Najväčším problémom osamelých ľudí je nedostatok predstavivosti, hovorí v prvej vete talianskeho filmu Následky lásky jeho hlavný hrdina. Život sa im zdá jednotvárny a nudný, pokračuje vo svojom vnútornom monológu päťdesiatnik Titta Di Girolamo. Sám sa považuje práve za takého človeka, a tak dni, ktoré trávi už ôsmy rok v bližšie neurčenom švajčiarskom hoteli, sa od seba priveľmi nelíšia. Istým vytrhnutím z každodennej rutiny je len pravidelná dávka kokaínu (každú stredu presne o desiatej hodine) a rovnako sa opakujúci prísun kufra plného peňazí, ktorý treba odniesť do banky a jeho obsah uložiť na rýchlo rastúce konto. A predtým ručne prepočítať, hoci ide o milióny.

Následky lásky sú druhým celovečerným filmom svojrázneho talianskeho scenáristu a režiséra Paola Sorrentina. Rodák z Neapola (1970) debutoval snímkou L' uomo in più (Prebytočný človek) v roku 2001, kde po prvý raz spolupracoval so svojím neskorším dvorným hercom Tonim Servillom a presadil sa až na benátsky festival. Mimoriadne si ho však obľúbili v Cannes, kde premietli jeho ďalšie filmy: Následky lásky (2004), Rodinný priateľ (2006), Božský (2008, film o významnom talianskom politikovi a viacnásobnom premiérovi Giuliovi Andreottim získal v Cannes Cenu poroty) a Toto je to miesto (2011 – road movie v angličtine). Dosiaľ najúspešnejším Sorrentinovým dielom, odmeneným Európskou filmovou cenou a Oscarom, je Veľká nádhera (2013). Využijúc jej nedávne mimoriadne priaznivé prijatie u odborníkov i laikov, prináša teraz distribučná spoločnosť Film Europe do našich kín oneskorenú premiéru filmu Následky lásky s ambíciou doplniť vedomosti slovenských divákov o tvorbe tohto popredného európskeho režiséra.

Scenár svojho filmu si napísal režisér sám, využívajúc pritom prvky psychologickej i kriminálnej drámy. Jeho hlavný hrdina je človek opradený tajomstvom. Navonok málovravný, uzavretý muž s vonkajšími znakmi intelektuála (okuliare v hrubom ráme, neodmysliteľná cigareta), od začiatku zaujíma postoj nezúčastneného pozorovateľa a nedovolí nikomu, aby mu prenikol pod kožu. Všetky pokusy o zblíženie vtipne až ironicky odráža, nech už ich podniká náhodný hosť z hotela, jeho riaditeľ alebo dokonca vlastný brat. Niekde v Taliansku má ženu a tri deti, no ich kontakt sa obmedzuje len na občasný chladný telefonát. Dni, podobajúce sa ako vajce vajcu, trávi prevažne v hotelovom bare. Uvedomuje si, že život mu preteká medzi prstami, no zrejme to nevie (nechce? nemôže?) zmeniť. V divákovi vzbudzuje zvedavosť, ktorá sa v prvých dvoch tretinách filmu, žánrovo pripomínajúcich psychologickú drámu, neuspokojí, iba niektoré náznaky prezrádzajú, že za Tittovým rutinným živorením je akýsi temný príbeh... Čím menej sa deje navonok, tým intenzívnejšie hrdina vnútorne prežíva aj maličkosti, hoci podnetov nie je veľa. Okrem personálu hotela sa pravidelne stretáva iba so starším manželským párom, ktorý niekedy hotel vlastnil a teraz si v ňom platí jednu izbu – majetok prehral muž v kasínach a ani pokročilý vek ho neodrádza od švindľovania pri kartách, čo sa neskôr ukáže ako jeden z rozhodujúcich momentov vo vývoja deja. Spomínané dve tretiny filmu majú pomalé tempo, kamera (Luca Bigazzi) sa vyžíva v dlhých jazdách, mapujúcich prostredie a navodzujúcich špecifickú atmosféru mikrosveta, odtrhnutého od bežného života. Umožňuje to vytvárať vizuálne pôsobivé obrazy akoby zaliate zlatožltou patinou s častým používaním systému zrkadiel a divákovi zasa dáva príležitosť pokojne si ich vychutnať. Tempo sa zrýchľuje iba pri refrénovito opakovaných cestách do banky, ktoré majú svojský rituál, trochu ako z iného, sterilne čistého a chladného sveta.

