Karlovarské nesúťažné pel-mel

KV logo resizeKarlovarský filmový festival ponúkol aj tohto roku popri súťaži hraných filmov, v ktorej, ako už vieme, zvíťazil film Kukuričný ostrov gruzínskeho režiséra Georgeho Ovašviliho, aj tri ďalšie súťažné sekcie (Na východ od Západu, Fórum nezávislých, Súťaž dokumentárnych filmov), deväť nesúťažných sekcií a sedem pôct, tematických prehliadok a retrospektív. Štatistické čísla sú impozantné – celkovo bolo uvedených 245 filmov, z toho 216 hraných (173 celovečerných a 43 krátkych) a 29 dokumentárnych (23 celovečerných a 6 krátkych). Celkový počet predstavení bol 478 a navštívilo ich 130 987 divákov. Pochopiteľne, úbohý novinár môže aj pri najlepšej vôli stihnúť len zlomok z toho, čo sa na festivale deje.

Malé veľké nehody

Nie je možné stihnúť ani len všetky súťažné príspevky, a tak len skonštatujme, že v súťaži Na východ od Západu, Napravná trieda resizezameranej na kinematografie krajín strednej a východnej Európy, zvíťazil rusko-nemecký film Nápravná trieda debutujúceho režiséra Ivana I. Tverdovského, ktorý v príbehu dievčaťa zaradeného do špeciálnej triedy „bez príkras a maximálne vierohodne, za pomoci dokumentárnej kamery, rozohráva na plátne drámu nerovného boja jednotlivca so skostnatenou inštitúciou, s ľudskými predsudkami a so spoločnosťou, ktorá tým, čo sa odlišujú, hádže polená pod nohy“ (citát z festivalového katalógu). Spomedzi celovečerných dokumentov sa stalo víťazom Čakanie na august belgickej režisérky Teodory Any Mihai o siedmich rumunských súrodencoch, ktorí sú po odchode matky za prácou do zahraničia nútení postarať sa sami o seba. Najlepším krátkym dokumentom bola pichľavá satira na masovú turistiku Malé nehody resizeAutofokus z dielne chorvátskeho režiséra Borisa Poljaka. V súťaži Fórum nezávislých ocenila porota nemecký film Niekde inde pôvodom izraelskej režisérky Ester Amrami, ktorá v čiastočne autobiografickom príbehu sleduje mladú Izraelčanku a jej stretnutie s odlišnou, nemeckou kultúrou. Z programu tejto sekcie sme stihli vidieť vynikajúci americký film Malé nehody. Režisérka Sara Colangelo v ňom rozohráva situáciu v americkom mestečku po nešťastí v miestnej bani, pri ktorom prežil jediný baník, samotár Amos. Jeho otec ho presviedča, aby spoločnosť, ktorá pravdepodobne zanedbala bezpečnostné predpisy a varovné signály, nežaloval – kto vraj bude mať čo z toho, keď baňu zatvoria. Bill, jeden z manažérov spoločnosti, sa snaží utajiť svoj podiel na nešťastí a malý Owen sa vyrovnáva so stratou otca, ktorý pri nešťastí zahynul. Situácia sa zamotáva čoraz viac; pri detskom konflikte súvisiacom práve s banským nešťastím zahynie Billov syn a Owen v panike ukryje jeho telo a o incidente mlčí. Navyše sa prostredníctvom dobročinnej akcie zblíži s rodičmi mŕtveho – zatiaľ oficiálne nezvestného – chlapca, kým Billova manželka nadviaže intímny vzťah s charizmatickým Amosom... Režisérka bravúrne rozohráva drámu medziľudských vzťahov vo vypätej situácii, pomocou vycibrenej práce kamery i hudobnej zložky presvedčivo buduje atmosféru a ponúka pozoruhodnú úvahu o vine a treste, o svedomí vinníkov malých i veľkých.

