Ak bol hlavnou témou filmu Glória zápas človeka o všestranne naplnený život, potom jej Lelio zostal verný aj vo svojom novom opuse. Do centra epizodicky konštruovaného príbehu zo súčasného Santiaga postavil transgenderovú čašníčku Marinu Vidal (múzicky nadaná Daniela Vega), ktorá má ambície i talent stať sa speváčkou. Práve začína bývať so svojím o dvadsať rokov starším milencom Orlandom Onettom (Francisco Reyes). Plány o spoločnej budúcnosti zmarí nečakaná a náhla Orlandova smrť. Marina musí čeliť nielen žiaľu, ale aj vyšetrovaniu zo spáchania možného zločinu, keďže nebožtík má na tele podozrivé poranenia, a najmä hnevu až nenávisti pôvodnej Orlandovej rodiny, ktorá si nevie vysvetliť otcovo správanie. Marina totiž ešte nie je plnohodnotná žena, ale muž v prípravnom štádiu operatívnej zmeny pohlavia.

Postavenie LGBT komunity v majoritnej heterosexuálnej spoločnosti a jej zápas o práva a plnohodnotné uznanie je aktuálna téma na celom svete. Sebastián Lelio vykročil tomuto záujmu v ústrety, avšak spôsob, akým to urobil, vzbudzuje isté pochybnosti o jeho objektivite. Jeho sympatie sú jednoznačne na strane Mariny do takej miery, že ju obklopil výhradne nepriateľským prostredím. Personál nemocnice, polícia, sociálna pracovníčka i ostatné úradné osoby, s ktorými hrdinka musí komunikovať, ňou očividne pohŕdajú a snažia sa ju ponížiť rôznymi spôsobmi, pričom vrcholom je neodôvodnená lekárska prehliadka, surovo odhaľujúca jej telesnú intimitu. Takého správanie úradníkov, založené na faktami nepodložených podozreniach, je hodné odsúdenia. Lelio však jednostranne čiernymi farbami vykresľuje aj postoje niekdajšej Orlandovej rodiny. Škoda, že z kvanta empatie, ktorú prejavuje Marine, neudelil aspoň malú čiastku Orlandovej bývalej žene Sonii (Aline Küppenheim), jeho synovi Brunovi (Nicolás Saavedra) a bratovi Gabovi (Luis Gnecco). Jednostranným negatívnym obrazom Onettovcov si tvorcovia filmu vopred zablokovali možnosť vyhrotiť protikladné názory do dramatického konfliktu a v spore argumentov z oboch strán prispieť k osvetleniu zložitej situácie, a tým aj k istej osvete v chápaní problému. Nepriateľský postoj bývalej Orlandovej rodiny, ktorú manžel a otec opustil kvôli milenke (milencovi), je totiž pochopiteľný, hoci niektoré jeho prejavy, napríklad únos a následný fyzický útok na Marinu, sú odsúdenia hodnéIch snaha zachovať dekórum zoči-voči majestátu smrti je možno pokrytecká, ale spoločensky prijateľná.

Epizodická štruktúra filmu nefunguje stopercentne, s niektorými motívmi, letmo nadhodenými v jednotlivých sekvenciách, sa nepracuje, iné sa zdajú vzhľadom na hlavnú tému zbytočné, ďalšie zvyšujú predvídateľnosť budúceho deja. Film otvára veľkolepý a pomerne dlhý pohľad na úžasný prírodný úkaz – spenený vodopád, ktorý má byť miestom prvej spoločnej dovolenky milencov. Možno však predznamenáva aj budúce „spenené“ vzťahy, ktorých symbolom je vari i tapeta rozbúreného mora v Orlandovom byte.

Najväčším kladom Leliovho filmu je obsadenie a výkon hlavnej predstaviteľky. Daniela Vega sedí do úlohy transgenderovej servírky typovo, svojím zovňajškom. Nepatrné prsia, silné, „futbalové“ nohy, ako znie výsmech neprajníkov, tvrdé črty tváre, ktoré zmäknú len v šťastných chvíľach, ako je napríklad úvodná oslava Marininých narodenín. Tvár, ktorej výraz sa jemne mení v závislosti od situácie, dokáže vyjadriť všetko – radosť i žiaľ, hnev i rozpaky, silné zaujatie i chladnú ľahostajnosť, zúfalstvo i nádej. Nezanedbateľný je herečkin spevácky talent, ktorý sa prejaví v troch vstupoch. (Hudba Matthewa Herberta patrí taktiež k silným stránkam diela.) Na konci veľkého vývinového oblúku, po všetkých strastiach, ktoré sa na hrdinku sypú, vidíme silnú, sebavedomú, sebestačnú ženu, ktorá vie, čo chce. Už nespieva slaďáky po baroch, ale klasiku na koncerte vážnej hudby. Svojím spôsobom je šťastná, hoci sa zdá, že jej jediným priateľom je pes. Zápas o vlastnú dôstojnosť vybojovala víťazne. Získala aj spoločenskú akceptáciu?

Vo filme sa prelínajú realistické, miestami až naturalistické prvky s magickými, ktoré majú tiež reálny základ. Veď mnohí ľudia, čo stratili navždy milovanú bytosť, poznajú predstavy, v ktorých mŕtvy sťaby ožíva a zjavuje sa na nečakaných miestach ako prelud či snový prízrak. Presne to sa opakovane deje Marine a vrcholí v poslednej rozlúčke, ktorej slastná intimita jej pomôže vyrovnať sa s tragédiou.

Český kritik Vít Stuchlý, jeden z dramaturgov filmovej prehliadky Be2Can, vyjadril svoje sklamanie z Leliovho filmu názorom, že ide o „sladké genderové mámenie“. Je to príliš prísne hodnotenie zručne nakrúteného diela na aktuálnu tému s vynikajúcim ženským hereckým výkonom, ale aj dôkaz, že dielo nepatrí – napriek oficiálnej pocte z Berlína - k vrcholom režisérovej filmografie. Ako nazretie do dielne latinskoamerických filmárov však poslúži veľmi dobre.

P.S. V poslednom čase, s pribúdajúcimi filmovými titulmi, sa rozšírila prax distributérov neprekladať ani základné titulky, a to ani v menej frekventovaných jazykoch. Určite im to znižuje náklady, ale aj komfort divákov. Možno neuveria, ale existujú aj takí, ktorí sledujú titulky do konca. A nemusia to by len recenzenti...

Fantastická žena (Una mujer fantástica), Chile, Nemecko, Španielsko, USA, 2017
Dĺžka: 104 minút
Réžia: Sebastián Lelio
Scenár: Sebastián Lelio, Gonzalo Maza
Kamera: Benjamín Echazarreta
Strih: Soledad Salfate
Hudba: Matthew Herbert
Hrajú: Daniela Vega, Francisco Reyes, Aline Küppenheim, Luis Gnecco, Nicolás Saavedra, Trinidad Gonzáles, Néstor Cantillana, Amparo Noguera, Sergio Hernández a ďalší
Distribútor: Film Europe Media Company
Premiéra v SR: 16. novembra 2017
Foto: Film Europe MC