Do nudného života zrelého muža však nečakane vstúpi láska. Hoci sympatickú barmanku Sofiu (Olivia Magnani) pozná Titta celé roky a denne ju pozoruje, nikdy nezareaguje na jej pozdrav a až po jej priamom slovnom útoku si uvedomí, že je preňho dôležitá. Ani nie tak ona sama ako žena, ale ako vítaný podnet, vďaka ktorému nájde odvahu prejsť od pasivity k činu. Zúfalému, nezmyselnému a nevyhnutne tragickému, ale práve vďaka nemu zrazu pocíti, že žije. Preto sa na jeho pevne zomknutých perách po prvý raz objaví úsmev, preto zrazu začne konať. Vo veľmi zhustenej forme prezradí Sofii svoje curriculum vitae (vďaka čomu si aj divák skompletizuje puzzle, ktoré od začiatku filmu skladal z jemných náznakov), z ukradnutých peňazí jej kúpi športiak, zlikviduje dvoch mafiánov, ktorí ho chceli obrať o kufor plný peňazí a rozhodne sa hrať až vabank. Lenže s firmou zvanou Cosa Nostra nie sú žarty...

Psychologická dráma o starnúcom mužovi, ktorý „již nezasahuje, pouze přihlíží, všechno pozoruje, pozorované si pamatuje a obklopuje ho ticho“, aby sme citovali klasika, sa rýchlo zmení na kriminálku, svojím spôsobom až gangsterku. Paolo Sorrentino sa rafinovane hrá s divákom – najprv ho dlho naťahuje na škripec neukojenej zvedavosti, aby mu potom v závratnom tempe poskytol odpovede na všetky otázky, majstrovsky využívajúc zrýchlený temporytmus narácie a početné flashbacky.

Film Následky lásky stojí na osobnosti a hereckom výkone Toniho Servilla (1959, Afragola), ktorý je aj úspešným, prevažne divadelným režisérom a verným spolupracovníkom Paola Sorrentina. Postava samotárskeho, mlčanlivého päťdesiatnika s pevne zatvorenou trinástou komnatou mu sadla ako uliata. Takmer nehybná tvár pokerového hráča len občas, malými mimickými zmenami, prezrádza jeho vnútorné napätie, záujem či obavy. Pomalá záverečná scéna mafiánskej popravy, keď je Titta ako ukrižovaný na ramene žeriavu oproti vysokej modrej oblohe a mysľou mu kmitajú návraty k dôležitým životným momentom, nie je len obdivuhodným výkonom veľkého herca, ale aj metaforickým vyjadrením jedného zmareného života.

Druhý Sorrentinov celovečerný film, ktorý získal päť sošiek Donatellovho Dávida (za najlepší film, scenár, réžiu, kameru a herecký výkon), ako aj ocenenie talianskych filmových novinárov Strieborná stuha vo všetkých kategóriách, nedosahuje, pochopiteľne, úroveň jeho doteraz najzrelšieho diela, no už v ňom možno vystopovať náznaky osobitého režijného štýlu, rafinovaného využívania vizuálno-zvukovej zložky s asynchrónnymi posunmi a premysleného castingu s následným cieľavedomým vedením interpretov, čiže všetko to, čo sa v takej majstrovskej podobe zúročilo vo Veľkej nádhere.

Následky lásky (Le conseguense dell'amore), Taliansko, 2004

Scenár a réžia: Paolo Sorrentino

Kamera: Luca Bigazzi

Strih: Giogiò Franchini

Hudba: Pasquale Catalano

Hrajú: Toni Servillo, Olivia Magnani, Adriano Giannini, Antonio Ballerio, Gianna Paola Scaffidi a ďalší

Premiéra v SR: 5. júna 2014

Foto: Film Europe