Vyšehradský horizont

DAlsi zivot mojho otca resizeKrajiny Vyšehradskej štvorky nemajú v Karlových Varoch samostatnú sekciu, ale ich filmy sa v programe, samozrejme, nachádzajú. Koniec koncov, maďarský súťažný film Voľný pád režiséra Györgya Pálfiho sa so Zvláštnou cenou poroty a Cenou za réžiu dostal do víťaznej „zostavy“. Na rozdiel od tohto kontroverzného diela (ktorého bizarnosť však znalcov Pálfiho doterajšieho diela neprekvapí) sa iné dva maďarské filmy niesli v odľahčenom duchu a získali si nadšené divácke prijatie. Sympatie publika súviseli možno aj s tým, že ich protagonistami boli mladí ľudia. Hlavný hrdina filmu Ďalší život môjho otca (réžia Virág Zomborácz) je Mózes (Mojžiš), chlapec, ktorý práve skončil štúdium teológie a vracia sa na vidiek, do rodiny, ktorej hlavou je Su veci divne resizeautoritatívny otec, miestny pastor. Zakrátko otec zahynie pri automobilovej nehode, ale – už na kare sa začne Mózesovi zjavovať ako duch. Nie je pri synovi stále, ale zato sa objavuje v tých najnevhodnejších situáciách vrátane intímnych. Paradoxne práve toto pomôže Mózesovi „posmrtne“ sa zblížiť s otcom a nájsť svoje miesto v živote. Popri Mártonovi Kristófovi v hlavnej úlohe podala skvelý výkon v úlohe jeho excentrickej tety Eszter Csákányi (ktorá pred 34 rokmi vytvorila výraznú vedľajšiu úlohu v Hanákovom filme Ja milujem, ty miluješ). O málo starší než Mózes je Áron z filmu Gábora Reisza Sú veci čudné a nevysvetliteľné, takmer tridsiatnik, ktorý má problém jednak so zamestnaním (scéna, v ktorej na úrade práce uvádza, že je absolventom dejín filmu a filmovej vedy, vyvolala v publiku úprimné pobavenie; mimochodom, tieto odbory študoval okrem iných aj režisér filmu), jednak s rodičmi, ktorí mu ustavične zasahujú do života, jednak s priateľkou, ktorá sa s ním rozišla. Kolotoč absurdných situácií sa roztočí ešte viac po prehýrenej oslave jeho tridsiatych narodenín: hoci Áron smrdí grošom, zistí, že sa v opitosti dal nahovoriť na online kúpu jednosmernej letenky do Lisabonu (kým všetci jeho kamaráti stihli kúpu zrušiť). Práve nezmyselná cesta do neznámej krajiny mu pomôže urobiť si poriadok vo vlastnom živote. Oba debuty vnášajú nový vietor do súčasnej, niekedy dosť depresívnej maďarskej kinematografie.

 

Slub resizeNaopak, drsnú a ťaživú tému si pre svoj druhý film Sľub zvolila poľská režisérka Anna Kazejak. Pri jeho zápletke tuhne krv v žilách. Hoci pätnásťročný Janek a jeho o rok mladšia priateľka Lila sú vlastne ešte deti, svoj vzťah berú veľmi vážne. Lila nevie Janekovi odpustiť „pošmyknutie“, neveru s iným dievčaťom, obľúbenou roztlieskavačkou, ale dá mu možnosť jeho vinu „ľahko“ odčiniť – stačí, ak to druhé dievča zabije. A on to aj urobí. Režisérka sleduje partiu (skvele zahraných) mladých ľudí, ktorí žijú v materiálnom dostatku, ale chýbajú im iné istoty a morálne ukotvenie. Dvaja vinníci – iniciátorka činu a jeho vykonávateľ – akoby si ani neuvedomovali, čo urobili, akoby pokladali svoj čin len za „samozrejmé“ riešenie vzniknutej situácie. Náš prvý dojem z tohto filmu bol, že zápletka je „pritiahnutá za vlasy“, že azda nie je možné, aby sa deti zachovali tak ako v tomto príbehu. Potom sme si však spomenuli na troch slovenských mladíkov, ktorí si naplánovali a uskutočnili vraždu taxikára, a zápletka sa razom stala uveriteľnejšou.

 

Magicky hlas rebelky resizeV programe festivalu bola, pochopiteľne, bohato zastúpená domáca kinematografia, ktorej bola venovaná aj samostatná sekcia – vrátane filmov, ktoré už poznáme aj z našej distribúcie: Donšajni Jiřího Menzla, Klauni Viktora Tauša, Ako nikdy Zdeňka Tyca, Cesta ven Petra Václava... O obľúbenosti domácej kinematografie u našich západných susedov svedčí, že divácku cenu si odniesol dokument Olgy Sommerovej Magický hlas rebelky, venovaný osobnosti Marty Kubišovej. Žiaľ, slovenský film bol tentoraz zastúpený pomerne skromne – ak nerátame menšinové koprodukcie, išlo len o dve snímky, zato však uvedené vo svetových premiérach: celovečerný debut dokumentaristu Mira Rema Comeback a druhý film českého režiséra Zdeňka Jiráskeho V tichu, ktorého hlavným producentom je slovenská spoločnosť Furia Film.

