V poslednom filme vyprofilovaného a skúseného dokumentaristu Ladislava Kaboša Všetky moje deti sa stretli dve témy – problém rómskych osád a pôsobenie kňaza Mariána Kuffu. Film (participovala na ňom aj slovenská a česká televízia a dostal podporu od niekoľkých grantových inštitúcii) sleduje posledné roky tohto známeho domáceho misionára, ktorý sa okrem práce s bezdomovcami a kriminálnikmi začal venovať aj niekoľkým rómskym osadám.

Projekt je teda sociálnou štúdiou, komunitným aj individuálnym portrétom i zberným dokumentom, keďže nakrúcanie v lokalitách Huncoviec a Veľkej Lomnice prebiehalo štyri roky. Tematizovanie snahy o umravnení a scivilizovaní viac-menej asociálnych obyvateľov segregovaných osád má vo filme istú príbehovosť. Vygenerovalo ju jednak samotné dianie snímaného reálu v priebehu dlhšieho časového obdobia, jednak zvolený prístup k objektu témy. Portrétovanie Kuffovho úsilia pracovať s Rómami z osád, pokus zlepšiť ich katastrofálne životné podmienky s istým mravným stimulom, iniciovaním ich socializujúcich aktivít film koncentroval na štyri rodiny, zrejme tie, ktoré sa otvorili voči filmovaniu a boli dostatočne reprezentatívne voči snahe zachytiť obraz nejakej premeny, či vplyvu kňazsko-rehoľnej služby na ich životoch, konaní a postojoch.

Z hľadiska filmovania či zberu materiálu išlo o veľmi náročný projekt, a to nielen kvôli dlhej fáze nakrúcania, ale predovšetkým kvôli iste neľahkému zdieľaniu sa so sociálne najbiednejšími a pohybovaniu sa v miestach kriminálneho koloritu a asociálneho správania. Obrazy a zábery získané z tohto iného sveta však nie sú súčasťou vzdialenej skutočnosti, napríklad africkej, kde bieda a apatia je geograficky i spoločensky stále rozšíreným, akceptovaným stavom, ale existujú priamo v lone našej krajiny a súčasnosti. Znepokojujúca „odolnosť“ časti rómskej populácie, vytrvalo vzdorujúca asimilačným zadaniam i snaženiam (nielen pátra Kuffu) prežíva v otrasných podmienkach v blízkom susedstve odlišnej civilizovanosti. Stala sa tak predmetom mimo iného aj filmárskeho záujmu, v ktorom sa často zlievajú folkloristické, politizujúce, mediálne, aktivistické či akcentované exotizujúce prejavy. V tomto procese je zrejme určujúca aj motivačná črta slovenskej majority, ktorá v permanencii vlastnej historicko-etnickej podriadenosti, závislosti na inom, mocnejšom subjekte, nachádza vo svojom priestore etnikum celkom od nej závislé. Prebudený pocit akéhosi garanta tak stimuloval vytvorenie mnohých filmov s rómskou tematikou, vrátane celovečerných, uchádzajúcich sa dokonca i o divákov kín aj multikín (napríklad Cigán, Cigáni idú do volieb). Film Všetky moje deti sa v tomto ohľade zaradil do prúdu prudko a masívnejšie oživovanej reflexie problémového etnicko-civilizačného stretu vo vnútri krajiny. Úspešnosť snímky v kinodistribúcii (distribútor ITAfilm) tak odmeria ochotu diváckej obce sa nad touto témou ešte zamýšľať.

