Aj predchádzajúci film Zázrak režiséra a spoluscenáristu Juraja Lehotského mal pätnásťročnú hrdinku, matke viac na obtiaž, než pre láskyplnú výchovu. V kritických rodinných anamnézach autor spolu s ďalším spoluscenáristom Marekom Leščákom v Nine pokračujú, ale výlučné prostredie reedukačného zariadenia vymenili za klasický domáci trojuholník rozvádzajúcich sa rodičov s dieťaťom uprostred. Vyhrotenejší sociálny profil Zázraku sa opieral o realistický obraz a rozprávanie, aj s prvkami brutality a dokumentárnej autenticity. Príbehovo a priestorovo prozaickejšia Nina zvolila molovú polohu. Snahu vojsť do všednejších súradníc bežnej skúsenosti dneška charakterizuje intímnejšia, subtílnejšia obrazová skladba.

Miesto vonkajšej krutosti film zvolil obrazy jej vnútorných, plazivo pôsobiacich mechanizmov. Prienik do vnútornej drámy troch ústredných hrdinov formuje veľkú časť filmu. Výrazmi tohto konceptu a tvarovania sú rutinné prvky súčasných artfilmov: minimalizácia zápletiek, antiakčná rytmizácia strihu či existenciálne tónovanie postáv. Kultivované zábery občas príliš kultivujú civilné herectvo. V prípade Niny je vedľajším produktom aj príliš dospelácke dieťa. Aj keď kolízie rodičov mladú hrdinku vyháňajú z bezstarostného detstva a traumy ju predčasne osídľujú, ako sviežo kontrastný a odľahčujúci je vo filme krátky vstup do Nininej pubertálno-zaľúbeneckej polohy, keď sa v predstavách fotí so svojím plaveckým idolom.

Viaceré motívy a nápady film estetizuje (zábery vo vode, podmanivá snová sekvencia so žeriavmi, obrazy húseníc a motýľov a podobne). Mestskí hrdinovia sú akoby odsúdení v mestských megatvaroch a jeho nočných vedutách. Obrazovo prínosné je využitie bratislavského prístaviska (po nedávnom Červenom kapitánovi). Rovnako ako prostredie modernej neosobnej zástavby satelitných miest, formujúce nový vkus a životný štýl, voči čomu mladá hrdinka filmu intuitívne „protestuje“ stavbou vlastného bizarného mestečka. Podstatnejší pre jej život je však v snímke jemne forsírovaný kontrast matkiných akčných talentov voči otcovej rockerskej nemotornosti, pričom asi ako protiklady sa v minulosti priťahovali. Ide však len o konštatovania, ako mnohé ďalšie možné, ktoré výpoveď filmu verbalizujú, utvrdzujú, ale nie sú v nej dostatočne rozpustené. Iným príkladom je motív praktizovaného náboženstva, vpusteného bez ďalšej súvzťažnosti  do matkinho povahopisu. Ak má ísť o svedectvo kresťanských rozvodov, protirečenie viery a skutku, okrem situačného omšového ornamentu to z úrovne konštatovania opäť nevybočí, podobne ako možné alegorické pohrávania s kresťanskou symbolikou vody či „svätej rodiny“ (spočiatku sa rátalo s chlapcom a nie dievčaťom v úlohe dieťaťa).

Koncepčne a vizuálne uvážlivému cizelovaniu obrazov a scén dominuje kontemplatívna, melancholická štylistika, ktorá sama seba občas zrádza. Nie kvôli povrchnosti, ale opisnosti. Výberový realizmus poznačujú drobné schválnosti, ľahké doslovnosti a občasné exkluzivity. Nevytŕčajú veľmi a sú kultivovane vťahované do obrazu a situácií, ale odťahuje sa od nich napätie, výborný sprievodca na ceste do vnútra drámy a „nerežírovaná“ prirodzenosť, tak účinný nástroj na vtiahnutie diváka do vnútra príbehu.

Až keď ku koncu rastúci tlak na mladú rovnomennú hrdinku vymrští dramatické situácie do centra deja, film sa vymaní zo svojich sústredných kruhov, z ukotvenia v psychologicko-kontemplatívnej štúdii a ovládne ho pozitívny stres a emočný interes, ktorý zrýchľuje a prehlbuje jeho výpovedné ložisko, a to bez zbytočného moralizovania, v súlade s jemnou, v zásade prostou obhajobou odkázaného dieťaťa a aj s dávkou empatie voči jeho rodičom.

V kultivovanej Nine absentuje psychiatrická prvoplánovosť a bojovnosť Špiny, ale onedlho ju čaká náročnejšie porovnanie s distribučnou premiérou Zviagincevovej snímky Bez lásky. Rovnaké východiská oboch filmov, veľmi podobný príbeh a dejové paralely sú v rusko-francúzskom filme predkladané a prečesávané s nevšednou suverenitou i s otvorenou morálnou dikciou. Film Bez lásky zasadzuje rodinný konflikt do epicentra veľkej spoločenskej krízy. Rovnako ako Nina metaforizuje podporu domova, ale v diagnostike je oveľa adresnejší a priepastnejší.  

Nina (Slovenská republika, Česká republika,  2017)
Dĺžka: 82 minút
Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Norbert Hudec
Strih: Radoslav Dubravský
Hudba: Aleš Březina
Hrajú: Bibiana Nováková, Petra Fornayová, Robert Roth, Josef Kleindienst, Miroslav Pollak, Simona Kuchynková, Tomáš Klobučník
Distribúcia: Punkchart films
Premiéra  v SR: 21. septembra 2017
Foto: Punkchart films