Inakosť na rôzne spôsoby

Podobne ako pred dvoma rokmi aj tentoraz sa vo festivalovom programe stretlo veľa snímok s motívom Som tvoj 2 resizesexuálnej/citovej inakosti – jedna z nich sa ocitla priamo v hlavnej súťaži. Belgický pekár Henry vo filme Davida Lamberta Som tvoj sa na internete zoznámi s mladým Argentínčanom Lucasom, do ktorého sa zamiluje a pozve ho, aby prišiel bývať k nemu do belgického mestečka. Stretnutie tých dvoch aj vizuálne „nekompatibilných“ ľudí – Henry pôsobí ako buldozér, kým Lucas je chudučká „trieska“ – je od začiatku plne nedorozumení. Henry očakáva od Lucasa výpomoc v pekárni i „manželské“ spolunažívanie so všetkým, čo k tomu patrí, kým Lucas hľadal skôr pohodlný život. Vlastne ani nie je gej, homoerotikou si len privyrábal. Na Lucasa sa veľmi dobre hodia ťažko preložiteľné české výrazy „floutek“ a „vyžírka“, ale jeho predstaviteľ obdaril svojho hrdinu dávkou sympatickosti a chvíľami až odzbrojujúcej úprimnosti – napríklad keď akoby mimochodom povie: „Nepotrebujem sex, potrebujem domov.“ Do hry vstupuje aj predavačka z pekárstva Audrey – s ňou a s jej malým synom si „nezodpovedný“ Lucas rozumie čoraz viac. A Henry časom pochopí, že Lucasa nemôže k sebe viazať nasilu a musí – chce – mu dať slobodu. Obaja hlavní predstavitelia v tomto krehkom príbehu hrajú svoje postavy veľmi empaticky a farbisto – predstaviteľ Lucasa Nahuel Pérez Biscayart získal Cenu za mužský herecký výkon.

 

Nieco sa musí zlomit resizeNerovnosť partnerov hrá významnú rolu aj vo švédskom filme Niečo sa musí zlomiť režiséra Estera Martina Bergsmarka, ktorý ním debutuje v hranom filme. Dvadsaťročný Sebastian, chlapec so zženšteným zovňajškom a správaním, sa zamiluje do „kožeňáka“ Andreasa, ktorý sa považuje za heterosexuála, ale napriek tomu podlieha Sebovmu čaru – aj fyzicky – a nedokáže sa od neho odpútať. Lenže ich vzťah-nevzťah je ako na hojdačke; submisívny Seb považuje Andreasa za lásku svojho života, ale Andreas si svojím vzťahom k Sebovi nie je istý a pred kamarátmi sa k nemu nepriznáva. Tápajúci Seb sa čoraz viac utieka k ženskej časti svojej osobnosti, a keď sa Andreas napokon rozhodne definitívne o Seba zabojovať, je už neskoro – Seb našiel svoje ženské ja menom Ellie a je si vedomý, že vzťah s Andreasom, ktorý nevie, čo chce, nie je preňho perspektívny.

 

Do Karlových Varov, kde boli pred štyrmi rokmi uvedené Imaginárne lásky (neskôr sa dostali do našej klubovej Mommy resizedistribúcie), sa „vrátil“ mladý kanadský režisér Xavier Dolan, a to nielen svojím najnovším, piatym filmom Mommy (Mama), za ktorý si z tohtoročného MFF v Cannes odniesol Cenu poroty (film bude uvedený v našej klubovej distribúcii), ale aj svojou predošlou snímkou Tom na farme, nakrútenou podľa divadelnej hry Michela Marca Boucharda. Do neúplnej rodiny žijúcej na odľahlom kanadskom vidieku prichádza z Montrealu mladík Tom (v podaní samotného Dolana) na pohreb svojho priateľa Guillauma, ktorý zahynul pri autonehode. Brat nebohého Francis sa od začiatku správa k Tomovi agresívne – na rozdiel od matky zjavne vie, že ich vzťah bol intímny, a za každú cenu sa snaží ochrániť pred týmto tajomstvom postaršiu matku. Alebo žeby bolo všetko inak...? Hoci na filme poznať, že vznikol podľa divadelnej predlohy, Dolan dokáže pri všetkej komornosti príbehu vyčarovať aj vizuálne fascinujúce obrazy (zúfalé hľadanie mobilného signálu, keď hrdina zablúdi v pustatine; divoký beh cez kukuričné pole) a najmä majstrovsky budovať a gradovať napätie, takže film miestami získava až trilerové prvky. Len postupne sa odkrývajú zložité veci z minulosti i prítomnosti – a aj to viac v zámlkách a náznakoch než priamo. Film si vyžaduje intenzívnu spoluprácu diváka, ktorému zostáva veľa priestoru na domýšľanie motivácií konania postáv – musí si mozaiku príbehu poskladať sám aj s rizikom, že niektoré kamienky vloží na nesprávne miesto.

