), ktorá sa náhodou dostane k zvláštnemu odznaku. Akýkoľvek dotyk s ním ju dočasne prenesie do Tommorowlandu, ale netrvá to večne. Je len otázkou času, kedy sa osudy Casey a Franka spoja. Vzrušujúca dobrodružná výprava tak môže začať.

Ako naznačuje už samotná premisa, jej prvoradým cieľom je zaviesť diváka do prostredia záhadného miesta existujúceho v inom čase a priestore a v ktorom nie je nič nemožné. Krajina zajtrajška je rodinný film určený pre všetkých a užiť si ho teoreticky môže ktokoľvek. Prakticky to až tak úplne neplatí. Príčina je hlavne v samotnom scenári. Pozvoľný rozjazd budujúci atmosféru je úplne v poriadku. Najväčšiu atrakciu však väčšinu času len sľubuje a divák z nej v skutočnosti vidí len veľmi málo. Až príliš málo a najevidentnejšie je to v samotnom závere, ktorý necháva obrovský potenciál ležať stranou a ťaží z neho len čiastočne. Akoby si tvorcovia to najlepšie nechávali na prípadné pokračovanie a nevyužitá je tak nielen ústredná záporná postava, ale aj hlavná myšlienka. Tá je pritom chvályhodná a je príjemné vidieť v kinách staromilský, takmer až spielbergovský film. Je však otázne, ako sa k tomu postavia mladší diváci, pretože pre tých nemusí byť v danom podaní úplne zrozumiteľná. Pritom je v zásade jednoduchá a poukazuje na sebadeštrukciu ľudstva. Len to malo byť podané trochu inak. Scenárista Damon Lindelof to bohužiaľ úplne nezvládol.

Výsledok má našťastie ďaleko od označenia tragédia a to vďaka podmanivej audiovizuálnej stránke. Najväčšiu zásluhu na tom majú režisér Brad Bird, kameraman Claudio Miranda a hudobný skladateľ Michael Giacchino. Dobrému dojmu napomáhajú aj praktické a vôbec nie nadužívané vizuálne efekty kombinované s reálnymi kulisami. Vysnený svet tak v konkrétnych okamihoch naozaj pôsobí ako skutočné miesto, aké by ste radi navštívili a chápete, prečo sú nim oba charaktery fascinované. Tempo snímku je pritom pomalšie, ale práve týmto faktorom nenudí. Celkovo z filmu sála pozitívna energia a hravosť a potvrdzujú to aj prehľadne natočené akčné scény. Akurát ich mohlo byť vo filme trvajúcom viac než dve hodiny o niečo viac. Zvyšný priestor tak musia zapĺňať dialógové sekvencie, v ktorých sa nájde aj priestor pre menšie zamyslenie, či nenásilný humor. Za zmienku stojí aj podobenstvo o dvoch vlkoch.

Zdaľeka najväčším prekvapením je mladučká Raffey Cassidy, ktorá stvárnila mimoriadne dôležitú postavu Atheny. Na adekvátnom priestore ju dokázala obdariť dostatočnou charizmou a suverénnym prejavom. Prekvapenie je to preto, lebo herecky vyčnieva nad viacerými skúsenejšími kolegami a to vratane dua George Clooney/ Britt Robertson. Mierne sklamaní ale zrejme budú fanúšikovia Hugha „Doktora Housa“ Laurieho. Jeho David Nix skutočne nemá dostatok priestoru a nijak zvlášť nedokáže zaujať.

I navzdory spomínaným nedostatkom ide o príjemný a jemne inšpiratívny zážitok a miera vašeho sklamania bude priamoúmerná vyšším očakávaniam. Odhliadnuc od toho ide o zaujímavé rodinné sci-fi, akurát ten pocit, že mohlo vzniknúť aj niečo zapamätateľnejšie, pretrváva.

Krajina zajtrajška