Dni ruského filmu

Chvíľu to bol akcent na spektakulárne vojnové filmy, ktoré ale predsa len nemôžu čeliť hollywoodskym blockbusterom prinajmenšom preto, že sovietskí osloboditelia boli zároveň „donormi“ totalitného režimu a pre Západ hneď po vojne nepriateľom číslo jeden. Pôsobivejšia a v mnohých ohľadoch i priechodnejšia je stávka na diela klasickej ruskej literatúry. Dni ruského filmu (27.9.- 3.10. 2017), organizované v spolupráci s ruskými partnermi (MK RF a Veľvyslanectvom RF) predstavili niekoľko titulov z diváckeho portfólia, ale organizátori nezabudli ani na diela, určené  menšinovému publiku.

Festivalové esá
Určite nie je pravidlom, že máme česť zoznámiť sa verejne s víťazmi festivalu domácej tvorby, ktorá sa každoročne prezentuje na festivale v Soči. Má názov Kinotavr, koná sa v júni a tohto roku jej víťaz, film Arytmia (2017) režiséra Dobrychlapec resizeBorisa Chlebnikova súťažil na MFF v Karlových Varoch. Tento titul síce v programe Dní nie je, ale film Dobrý chlapec (2016) režisérky Oxany Karas, bol najlepším ruským filmom minulého roku. „Dobrý a múdry film pre celú rodinu“ (tagline filmu) je romantickou komédiou s hlavným hrdinom, žiakom Koľom Smirnovom. Jeho rodine velí excentrický otec (Konstantin Chabenský), vedec a experimentátor, ktorý žiada, aby s jej členovia podriadili pravidlám vyššieho života a žili v súlade s kozmickou nocou i dňom. Koľa v škole rieši zložité vzťahy s učiteľkou angličtiny a kurizuje najkrajšej spolužiačke. Dynamický príbeh sa drží pravidiel výstavby úspešných hollywoodskych receptov a túto symbiózu zvládli producenti i režisérka. Dobré obsadenie a zmysel pre  originálny humor dal filmu vysoký divácky rating. Hlasovanie ruských filmových kritikov sa držalo na slušných 80%.

Ruským  esom v zápolení o oscarovú nomináciu bol film Andreja Končalovského Raj (2016), ovenčený Strieborným levom z MFF v Benátkach. Kritik Rosijskoj gazety Valerij Kičin nazýva film „archívom ľudských duší“  a štýl čierno- bieleho filmu označuje ako režisérovu osobnú verziu neorealizmu, ktorú úspešne demonštroval v predchádzajúcom Raj resizefilme Biele noci poštára Alexeja Trjapicyna (2014, Strieborný lev v Benátkach). Je to bezosporu pozoruhodný film, sústredený na spoveď troch postáv, ktoré sa spovedajú po smrti zo všetkého, čo žili i čomu verili. Oľga (manželka Končalovského Júlia Vysockaja) je ruská aristokratka a emigrantka, v dôsledku činnosti v protinacistickom francúzskom odboji skončí v koncentračnom tábore. Tu sa stretáva s Helmutom, svojim dávnym obdivovateľom. Je to najzaujímavejšia postava, ilustrujúca jednotu a zároveň hlboký rozpor medzi dobrom a zlom. Vzdelaný intelektuál  plní svoje povinnosti „vedúceho pekla“, dôsledne a s presvedčením. Treťou postavou je Jules, francúzsky kolaborant. Kamera Alexandra Simonova, asketická a zároveň hyperrealistická je veľkou devízou tohto filmu o radikálnych amplitúdach ľudských životov, siahajúcich od neba k peklu, nakrútený s nevšedným zmyslom pre tradíciu i novátorstvo a veľkolepú vizuálnu štylistiku.   

V súťaži karlovarskej sekcie Na východ od Západu sa minulý rok mihol film Vymáhač (2016) Alexeja Krasovského s jedným z najpopulárnejších hercov Konstantinom Chabenským (rovnako i otec rodiny vo filme Dobrý chlapec) v roli  bezohľadného a cynického vymáhača dlhov po telefóne. Celý dej sa odohráva  v priestore kancelárie a pripomína skôr divadelnú hru než filmový príbeh. Arthurova dokonalá metóda sa obracia v istom momente proti nemu, kedy  má len pár hodín nato, aby dokázal, že obvinenie, plynúce z internetového videa je lož.

Klasická séria
Pikovadama resizeModerný prepis klasického diela Alexandra Sergejeviča Puškina Piková dáma (2016) v réžii Pavla Lungina situuje príbeh dôstojníka Hermana a jeho posadnutosť tajomstvom troch kariet do operného prostredia. Domov sa vracia slávna speváčka Sofia Meyer a na scéne, kde kedysi debutovala chce režírovať Čajkovského operu Piková dáma.  Zápas o rolu Hermana, ktorú najprv zverí postaršiemu umeleckému vedúcemu súboru, sa odohráva v hororovom žánre a je neživotnou a vlastne i nezáživnou konštrukciou. Kritika oceňuje pokus Lungina o žánrový film, ale výrazné ovácie, sprevádzajúce jeho predošlé filmy (Taxi Blues, Ostrov, Svadba) chýbajú.

