Tentokrát sa v príbehu presúvame do búrlivých a prevratných rokov 1947-1953, teda do obdobia prechodu od demokracie k totalite. Česko-Slovensko bolo súčasťou sovietskeho mocenského bloku, obyvateľstvo bolo sužované útlakom a ekonomická situácia krajiny mala dekadentnú tendenciu. Rodinné vzťahy sú naďalej rôzne. Jedni sa ešte stále milujú, iní sa rozvádzajú a tretí sa naďalej nebavia. Deti podrástli a zmúdreli. Kaderníctvo Valentino je vďaka exkluzívnej klientele v najväčšom rozkvete a mimoriadne prosperuje. Avšak iba do doby, kedy ho preberá niekdajší zamestnanec, zanietený komunista. Od tej chvíle sa príbeh zacyklí a postavy sa opäť nachádzajú v nelichotivej situácii, kedy sú podriadené a utláčané.

Každý by si asi myslel, že toto je práve ten moment v deji, ktorý umožňuje vytvoriť zaujímavé peripetie v životoch našich protagonistov. Nie je to celkom tak. Film akosi až do konca pokračuje vlažne. Čas síce plynie, osudy charakterov sa čiastočne odchýlia od normálu, no niečo filmu stále chýba. Viac sujetu? Možno. Čo je však na tomto filme najsilnejšie, je téma fatálneho odcudzenia zapríčineného politickým zriadením - komunizmom. Otec v dôsledku povinnosti bojovať na fronte odchádza od rodiny a po návrate späť sa nedokáže zaradiť do pôvodného života. Medzi ním a jeho rodinou je ešte vždy akási formálnosť a medzera. Niekoľkoročná prázdnota vytvorená absenciou otca sa už nedá vymazať. Odcudzenosť sa už netýka iba jednej zo sestier. Vzniká aj medzi ostatnými partnermi, manželmi. Perzekúcia a prenasledovanie nútia muža, nevedno či dočasne alebo nastálo, opustiť svoju manželku a syna. Útechu potom nachádza v náručí inej ženy.

Podobne ako v predošlej časti, aj tu sa dramaturgia zadrháva na tempe a rytme sujetu. Prvé dve tretiny deja sú v snímke detailne reflektované. Záber po zábere, obraz po obraze, scéna za scénou, jednotlivé sekvencie. A to všetko relatívne pomaly. Až sa postupne v metráži posúvame do poslednej epizódy, kde sa udalosti dejú ako z rýchlika, elipticky a zaujímavejšie. Väčšia náznakovosť fabuly a nie prílišná explicitnosť vyobrazených situácií napomohla k zdynamizovaniu sujetu. Dokonca, po prvýkrát prichádzame do kontaktu so síce dramaturgicky škrípajúcim, ale predsa neočakávaným zvratom v príbehu.

V čom je však Jan Hřebejk skutočným pánom, je opäť raz schopnosť autentickej dobovej reflexie komunizmu. Autá, kostýmy, dialógy, akcie, atmosféra. Skrátka, všetko na pravom mieste. Pred revolučnými rokmi sa obyvateľom mesta zdá, že je všetko v poriadku, podnik prosperuje, každému sa či už v osobnom živote či zamestnaní darí. Avšak po prevrate sa ako keby vraciame späť do predošlej časti filmu. Všetci si dávajú pozor na to, čo povedia alebo urobia. Málokto je taký odvážny, že si „pustí jazyk na špacír“. Aj malé decko vie, čo si môže a čo nemôže dovoliť, povedať, urobiť. Ak sa aj nájde niekto oslavujúci trebárs kapitalistické zriadenie, ba i len jeho predstaviteľov, je zastrašený a aspoň na chvíľu, zahnaný do kúta.

V poslednom rade nemôžem zabudnúť na dve vynikajúce epizódne postavy. Sabina Remundová ako večne nenažraná a najmúdrejšia stvora sveta, si aj napriek malému priestoru, ktorý jej tvorcovia poskytli, dokázala udržať vysokú úroveň hereckého prejavu a predstihnúť tak svojich ostatných dospelých kolegov. Druhou, a aj poslednou, excelujúcou je „pani Učiteľka“ Zuzana Mauréry, zosobnená v postave sovietskej veliteľky. A veru, nenechala nič na náhodu. Presvedčivo a karikatúrne sa zhostila úlohy súdružky Makarovovej. Napriek vizuálne krásnym obrazom a kompozíciám kameramana Barteka Cierlicu, melodickej hudbe Petra Ostrouchova, Jarchovského scenáru a Hřebejkovej réžii, od prvej časti tejto trilógie, nanešťastie, nedošlo k zvýšeniu kvality diela. Predsa len, ešte je pred nami posledný diel. Tak nám neostáva nič iné len dúfať, že ten už naše očakávania dokáže naplniť.

Záhradníctvo: Dezertér (Zahradnictví: Dezertér) Česko, Slovensko 2017