Coming-out stále aktuálny

Ako povedala na otvorení festivalu jeho riaditeľka Zita Hosszúová, ústrednou témou tohto ročníka sa stal coming-out, teda priznanie inej ako heterosexuálnej orientácie pred sebou samým, pred rodinou, priateľmi, najbližším okolím a tak ďalej. Coming-out by v druhej dekáde 21. storočia v strede civilizovanej Európy nemal byť problémom, ale skúsenosti ukazujú, že stále je. Samozrejme, aj na Slovensku, kde ani legislatíva, ani spoločensko-politická situácia LGBT ľuďom veľmi nepraje, nehovoriac už o niektorých politických silách – a nie je ich málo –, ktoré by predstaviteľov tejto menšiny, mierne povedané, najradšej utopili v lyžičke vody.

Coming-out je intímna záležitosť, stále predsa len háklivá aj v krajine, kde je možné uzatvárať manželstvá osôb rovnakého pohlavia (čo pred časom využila aj tamojšia premiérka), konkrétne na Islande. Festival otvoril práve dánsko-islandský film Kamenné srdce režiséra Gudmundura Amara Gudmundssona, v ktorom sa spája výrazná artovosť s prístupnosťou pre široké publikum, scenáristicky skvele vystavaný príbeh s úchvatnou vizualitou. V centre zdanlivo jednoduchého príbehu sú dvaja tínedžeri, najlepší priatelia, ktorí obaja žijú v nie práve ideálnych rodinných pomeroch a aj preto je pre nich priateľstvo také dôležité. Kým Thór prežíva prvé erotické skúsenosti a azda aj zaľúbenie do svojej rovesníčky, uzavretejší Christian si uvedomí, že sa zamiloval do svojho najlepšieho priateľa, a nevie si s touto situáciou poradiť. Režisér o svojom filme povedal: „Kamenné srdce je môj osobný príbeh, ktorý som prežil v rybárskej dedinke. Je to miesto plné kontrastov, kde deti objavujú nádheru a zároveň neuveriteľnú krutosť prírody aj ľudí.“ Osobný príbeh sa mu podarilo pretaviť do univerzálnej výpovede o krásach i ťažkostiach dospievania v drsných prírodných a životných podmienkach, o dôležitosti priateľstva a spolupatričnosti, ale aj akceptovania inakosti.

O niečo starší tínedžer Ned, protagonista írskeho filmu Pokušiteľ (r. John Butler), problém s coming-outom takpovediac nemá; jeho inakosť je očividná, a tak čelí ako totálny outsider posmeškom a šikanovaniu zo strany spolužiakov pre svoju orientáciu aj odlišné záujmy. Na chlapčenskej internátnej škole to naozaj nemá ľahké, najmä keď sú tam všetci posadnutí ragby a on šport neznáša. Akoby toho nebolo málo, dostane nového spolubývajúceho: Conora, ragbyovú hviezdu. V strede ich izby vyrastie improvizovaná bariéra, symbolizujúca dva oddelené svety. Ale ako sa postupne ukáže, všetko môže byť úplne inak... Coming-out sa tak týka viac Conora, ktorého okolie ako talentovaného športovca považuje skôr za ideál mužnosti... Vcelku jednoduchý, priamočiary príbeh s viacerými momentmi prekvapenia zaujme aj hudobnou zložkou, ktorá odráža, že Ned je milovníkom indie music.

Láska na drsnejší i jemnejší spôsob

K umeleckým vrcholom festivalu patril popri Kamennom srdci bezpochyby aj britský film Na konci sveta (r. Francis Lee), drsná gej romanca medzi neotesaným, živočíšnym farmárskym synom Johnom a sezónnym pomocníkom, rumunským imigrantom Gheorghem, odohrávajúca sa na anglickom vidieku. Snímku (nie nepodobnú slávnej Skrotenej hore), ktorá získala Cenu za réžiu na festivale Sundance, pripravuje do našej distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK).

Pomerne drsne pôsobí aj protagonista amerického filmu Flákači (r. Eliza Hittman) tínedžer Frankie, ktorý tak trochu uniká z domu, kde mu zomiera otec, a tak trochu nevie, čo so sebou. Jeho svet tvoria drogy a nedôveryhodní kamoši, pred ktorými by nikdy nepriznal, že pomocou webového četu vyhľadáva príležitostné sexuálne kontakty so staršími mužmi. Alebo možno aj priznal, ale veľmi zaobalene, nepriamo – a nedopadne to veľmi dobre. Svojím spôsobom hraničná situácia azda Frankieho prinúti, aby sa nad svojím životom lepšie zamyslel, ale režisérka necháva príbehu otvorený koniec.

