Predstavila sa ním v roku 2017 dokonca v súťaži na známom Sudance Film Festival. Ocenenie však získala iba kamera jej francúzského kameramana (Manuel Dacosse). Po jesennom uvedení na  slovenskom festivale Cinematic ho našim divákom predstavuje Asociácia slovenských filmových klubov. Protagonistkou filmu je šesťnásťročná Mifti, ktorá žije v Berlíne so svojimi dvomi staršími súrodencami, odmieta chodiť do školy, flámuje, experimentuje s drogami, alkoholom i sexom so ženami i mužmi, a je síce pôvabná i inteligentná, ale neuznáva autority a je nesmierne protivná. Postupne sa dozvedáme, že jej v trinástich zomrela mama a získala prvú sexuálnu lesbickú skúsenosť. Následne trpí psychickými poruchami, i keď si okolie myslí, že je iba lenivá. Vďaka nesmierne bohatému otcovi, ktorý dávno rezignoval na niečo ako výchova, nemá finančné či existenčné problémy, len sa venovať tzv. „hľadaniu samej seba“.  Rodina sa o ňu obáva, chce jej dajako pomôcť, podobne ako psychiatri, ale ona pomoc odmieta.

Príbeh samotný je problém vyrozprávať. Dej je totiž rozkúskovaný do množstva klipov, ktoré zdanlivo nesúvisia a nie sú zoradené ani chronologicky, ani logicky. Napríklad na začiatku, ešte mimo obrazu, počúvame monológ ženy o terorizme. Až neskôr zistíme, že sa volá Alice (Arly Jover) vezie sa nocou v aute a prihovára sa mladučkej Mifti  (Jasna Fritzi Bauer, mimochodom, herečka výborne stvárnila postavu o viac ako desať rokov mladšiu než ona sama). Vzápätí Alicu vidíme ako šéfku gangu, ktorá sa dostane do prestrelky. Ale o chvíľu v náznakoch erotickej scény s Mifti. Posteľné scény sa striedajú s pitkami a drogovými orgiami. Zrazu sme u Mifti doma a sestra Anika ju vyhadzuje z postele, aby šla do školy. Dievča však vyhlási, že vypukla tretia svetová vojna, a tak nikde nejde. O niekoľko scén neskôr sa jej trieda ocitne na exkurzii v bývalom koncentračnom tábore. Okrem učiteľa to všetci považujú za stratený čas a Mifti mu vmietne do tváre poznámku o tom, ako by sa dnes zišiel vodca...  Nechýbajú ani scény z hereckého prostredia, zákulisia, nakrúcania, či odovzdávania televíznych cien. Mifty sa zblíži s mladou herečkou Oféliou (Mavie Horbiger). V dialógoch, s ňou či s otcom, zaznievajú zdanlivo hlbokomyselné či iba provokujúce vyhlásenia o umení, svete, politike, histórii.

Dej sa často odohráva v parádnych priestoroch, niekedy to pripomína až zámocký interiér či modernu z kameňa  a kovu. Inokedy sa odohráva v nočných kluboch alebo v autách. Darmo, nikto z protagonistov nemá hlboko do vrecka a vlastne ani nevieme čím sa živia. Len si užívajú, alebo sa trápia, i keď človek vlastne ani nevie či majú naozaj citové problémy, alebo sa iba príliš opili alebo nadrogovali. Vlastne aj pri scénach zo školy to vyzerá, že bezmocní učitelia berú prášky, aby vydržali aroganciu žiakov. Kým v psychiatrickej liečebni si lekári už nevedia rady pri samotnom určení diagnózy.  Deti a zvieratá, ktoré sa do deja občas pripletú sú jediným spestrením depresívneho tónu.

Divák si nie je nikdy celkom istý, čo je realita a čo snové vízie či surrealistické predstavy, prípadne pokusy o metafory zo živočíšneho sveta a akú úlohu zohrávajú. Okolo Mifti pobehujú psíci, lamy, v byte sa objaví zatúlaný tučniak a v lese sa pasie jednorožec... Nuž a asi v polovici filmu sa dozvieme, že axolotl z titulu je vlastne malá morská obojživelná „príšerka“ z čelade mlokovitých, ktorá dokáže skvele regenerovať a vlastne po celý život nedozrie. Mifti akoby sa s ňou čiastočne stotožňovala. Uráža okolie, je drzá, podobne ako jej otec filozofuje o tom čomu nerozumie, splieta neuveriteľne teórie, vyčítané múdrosti  kombinuje s tými najsprostejšími nadávkami a medzitým sexuje  hoci aj s náhodným taxikárom, vzápätí so ženou, ktorá by mohla byť jej matkou a tal ďalej. Chcela by vraj utiecť. Ale točí sa stále v začarovanom  kruhu.

Priznám sa, že ma tento film neoslovil. Ukazuje rozklad rodiny, osobnosti, frustráciu mladšej i staršej generácie, ale pôsobí to vykonštruovane, umelo. Erotické scény sú prekvapujúco nasnímané kultivovane, ale napriek tomu je v tom filme priveľa amorálnosti v ľudských postojoch, citovom chlade, nezodpovednosti protagonistov, ktorí sú presvedčení, že môžu všetko. Mifti sa hrá na obeť, ale vlastne je manipulátorka, trucovitá pubertiačka, ktorej absolútne chýba empatia a nevie čo so sebou. Akoby autorka a režisérka v jednej osobe chcela šokovať za každú cenu, ale zostala na poste nezainteresovaného pozorovateľa. Dobrá kamera, pôsobivá hudba, ktorá v závere prejde do záznamu vtáčieho spevu, zopár dobrých nápadov a filmársky zaujímavo odvedená práca, nestačia. Scenáristicky je to guláš  nepresvedčivého a iritujúceho obrazu istej časti našej súčasnosti. Čo vlastne ním chcela  autorka povedať? Festivaloví a kluboví diváci na odpoveď možno prídu. Ľutujem, mne sa to nepodarilo.

Axolotl Overkill, Nemecko, 2017
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Helene Hegemann
Scenár: Helene Hegemann podľa svojho románového debutu Axolotl Roadkill
Kamera: Manuel Dacosse
Strih: Bettina Bohler
Hudba: Mill Fesmann
Hrajú: Jasna Fritzi Bauer, Arly Jover, Laura Tonke, Mavie Hörbiger, Nikolai Kinski, Julius Feldmeier, Sabine Vitua, Hans Löw, Lorna Ishema, Tom Lass, Hanns Zischler a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 7. decembra 2017
Foto: ASFK