Pre diváka z krajiny, kde učiteľské povolanie stratilo spoločenskú prestíž a finančné zázemie, kde túžbu po vzdelaní nahradila honba za titulmi, je osviežením vidieť film o deťoch, pre ktoré je návšteva školy šťastím, kvôli ktorému dennodenne prekonávajú značné prekážky. Poznanie je pre ne trofejou i prísľubom do budúcnosti, ako sa hovorí v úvode francúzskeho dokumentárneho filmu Cesta do školy (2013), ktorý do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov.

Nakrútil ho režisér Pascal Plisson, pôvodne televízny reportér, ktorý po sérii reportáží prevažne z juhoamerického kontinentu a po dokumentoch o ľuďoch žijúcich v extrémnych podmienkach, ktoré vznikali v štyroch častiach sveta, zameral svoju pozornosť na život zvierat vo východnej Afrike. Na celovečernej ploche debutoval r. 2004 dokumentom Masajovia – bojovníci dažďa a o dva roky neskôr nakrútil Clipperton Mystery – Tajomný ostrov na konci sveta. Cesta do školy z roku 2013 so sympatickou dĺžkou 77 minút je jeho najnovším celovečerným dokumentárnym projektom.

Opäť nakrúcal v štyroch rozličných kútoch sveta, aby zachytil deti z pomerne chudobného prostredia, ktorých rodičia, sami väčšinou nevzdelaní, si uvedomujú význam vedomostí pre budúci, azda lepší život svojich potomkov. Jedenásťročný Jackson z Kene denne prekonáva so svojou mladšou sestrou Salome pätnásťkilometrovú cestu savanou. Aby prišli včas na vyučovanie, veľmi sa ponáhľajú, takmer bežia, vyhýbajúc sa rozličným nebezpečenstvám, najmä stádam obrovských slonov. Dvanásťročná Zahira žije v marockom pohorí Atlas a so svojimi dvomi kamarátkami chodí do internátnej školy. Náročná vysokohorská túra ju teda čaká len raz týždenne, ale je sťažená nájdením ochotných vodičov, ktoré dievčatá na poslednom úseku cesty zvezú. Jedenásťročný Carlito z Patagónie, časti Argentíny, má výhodu, že osemnásťkilometrovú každodennú púť do školy absolvuje na koni, starajúc sa pritom aj o mladšiu sestru Micaelu, tiež zručnú a odvážnu jazdkyňu. Trinásťročný Samuel pochádza z Indie, býva v oblasti Bengálskeho zálivu a je telesne postihnutý – nemôže chodiť, hoci náročné a bolestivé každodenné cvičenie, pri ktorom nechýbajú ani slzy, začína prinášať ovocie. Štyri kilometre do školy ho tlačia na starom, rozheganom, hrdzavom invalidnom vozíku dvaja mladší bratia Emmanuel a Gabriel, ktorí to vnímajú ako samozrejmosť, hoci – moriac sa s vozíkom, zapadajúcim do piesku - s ľútosťou v očiach sledujú rovesníkov, bezstarostne skáčucich do vody. Vzájomná rodinná súdržnosť, dobrý vzťah súrodencov a ich ochota pomáhať si je nielen v prípade indických chlapcov veľkou devízou tohto filmu.

Dokument Pascala Plissona, nakrútený podľa scenára režiséra a Marie–Claire Javoy, je postavený na striedaní sekvencií zo života uvedených štyroch skupín protagonistov, ktorí pôsobia veľmi prirodzene a hoci si zrejme uvedomujú prítomnosť kamery, do ktorej občas „švenknú“ pohľadom, správajú sa bezprostredne. „Vždy som sa adaptoval na ich situáciu,“ povedal režisér. „Chcel som, aby si nakrúcanie tiež užili, aby sa so mnou podelili o svoje skúsenosti a aby pochopili, o čo sa vo svojom filme snažím. Veľa sme sa zhovárali, vtipkovali sme a rozlične blbli. Prakticky som s nimi žil. A oni mi dávali to, čo mi chceli dať. O nič som ich nežiadal. Všetko sa odvíjalo od vzťahu, ktorý som si s nimi vytvoril. To je základ celého filmu.“