 

Chvenie resizeKomornosťou sa vyznačuje aj britský film Chvenie, odohrávajúci sa v súčasnom Londýne, ktorý natočil ako svoj debut podľa vlastného scenára režisér kambodžského pôvodu Hong Khaou. Dokonca aj pôdorys príbehu je podobný ako v Tomovi na farme: pri nehode tu zahynul Aziat Kai (s ktorým sa stretávame len v retrospektívnych, resp. snových scénach) a jeho partner Richard (Ben Whishaw, známy u nás najmä z filmu Parfum: Príbeh vraha) sa snaží nadviazať bližší vzťah s Kaiovou matkou Junn (legendárna čínska herečka Pei-pei Cheng), ktorá ho nikdy nemala veľmi rada. Staršia žena žije momentálne v domove dôchodcov; je čínsko-kambodžského pôvodu a nikdy sa nenaučila po anglicky, takže komunikáciu im sprostredkúva amatérska tlmočníčka, ktorú najal Richard pôvodne nato, aby sa žena mohla dohovárať so svojím anglickým nápadníkom. Odlišnosť kultúr a sťažená možnosť dohovárania dodáva krehkej vzťahovej dráme ďalší rozmer – a autor zároveň ukazuje, že aj v ťažkej, emocionálne náročnej a potenciálne konfliktnej situácii si napokon možno porozumieť, keď ľudí spája spoločný smútok.

Ako to vidia Američania

Dvomi titulmi prispeli k téme inakosti Spojené štáty – a to dielami takými kontrastnými, ako si len možno predstaviť. Rovnaké srdca resizeSnímku Rovnaké srdcia nakrútil režisér Ryan Murphy podľa divadelnej hry Larryho Kramera (ktorý sa spolu s režisérom podieľal na scenári). Dej filmu sa odohráva v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa objavila nová, neznáma a smrteľná choroba, ktorá sa prejavovala spočiatku len u homosexuálov a dostala pomenovanie AIDS. Protagonistom je spisovateľ Ned Weeks (alter ego samotného Kramera), ktorý viac ako iní prežíva to, čo so sebou epidémia prináša, a burcuje zodpovedných – od starostu New Yorku až po prezidenta –, aby venovali problému náležitú pozornosť a financovali potrebný medicínsky výskum. Príbeh sleduje Nedovo angažovanie sa vo výbore, ktorý má na starosti túto agendu, poradenstvo i pomoc postihnutým, ale pre svoju radikálnosť je tam vždy len tým druhým; politika gejského združenia je taká, že ich reprezentantom musí byť vzhľadný blondiak s uhladeným vystupovaním. Paralelne sledujeme Nedov osobný život, keď po rokoch neúspešného hľadania stretol svoju životnú lásku, novinára Felixa, i jeho zložitý vzťah s bratom, známym advokátom. S ohľadom na to, že film vznikol v produkcii HBO, má skôr mainstreamový charakter, čo mu však neuberá na sile. Miestami prináša naozaj mrazivé momenty, napríklad keď nemocničný personál odmieta prinášať chorým na AIDS jedlo alebo keď pilot odmietne viesť lietadlo, v ktorom Ned sprevádza svojho už ťažko chorého priateľa, aby sa mohol poslednýkrát vidieť s matkou. V úlohe Neda exceluje Mark Ruffalo (ktorého môžeme teraz vidieť v úplne odlišnej polohe v distribučnej snímke Love Song) a mimoriadne disciplinovaný výkon podala Julia Roberts  v úlohe doktorky Brooknerovej, pripútanej na invalidný vozík, ktorá sa ako jedna z mála snaží gejskej komunite naozaj pomôcť.