Dopomôcť by tomu mohol cenný postoj k snímaniu a tvorbe tohto diela. Tvorcovia bez exotizovania či orientalizovania, ľahkovážneho poddania sa „uhrančivej“ látke triezvo a rozvážne, akoby odosobnene, bez autorského predvádzania sa odmeriavajú nielen hĺbku problému, ale aj predmetný spôsob jeho riešenia, čím snímka presahuje rámec filmovej výpovede a stáva sa ponukou, akýmsi sociálnym poslaním, ktoré oslovuje nielen divákov vnem, ale aj jeho osobnú spolupatričnosť s biedou a úpadkom, spoluzodpovednosť za týchto „blízkych“, ktorí nie so schopní pozviechať sa z mizérie, v ktorej dlhodobo fixovaní žijú. Otázka, ako nájsť spôsob, aby títo Rómovia nefungovali mimo akýchkoľvek civilizačných kritérií, prestupuje celým filmom. Viaže sa na otriasajúce zábery spiacich detí s lezúcimi muchami na tvári a v ústach, ktoré si matka nevšíma a ani ich ako zbytočnú aktivitu neodoženie, zábery dezolátnych príbytkov s potkanmi a všadeprítomným odpadom všetkého druhu okolo nich. Totálna závislosť na štátnych dávkach a dedičná neschopnosť vymaniť sa z tejto mimoriadnej nepriazni osudu len zväčšuje rozdiel medzi ledva prežívajúcimi a istým štandardom majority. Film triezvo postihuje niektoré fenomény, podieľajúce sa na mizérii časti rómskej populácie – ich vzájomnú nesolidárnosť, nevraživosť, závisť a okrádanie sa navzájom, teda nízke mravné vedomie, čo ukotvuje ich zaostalosť a minimalizuje efektívnosť pomoci. Okrem do očí bijúcej materiálnej biedy ide teda aj o slabú funkčnosť tzv. vyšších citov, konkrétne prežívania okolitej skutočnosti, keď málokto z týchto odkázaných prijíma pomoc a radu v rovine precítenej, prežitej zodpovednosti, ktorá ho stimuluje k istému prehodnoteniu dovtedajších návykov a postojov. Z portrétovaných postáv totiž vo filme viacerí vyjadrujú vďaku „pánovi farárovi“ za to, čo pre nich spravil, ale nie je isté, či nejde len o memorovanie povinnej formulky, keď navyše jeden z nich „úprimnejšie“ prezentuje Kuffove činy ako nárokovateľné, ako povinnosť splniť, čo sľúbil. Len jeden zo snímanej komunity – Stano aj so svojou rodinou, vykazuje zmenu správania, spôsobenú istým vnútorným sebaprehodnotením. Jediný Stano príde s nápadom zorganizovať predstavenie ako vďaku za pomoc poskytnutú jemu a spoluosadníkom, pretože túto vďaku na rozdiel od ostatných precítil a zreálňuje ju skutkom. Rovnako sa snaží pomáhať ostatným tak, ako bolo a je pomáhané jemu. Štvorročné „dobrodružstvo“ nakrúcania uprostred dvoch rómskych osád  končí nie veľmi povzbudivo. Umocňuje to fakt, že otrasné búdy, v ktorých najbiednejší obyvatelia osady žili, nahradila síce radová zástavba murovaných minidomov na základovej doske, ale aj tie, už po nie dlhom čase zabývania, začínajú vyzerať zničene.

V súvislosti s týmto extrémne náročným, akoby márnym zápasom o zlepšenie životných podmienok a zmenu správania segregovaných Rómov, vyniká charizmatická postava Mariána Kuffu, jeho bezhraničná oddanosť misijnému dielu, ktorým vrátil späť do života mnohých na okraji, či za okrajom spoločnosti. Fenomén Žakoviec je známy spolu s ich zakladateľom, ktorého mimoriadna osobnosť silnie v rozpúšťaní sa potrieb núdznych. Keďže film Všetky moje deti nie je náboženským filmom, neakcentuje prioritnú duchovnú bázu Kuffovho nevšedného konania i vytrvalého zacielenia. Podľa slov režiséra Ladislava Kaboša ide už o jeho štvrtý film o tomto známom kňazovi, ale v prípade tejto poslednej snímky nejde ani tak o portrét osoby ako zameranie sa na spôsob riešenia syndrómu osád a komunikáciu s osadníkmi. Obraz zdareného žakovského svojpomocného obydlia pre núdznych je v snímke konfrontovaný s ťažkými začiatkami Kuffovho pôsobenia v rómskych osadách. Stret rómskej „odolnosti“ a misijnej neústupčivosti tak zobsažňuje možné riešenia a inšpiráciu pre ďalších Kuffových nasledovníkov. Predkladá úlohu, význam hrdinu, ťahúňa, nositeľa úmyslu a predstavy spolu s vytvorením podporného spoločenstva. Sám Marián Kuffa hovorí vo filme o dlhodobej perspektíve možných výsledkov pri práci v zaostalých osadách. Pre túto nadosobnú, možno povedať nadľudskú úlohu, povoláva tých najpovolanejších – Bohu zasvätených kňazov či rehoľníkov (podobne ako on pôsobia, napríklad, aj saleziáni v rómskej časti Bardejova či v oveľa známejšom Luníku 9 v Košiciach). Film Všetky moje deti však cenným filmárskym spôsobom otvára priestor na spoluzodpovednosť a nezvratnú podporu pre každého, ktorému osud živoriacich nie je ľahostajný.

Všetky moje deti Slovensko, Česko, 2013

Réžia: Ladislav Kaboš
Scenár: Ladislav Kaboš, Svatava Maria Kabošová
Kamera: Michael Kaboš
Hudba: Martin Dohnal
Strih: Darina Smržová, Michal Kondria
Zvukpový dizajn: Richard Můller, Petr Kapeller
Účinkujú: Marián Kuffa, farár zo Žakoviec a obyvatelia
Premiéra v SR: 13. februára 2014
Foto: Media Film