Len o niečo starší je hlavný hrdina izraelsko-nemeckého filmu Cukrár režiséra Ofira Raula Graizera. Koprodukcia dvoch krajín tu nie je náhodná, priamo súvisí so zápletkou: samotársky berlínsky cukrár Thomas udržiava ľúbostný vzťah s Izraelčanom Oranom, ktorý chodieva dosť často do Berlína na služobné cesty, kým v Jeruzaleme má ženu a malého syna. Keď sa Thomas dozvie o Oranovej nečakanej smrti, vydá sa na cestu do Izraela, zoznámi sa s jeho manželkou a nadviaže s ňou najprv pracovný, potom aj osobný a milenecký vzťah bez toho, aby jej prezradil, kým je a aké puto ho viaže k jej rodine. Je to veru tanec na tenkom ľade... Dej sa odohráva v melancholickej atmosfére, miestami je rozprávaný v účinných skratkách, dôraz sa kladie na psychológiu hlavných postáv. Očakávané rozuzlenie je ťažké pre oboch – Anat pochopí pravdu o svojom nebohom manželovi a Thomas sa dozvie, že má istý podiel na Oranovej smrti, aj keď nepriamy a nechcený –, ale aj po vyhrotenej konfliktnej situácii, keď musí Thomas okamžite odísť z krajiny, dávajú tvorcovia filmu protagonistom predsa len nádej na zmierenie.

Váhanie medzi mužom a ženou

„Dámsku“ časť tematiky FFI dobre reprezentoval napríklad kanadský film Pomedzi pery režisérky April Mullen, v ktorom sa „osudovo“ stretne dosť nepravdepodobná dvojica. Dallas je mladá „chlapčica“: nosí nohavice, skôr chlapčenský účes a pracuje vo vlastnej firme ako pokrývačka. Vo vzťahoch je nestála a aj teraz má za sebou vcelku nebolestný rozchod, ktorý iniciovala ona sama. Naproti tomu Jasmine je „skutočná“ žena, editorka módneho časopisu a snúbenica Rila, ktorého si má čoskoro vziať za muža. Počas Rilovej služobnej cesty prekvapujúco rýchlo podľahne neskrývanému dvoreniu zo strany Dallas, s ktorou sa zoznámi v jednom večernom klube. (Ako sa prizná, románik s inou ženou mala už v ranej mladosti.) Problém, pochopiteľne, nastane, keď dvojicu in flagranti prichytí Rile... Príbeh filmu je rozprávaný veľmi sviežo, mierne štylizovane, v dynamickom tempe a prináša dejové zvraty, ktoré diváka neustále udržiavajú v napätí. Mimochodom, jednu z vedľajších úloh tu stvárnila herečka slovenského pôvodu Andrea Štefančíková.

Podobný problém ako Jasmine rieši – teda skôr nerieši – aj hlavná hrdinka amerického filmu Lovesong (r. So Yong Kim); Sarah je však už vydatá žena a matka malej dcéry. Cíti sa dosť osamelá, lebo jej manžel je dlhodobo služobne v zahraničí. Keď sa u nej objaví ako návšteva kamarátka z mladosti Mindy, akoby sa stretli dva svety: kým Sarah je poznačená manželstvom i materstvom, Mindy je stále bezstarostná a otvorená novým veciam. Napriek tomu – alebo možno práve preto – medzi nimi dôjde k neočakávanému intímnemu zblíženiu, pravdepodobne na prekvapenie oboch. No k lesbickej romanci nedôjde; keď dej po troch rokoch pokračuje, cestuje Sarah, ktorá už s manželom nežije, aj s dcérkou na Mindinu svadbu... Lovesong je pôsobivý film o ženskej spolupatričnosti, kde môže byť hranica medzi priateľstvom a láskou niekedy tenšia, než by sme si mysleli.

O prebúdzajúcej sa náklonnosti mladého dievčaťa k rovnakému pohlaviu rozprával starší taiwanský film Križovatka Modrá brána (r. Yee Chih-yen) z roku 2002 – bol súčasťou sekcie Queer Ázia, ktorú festival zaradil do programu po prvý raz.