 

Ta zvlastna laska resizeKým protagonisti Rovnakých sŕdc sú zväčša mladí a krásni, hlavnými hrdinami komornej snímky Tá zvláštna láska (réžia Ira Sachs) sú muži starší a neštíhli. Maliar Ben a učiteľ George spolu žijú už 39 rokov, ale až keď to zákon príslušného amerického štátu umožní, uzavrú manželstvo. A to je začiatok konca ich pokojného života: keďže George učí na katolíckej škole, dostane okamžitú výpoveď. Ben už dávno nemaľuje ani nepredáva obrazy a dvojica sa dostane do existenčných problémov. Finančne nezvládajú byt, v ktorom bývajú, a tak nájdu núdzové riešenie: George dočasne býva u dvojice mladých policajtov, kým Ben sa nasťahuje k rodine svojho synovca – lenže tým vzniknú ďalšie problémy. Čo ako sa Ben snaží, predsa len svojou prítomnosťou a nevhodne načasovanou snahou o komunikáciu svojim príbuzným „zavadzia“. Po úraze ide všetko ešte viac dole vodou – až nakoniec Ben zomrie bez toho, aby mohol obnoviť svoje spolunažívanie s Georgeom. Mimochodom, metaforický obraz Benovej smrti patrí k najzaujímavejším, aké sme kedy vo filme videli: po stretnutí v meste sa dvojica rozlúči a George hľadí za Benom, ktorý postupne mizne v podzemí, zostupujúc po schodoch do stanice metra. A z repliky v ďalšom obraze sa dozvedáme, že Ben už nežije... A v poslednom obraze filmu sa Benov mladučký prasynovec vedie za ruku s priateľkou – prastrýko mu občas radil, ako na to, keď ju chce zbaliť. Láska je zvláštna vec, ako napovedá titul, bez ohľadu na to, či tvoria zamilovanú dvojicu dôchodcovia, alebo tínedžeri, či dvaja muži, alebo chlapec a dievča...

Dve kuriozitky na záver

Pierrot lunaire resizeAk by sme hľadali najbizarnejší film, ktorý sa nám tohto roku v Karlových Varoch podarilo vidieť, bola by to snímka Kanaďana Brucea LaBrucea Pierrot lunaire, ktorej genéza vedie od básnického cyklu Alberta Girauda a hudby Arnolda Schoenberga, inšpirovanej týmto cyklom, cez ich adaptáciu v berlínskom divadle Hebbel am Ufer až po filmové spracovanie tohto predstavenia. LaBruce rozpráva bizarný príbeh lásky medzi dvoma dievčatami, z ktorých jedna túži po penise, aby dokázala svoju „mužnosť“ otcovi svojej vyvolenej, v kombinácii divadelných a filmových prostriedkov, tradičnej melodrámy a atonálnej hudby, to všetko v prelínajúcich sa, kontrastných čiernobielych obrazoch v trvaní 51 minút. Aj to bolo pre mnohých nepripravených divákov priveľa – prví odchádzali už po piatich minútach („Toto nezvládnem!“), mnohí ďalší v priebehu projekcie. Nuž, aj takýto obraz patrí k filmovému festivalu...

 

Naopak, nikto neodchádzal z predstavenia britského filmu Locke režiséra Stevena Knighta, ktorý by niekto nezasvätený mohol nazvať nefilmom. Videli ste už azda film s jediným hercom v obraze, ktorý takmer hodinu a pol minút šoféruje auto po nočnej diaľnici a pritom telefonuje? Pravda, my karlovarskí diváci sme už takto videli holandskú Locke resizeherečku Johannu ter Steege telefonovať 75 minút so svojím bývalým milencom vo filme Posledný rozhovor (pripomínalo to rozhlasovú hru) i dvojicu poľských priateľov viesť jedenapolhodinový rozhovor o ženách v snímke Baby sú iné (pripomínalo to konverzačnú komédiu). Lenže vo filme Locke sa odohráva skutočná dráma: Ivan Locke cestuje nocou po diaľnici do pôrodnice, kde rodí žena, s ktorou mal neplánovaný, jednorazový sex. Locke sa chce zachovať ako správny muž a budúci otec (sám nemal dobrý vzťah so svojím otcom), čo však znamená, že sa cez telefón rozíde s manželkou, nepríde domov pozrieť si so synmi futbal, ako im sľúbil, a na druhý deň ráno nebude ako stavbyvedúci prítomný pri logisticky i odborne náročnej operácii, nalievaní betónu do základov jednej z najväčších stavieb v Európe. Pochopiteľne, žena je šokovaná, Locke sa neodváži povedať synom pravdu, dostane telefonickú výpoveď a pôrod v stále vzdialenej nemocnici sa komplikuje (dieťa má omotanú pupočnú šnúru okolo krku). Jedna dramatická noc pravdepodobne zmení Lockovi celý život, otázne však je, či to bude k lepšiemu. A rovnako je otázne, či je napokon narodenie zdravého dieťaťa happy endom...

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.