Ak sa niekto doteraz díval na Kazachstan sarkastickými očami Borata, má príležitosť zmeniť názor. Do filmových klubov sa dostáva koprodukčný film Tulpan, ktorý vlani začal svoju víťaznú púť po svetových filmových festivaloch. Z početných cien, ktoré na nich získal, spomeňme aspoň cenu zo sekcie Určitý pohľad v Cannes, Hlavnú cenu v súťaži Na východ od západu v Karlových Varoch, Veľkú cenu Tokijská sakura či nomináciu na Európsku filmovú cenu v kategórii Objav roku.

Zdá sa, že režisér filmu, 47-ročný Sergej Dvorcevoj, je jednoducho dieťa šťasteny. Hoci pôvodne vyštudoval leteckú školu i rádiotechnický inštitút a pracoval v Aeroflote, neskôr navštevoval režisérske a scenáristické kurzy v Moskve. Jeho krátkometrážne a dokumentárne filmy (Šťastie, Deň chleba, Diaľnica, V tme) boli ocenené na festivaloch v Krakove, Lipsku, Nyone i Jihlave. Tulpan je jeho dlhometrážny hraný debut, nakrútený v širokej koprodukcii Kazachstanu, Nemecka, Švajčiarska, Ruska a Poľska.

Čím tak očaril tento film náročné poroty a rozmaznaných divákov medzinárodných festivalov? Na prvý pohľad ide o veľmi jednoduchý príbeh. Mladý muž Asa sa vracia z vojenskej služby, ktorú si odkrútil u námorníctva na Sachaline, domov do kazašskej stepi, kde žije kočovným životom pastierov jeho sestra Samal s troma deťmi a mužom Ondasom. Medzi švagrami je isté napätie, ktoré vyplýva z podceňovania Asu starším mužom a ktoré nedokáže celkom zastrieť ani spoločná práca. Asa by sa rád osamostatnil, ale najprv sa musí oženiť. V rozľahlej kazašskej stepi je o mladé dievčatá súce na vydaj núdza, a tá jediná, ktorá prichádza do úvahy, svojho nápadníka odmieta. Možno sa Tulpan naozaj nepáčia Asove odstávajúce uši (hoci podobné má princ Charles, a s akým dievčaťom sa oženil!), no skôr sa jej nepáči tunajší spôsob života, a tak sníva o odchode do mesta. Je zaujímavé, že Tulpan, pomenovaná podľa známeho tulipánu, sa vo filme vlastne neobjaví, iba raz zazrieme v prítmí chajdy, kde sa skrýva, prameň jej vlasov. Asov cit, či skôr túžba začať nový život je však dosť silná na to, aby zastúpila oboch. Obrázok, ktorý namaľuje, je výrečným stvárnením tohto sna: biela jurta, vysoké nebo s hviezdami, kvet symbolizujúci meno milovanej..

Hoci vo filme sa už vlastne nič podstatného neudeje, sledujeme ho s napätím. Ľudia, ktorí žijú uprostred rozľahlej stepi neľahkým kočovným životom pastierov, podriaďujú svoje dni prírode s jej premenlivým počasím a zvieratám s ich potrebami. Styk s „veľkým svetom“ sprostredkúva iba zachrípnutý tranzistor, z ktorého počuť najmä správy o fantasmagorických vyhláseniach veľkého vodcu štátu. Na niekoľkých metroch štvorcových jurty sa odohráva manželský i rodinný život, tu sa spáva, miluje i rodí. Zvieratá sú rovnocennou súčasťou tohto jednoduchého sveta – ich hlasné zvukové prejavy sú hlavnou zložkou auditívnej stopy. Vrcholnou scénou filmu je zrod nového života – malej čiernej ovečky, ktorého jediným svedkom i pomocníkom je práve švagrom podceňovaný Asa. Hoci ide o dlhú scénu takmer bez slov, z hľadiska Asovho sebauvedomenia je veľmi dôležitá, určujúca vo vzťahu k jeho ďalšiemu životu, a divák ju sleduje so spoluúčasťou.

V kontraste s opakujúcim sa kolobehom života v stepi stojí, presnejšie preháňa sa čudesný traktor s vlečkou, skôr pojazdný vrak ako skutočný dopravný prostriedok, ktorý, polepený výstrižkami odhalených žien, je kráľovstvom Asovho priateľa Boniho. Ten, inšpirovaný farebnými časopismi a pesničkou Rivers of Babylon skupiny Boney M, túži po odchode zo stepi a živote vo „veľkom svete“, možno na Sachaline, možno až v Amerike... Táto túžba zlákala Asovu milovanú Tulpan a priťahuje aj jeho. Odolá vábeniu diaľok?

V súlade s jednoduchým dejom sa film rozvíja pomalým tempom v prevažne dlhých záberoch bez strihu. Trochu vzrušenia do opakovanej každodennosti prináša zmena počasia (majstrovské sú zobrazenia blížiaceho sa tornáda i zmäteného pobehovania oviec v oblakoch dvíhajúceho sa prachu) či príchod šéfstva z „ústredia“, spojený najmä s úhynom mláďat oviec. Pre západného diváka je to nesporne exotika a určite aj jeden z dôvodov výrazného úspechu tohto diela. No film s prostým a v podstate banálnym dejom je aj majstrovsky nakrútený. Pripomína hraný dokument s naturščikmi, pričom tento dojem zosilňuje situačná improvizácia dobre vybraných predstaviteľov vrátane detí. Vďaka tomu má divák pocit, že nesleduje film, ale skutočný, vôbec nie ľahký život v kazašskej jurte. Pozadie bytia na niekoľkých metroch štvorcových tvoria veľkolepé zábery nekonečnej stepi s jej jednotvárnou, ale fascinujúcou farebnosťou a vysokým nebom, ktorého dramatické premeny akoby odrážali duševný stav hrdinov. Zvukovú stopu napĺňa okrem spomínaných hlasitých prejavov zvierat aj séria pesničiek, ktoré svojou intenzitou a naliehavosťou (škoda, že nie sú preložené v titulkoch ich slová) pôsobia chvíľami rovnako neznesiteľne ako rykot tiav.

Film Tulpan má žánrové označenie komédia, no od Borata má, chvalabohu, poriadne ďaleko. Je to skôr úsmevný príbeh s jemným humorom, naznačujúcim porozumenie tvorcov pre všetko, čo je ľudské, pre sny a dezilúzie, plány a prehry, víťazstvá i omyly človeka. Práve tento aspekt robí zrejme dielo zrozumiteľným a blízkym divákom v rozličných kútoch sveta. Majstrovské spojenie opakujúcej sa všednosti s večnou túžbou po láske, šťastí a lepšom živote, ako aj premyslená symbióza naturalizmu s poéziou, umocnená súhrou jednotlivých tvorivých zložiek, sa podpísali na vytvorení osobitého, originálneho filmového diela. V záplave akčných amerických thrillerov pôsobí na diváka ako dúšok čistej pramenitej vody.

Tulpan, Kazachstan-Nemecko-Švajčiarsko-Rusko-Poľsko, 2008
Scenár: Sergej Dvorcevoj, Gennadij Ostrovskij
Réžia: Sergej Dvorcevoj
Kamera: Jolanta Dylewska
Hrajú: Aškat Kučinčirekov, Samal Jesliamova, Ondasyn Bešikbašov, Tulepbergen Bajsakalov, Bereke Turganbajev, Mahabbat Turganbajeva a ďalší

Foto: ASFK