Karen Šachnazarov sa inšpiroval románom Leva Nikolajeviča Tolstého Anna Karenina. Najprv vznikol televízny seriál a následne verzia pre kiná. V kombinácii s románom Vikentija Veresajeva Zápisky z rusko-japonskej vojny sa mení optika príbehu a je vyrozprávaný z hľadiska Anninho milenca Alexeja Vronského. So synom Anny, Serjožom, sa stretáva na Anna resizebojisku v Mandžusku. Je lekár a operuje raneného Vronského. Ten mu rozpráva o vzťahu s jeho matkou, ktorá sa z  chlapcovho života stratila a veľmi si ju nepamätal. Slávnu dvojicu vytvorili herci Jelizaveta Bojarskaja a Maxim Matvejev. Rámcovanie príbehu historickým kontextom sa klasický príbeh, známy z mnohých filmových verzií (naposledy v roku 2012 anglickým režisérom Joe Wrightom s Keirou Knightley v hlavnej úlohe a Judom Law ako Kareninom), dostáva do širších súvislostí a dohráva tragický príbeh v paralelnej tragédii, ktorou bola porážka v rusko – japonskej vojne v roku 1914. Po prvý krát sa európska mocnosť musela skloniť pred novým ázijským hráčom na svetovej scéne a táto udalosť mala ďalekosiahle dôsledky. Časť kritikov porovnávala v ruskej  tlači film s televíznym seriálom a jednoznačne pozitívne skóre prisúdili filmovej verzii.

Prekvapením sa pre ruské publikum stal film Duelant (2016), a to z niekoľkých dôvodov. Režisér a zároveň aj autor scenára Alexej Mizgirjov patril svojimi predošlými filmami (napríklad  Kremeň z roku 2007, ktorý  súťažil v sekcii Na východ od západu na MFF Karlove Vary) do registra autorského festivalového filmu. Jeho najnovší film je síce Duelant resizevydareným blocbusterom, ale zároveň ostáva autorským filmom, režisér je i autorom scenára. Odohráva sa v 19. storočí, v Peterburgu, kam sa vracia Jakovlev, mladý muž so záhadnou minulosťou a zarába si na život zastupovaním v dueloch. Chladnokrvne riskuje a v retrospektívnych častiach sa dozvedáme, že nejakú dobu žil z donútenia u severných Aleutov a ich šaman mu pričaroval neporaziteľný život. Jeho cieľom je návrat stratenej aristokratickej cti. Za obchodom s duelmi, ako sa ukáže, stojí nepriateľ Jakovleva, knieža Beklemišev (Vladimír Maškov) a obratne sa takýmto spôsobom zbavuje svojich dlhov. Film obratne pracuje s literárnymi odkazmi a jeho brilantná vizuálna stránka vytvára na plátne atmosféru živého a dramatického romantizmu. Film mal premiéru na MFF v Toronte.

Zemetrasenie (2016) režiséra Sarika Andreasiana sa inšpiroval udalosťami z roku 1988, keď Arménsko postihlo silné zemetrasenie o sile 6,8 stupňa. Ruská filmová kritika nebola k filmu príliš zhovievavá, snímka rozohráva niekoľko príbehov, ilustrujúcich devastujúce dôsledky zemetrasenia i to, ako zmenilo medziľudské vzťahy. Spochybňujúce Zemetrasenie2 resizepoznámky sa vzťahujú k línii architekta Konstantina, vracajúceho sa k rodine, ktorý vidí zemetrasenie z lietadla. To  bez problémov pristáva na neporušenom letisku. Jednotlivé scény kroniky - chlapček a jeho umierajúca matka, obete pod sutinami i tlupa rabujúcich zlodejov, sú fragmentami skladačky a absentuje jednotiaci príbeh. Film ničím neprekvapuje a je tu všetko, čo sa dá od  takejto témy očakávať. V každom prípade pripomína udalosť, ktorú v 80. rokoch zdieľali národy Sovietskeho sväzu. Akcent na spoločnú minulosť mal iste pripomenúť viac, než alarmujúcu katastrofu.      

Rok 2016 bol Rokom ruského filmu,vyhlásený zvláštnym výnosom prezidenta Putina. Jeho cieľom malo byť zvýšenie výroby filmov a ich intenzívnejšia propagácia v regiónoch. Na záverečnej konferencii, ktorá sa konala v Sankt Peterburgu koncom minulého roka, sa hovorilo o súčasnom stave ruského filmu. Kritici a odborníci konštatovali, že najmä v 3-D animácii dosiahlo Rusko na svetovom trhu úroveň konkurencieschopnosti. Za posledný rok malo premiéru 136 filmov a výnosy z nich boli rekordné, 8 miliár rubľov (1 euro je 68,50 rubľa). Z minuloročnej produkcie sa výnosy z dvoch filmov – Posádka (2016) režiséra Nikolaja Lebedeva a animovaný Cárovič Ivan a šedý vlk (2016), réžia Vladimír Toropčin, priblížili k priemerným americkým ziskom. Problémy, ktoré rieši vláda i zodpovedné inštitúcie, súvisia  najmä s modernizáciou štúdií, najmä Lenfilmu a Štúdia Gorkého, kde sa vyrábali najmä detské filmy, ale i siete kín. Počet divákov v kinách rastie, ročne sa  predá okolo 31 miliónov lístkov a toto číslo sa stále zvyšuje.

Dni ruského filmu boli zaujímavou introspekciou do aktuálneho diania v ruskom filme a ukážky diváckych i festivalových titulov umožnili vytvoriť si predstavu o ich  úrovni. Je to cesta, ponúkajúca možnosť pripomenúť  si renomé  kinematografie, ku ktorej sme kedysi mali blízko aj napriek ideologickým imperatívom.  

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.