Kým správanie detských protagonistov je prirodzené (dospelí si prítomnosť kamery uvedomujú viac a trochu pred ňou „hrajú“), v dialógoch občas zaškrípu škrobené či deťom nie celkom vlastné formulácie, akoby len opakovali naučené repliky zo scenára. Našťastie je slovného sprievodu málo, napríklad celá vstupná časť, keď Jackson v piesku hľadá vodný prameň a v získanej vode si perie školskú uniformu, sa zaobíde bez slov i bez hudby, no aj tak spoľahlivo získava pozornosť diváka. Režisér so svojím štábom premyslene strieda jednotlivé prostredia a udalosti tak, aby vytvoril a udržal isté napätie napriek tomu, že vo filme sa nedeje nič mimoriadne dramatické. A tak divák spolu s deťmi tŕpne, či sa Jacksonovi podarí prísť načas na vztyčovanie vlajky pred vyučovaním, či vydrží pneumatika na Samuelovom vozíku, či Noura s boľavým členkom udrží tempo so svojimi kamarátkami... Popri premyslenom strihu (Sarah Anderson, Sylvie Lager) je pozoruhodná aj práca kamery (Simon Watel), ktorá sa zameriava na detaily tvárí a rýchlo sa pohybujúcich nôh detí a strieda ich so širokými prírodnými panorámami, ukazujúcimi pre nás exotické krajiny a malých ľudkov stratených v rozľahlých krásnych, ale nehostinných priestoroch. Optimistickú náladu diela podporuje rytmicky „nákazlivá“ hudba Laurenta Ferleta, ktorá je perfektne zosúladená s pohybom detí.   

Popri ceste do školy nazrieme letmo aj do života jednotlivých rodín, opäť vo významovo dôležitých a informačne nasýtených detailoch, ako je primitívna výroba dreveného uhlia, príprava jednoduchého jedla, spoločné stolovanie príbuzných, či starostlivosť o kozie stádo. Na pozadí každodennej lopoty chudobnej society ešte výraznejšie vystupuje rodičmi podporovaná túžba detí po vzdelaní, ktoré by im mohlo priniesť lepšiu budúcnosť. Zatiaľ o nej len snívajú a v závere hovoria pred kamerou. Jackson by chcel byť pilotom a lietať nad horami a jazerami, lebo zatiaľ pozná len jednotvárnu savanu. Zahira napriek detskému veku už teraz obchádza okolité dediny a presviedča dospelých, aby dali svoje deti do školy. Sama chce byť lekárkou a pomáhať tým najchudobnejším. Medicíne sa túži venovať aj Samuel, aby vyliečil podobne postihnuté deti, ako je on sám. Carlito so svojou láskou k zvieratám, ktorá sa prejavuje aj v milom zaobchádzaní s koňom, túži byť veterinárom a pracovať na rodinnej farme, jeho sestre Micaele sa páči učiteľské povolanie. Dobré výsledky, ktoré deti majú – napriek každodennej fyzickej námahe – naznačujú, že by mohli dosiahnuť svoj cieľ. Pravda, ak získajú finančnú podporu na ďalšie štúdium...

Film scenáristu a režiséra Pascala Plissona získal tohto roku francúzsku národnú cenu – Césara za najlepší dokument. Na internete sa síce vedú diskusie, či ide o autentický dokument alebo o štylizovaný film smerujúci k hranej snímke, no dôležitejšia ako teoretické dišputy je informačne a emocionálne silná výpoveď o vážnom probléme, ktorý sa nevyhýba ani ekonomicky rozvinutým krajinám vrátane našej. (Stačí si pripomenúť početné rómske osady a vzťah i prístup ich obyvateľov k výchove a vzdelaniu.) Spôsob, akým tento problém sprístupnili tvorcovia divákom, si svojou poctivosťou zaslúži pozornosť a protagonisti filmu, krásne, hravé deti s obdivuhodne dospelým zmýšľaním, zasa obdiv. Čistú, svojím spôsobom dojímavú mozaiku Cesta do školy by si mali pozrieť všetci, ktorí sa – v súlade s propagačným sloganom českej asociácie filmových klubov – starajú o svoje filmové zdravie...

Cesta do školy (Sur le chemin de l´école), Francúzsko, 2013
Námet a réžia: Pascal Plisson
Scenár: Marie-Claire Javoy, Pascal Plisson
Kamera: Simon Watel
Strih: Sarah Anderson, Sylvie Lager
Hudba: Laurent Ferlet
Hrajú: Jackson Saikong, Salome Saikong, Zahira Badi, Carlito, Micaela, Samuel J. Esther, Emmanuel J. Esther, Gabriel J. Esther, Noura Azzagagh, Zineb Elkabi a ďalší
Preméra v SR: 21. augusta 2014
Foto: ASFK