V dokumentárnom mode

Dokumentárna tvorba bola na tohtoročnom FFI zastúpená skromnejšie, ale zato výraznými dielami. Režisér Ayse Toprak v snímke Mr. Gay Sýria – výbušnosť témy je vyjadrená už titulom filmu – zachytáva prípravu a priebeh podujatia, ktoré by sa priamo v Sýrii uskutočniť nemohlo, lebo homosexualita je tam tak ako vo väčšine arabských krajín tabuizovaná a perzekvovaná. Zorganizovať podujatie, ktoré sa uskutoční v akýchsi poloilegálnych podmienkach v Istanbule, prichádza Mahmúd, ktorý žije ako utečenec v Nemecku. Režisér individualizuje jednotlivých súťažiacich – je ich len päť – a zameriava sa najmä na Husejna, ktorý žije v Istanbule a pracuje ako holič. Iba na jeden deň v týždni sa vracia domov, kde má svoju rodinu, ženu a malú dcérku – nik z nich o jeho dvojakom živote netuší. Keď Husejn v „národnej“ súťaži zvíťazí, mal by sa zúčastniť na celosvetovej súťaži Mr. Gay na Malte, lenže ako Sýrčan nedostane vízum. Husejnovi sa fakticky zrúti celý jeho svet, pretože celú akciu chápal ako možnosť dostať sa do Európy a začať spolu s rodinou nový, lepší život. Režisérovi sa podarilo organicky prepojiť (ne)veselú tému života gej komunity s poukázaním na nepriaznivú situáciu v materskej krajine jeho protagonistov a s fenoménom utečenectva, čo zároveň vytvára obraz súčasného zložitého sveta.

Idylická nie je ani situácia queer rodičov, o ktorých vypovedá režisérka Émilie Jouvet v dokumente Aria. Viacero mužov i žien v ňom rozpráva o svojej snahe mať vlastné dieťa, respektíve o skúsenostiach s výchovou detí rovnakopohlavnými pármi. Neraz odznie povzdych na tému, aké prekážky – legislatívne i praktické – musia queer ľudia, ktorí chcú byť rodičmi, prekonávať, pričom predsa ani heterosexuáli nemajú žiadny diplom na to, že dokážu byť dobrými otcami a matkami. Vo filme je mnoho priam dojemných momentov, napríklad keď malý chlapček hovorí o svojich dvoch matkách: vie, že jeho biologickou matkou je jedna z nich, ale druhá je takisto jeho matkou, lebo ho pozná od narodenia, stále je s ním, vychováva ho a má ho rada. Alebo matka hovorí o tom, ako jej syn ešte ako dieťa predškolského veku povedal: „Moja mama je telom dievča, ale srdcom chlapec.“ Milá pointa prichádza na konci filmu, keď sa narodí dcérka samotnej režisérke a dostane meno Aria.

Keď festival objavuje

Mnohé z uvádzaných filmov už prešli ohňom renomovaných medzinárodných festivalov, a tak ich kvalita bola nesporná, nie však prekvapujúca. Skutočným prekvapením a objavom bol nemecko-rakúsky film Stred môjho sveta, ktorý nakrútiil u nás neznámy režisér Jakob M. Erwa. Ako odznelo aj v úvode k filmu, odlišná sexuálna orientácia sa v ňom „nerieši“ ani nepredstavuje ako problém – prosto len patrí k identite mladého protagonistu, ktorý, ako sám vraví, je „o niečo teplejší než ostatní“. To, čo sa začína ako ľahký letný príbeh (Phil sa vracia do svojho rodného mestečka z kurzu francúzštiny), nadobúda postupne čoraz vážnejšie kontúry. Medzi Philovou sestrou-dvojčaťom a ich matkou zjavne panuje nejaké napätie; deti vyrastali „odjakživa“ bez otca a matka im o ňom odmieta čokoľvek povedať; matka má nového partnera, ktorého jej deti berú s rezervou, lebo takých už v minulosti bolo (retrospektívne epizódy z ich detstva sú organickou súčasťou príbehu); Phil sa zamiluje do svojho nového spolužiaka Nicholasa, ktorého chodí „tajne“ obdivovať k bežeckej dráhe, pri čom ho často prichytí jeho najlepšia kamarátka... Nielen jeden zo základných motívov tohto filmu – chlapčensko-dievčenská kamarátska dvojica a vzťah oboch jej „zložiek“ k príťažlivému prišelcovi – pripomína rané filmy Xaviera Dolana a jeho poetiku (používanie spomalených záberov, dôraz na výtvarne dekoratívne detaily); podobnosť je taká očividná, že zrejme nejde o napodobňovanie, ale o priznanú inšpiráciu, vzdanie pocty, miestami až citácie. A napriek tomu všetkému film pôsobí originálne, zároveň poeticky a hravo (ide o adaptáciu rovnomenného knižného bestselleru Andreasa Steinhöfela). Mimochodom, jedna zo scén tohto filmu bola zrejme inšpiráciou veľmi vtipného festivalového spotu, pod ktorým bol ako režisér podpísaný Gregor Valentovič.
 

A keď sme už pri objavoch, festival ponúkol aj jeden domáci: poslucháča réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU Davida Benedeka a jeho krátke filmy Tajomstvo a Keby si bol môj. Prvý z nich je epizódou stretnutia matky so synom, ktorí sa síce o čomsi rozprávajú, ale zrejme obaja vedia, že dôležitejšie je to, o čom mlčia. V druhom filme prežije maturant Dominik prvé ľúbostné sklamanie vo vzťahu s mužom o niečo starším, ktorý tento vzťah neberie tak vážne ako jeho mladý partner. Je to film o tom, že láska môže aj bolieť, a o tom, že vždy je tu nová nádej.

LGBT história a iné kontexty

V programe tohtoročného FFI si našli miesto aj filmy, ktoré už poznáme z bežnej distribúcie (Mať sedemnásť Andrého Téchiného, Kráľovná Kristína Miku Kaurismäkiho), respektíve sa do nej zakrátko dostanú – dráma Fantastická žena z dielne čilského režiséra Sebastiána Lelia (uvedená nedávno aj na prehliadke Be2Can), nemecký film s „jazykolomným“ názvom Axolotl Overkill (r. Helene Hegemann) či biografická snímka Tom of Finland, ktorú nakrútil fínsky režisér Dome Karukoski a ktorej protagonistu iste netreba najmä príslušníkom gej komunity špeciálne predstavovať. Francúzsky film 120 tepov za minútu režiséra Robina Campilla, ktorého kvality už preverila súťaž na tohtoročnom MFF v Cannes i naše domáce podujatie Be2Can, mal slovenskú distribučnú premiéru práve v čase festivalu a v rámci FFI ho opakovane uviedlo kino Film Europe. Táto snímka je nominovaná na Cenu Lux – cenu Európskeho parlamentu, o ktorej udelení sa rozhodne v polovici novembra.

S veľkým záujmom publika sa stretol aj ďalší distribučný film, americký Moonlight (r. Barry Jenkins), ocenený tohto roku Oscarom pre najlepší film, ktorý bol zaradený do špeciálnej sekcie Queer film a kontext. Patril do nej aj „staručký“ americký Kabaret Boba Fossa, belgicko-nemecko-francúzsky film Elle s Isabelle Huppert v hlavnej úlohe znásilnenej ženy, ktorá trestný čin neoznámi, ale rozohrá nebezpečnú hru s jeho páchateľom, a dva zaujímavé dokumenty. Queer film a kontext je novou aktivitou Iniciatívy Inakosť, hlavného organizátora festivalu, ktorá na FFI odštartovala a ktorá má divákom prinášať queer kinematografiu počas celého roka s cieľom „zhovárať sa o nej, hľadať jej definície alebo ich, naopak, spochybňovať, uvažovať o jednotlivých filmoch v kontexte filmových dejín a teórie, ako aj v kontexte LGBTI práv a širších dejinných súvislostí“. Toto predsavzatie výborne napĺňal britský film Queerama, ktorého autorka Daisy Asquith dôkladne „prehrabala“ archív Britského filmového inštitútu a povyberala LGBT motívy a pasáže (pravda, niekedy len ich náznaky) z filmov od roku 1919 až do súčasnosti. Nejde však o klasický strihový dokument; režisérka narába s obrazom i so zvukom tvorivo, niektoré ukážky pustí „len tak“, pri iných potlačí pôvodný zvuk a podfarbí obraz populárnou piesňou, niektoré zábery animuje, občas pridá vecné informácie v podobe medzititulkov. Z toho všetkého skladá plastický obraz života LGBT osôb a postoja spoločnosti k nim od „praveku“ až po prijatie takzvaného Turingovho zákona (svojím spôsobom kontroverzného, ale to je iná kapitola). S archívnymi filmovými materiálmi, ale aj s množstvom „papierových“ dokumentov (napríklad dobovými samizdatovými časopismi) pracovali autori nemeckého filmu Queercore (v origináli s podtitulom How to Punk a Revolution; r. Yony Leyser) o kultúrno-spoločenskom hnutí, ktoré pôvodne vzniklo ako odnož panku protestujúca proti spoločenskej stigmatizácii LGBT komunity a ako reakcia na čoraz násilnejšiu a maskulínnejšiu pankovú scénu 80. rokov.

Organizátorom Filmového festivalu inakosti sa v tomto ročníku opäť podarilo zostaviť príťažlivý program (vrátane sprievodných podujatí) a prilákať do kina mnoho divákov. Vybrané tituly festival priniesol a v priebehu novembra ešte prinesie aj do regiónov – do Banskej Bystrice, Liptovského Mikuláša, Nitry a Žiliny.