Nebolo by nič jednoduchšie, ako nakrútiť o rómskom holokauste klasický poplarizačno-náučný dokument. Vybrať obrázky z archívov a servisov, doplniť výpoveďami svedkov, podfarbiť patetickou hudbou a všetko vysvetľujúcim komentárom. Film by nepochybne  pochodil rôzne svetové festivaly, zožal nemálo ocenení, kúpili by ho verejnoprávne televízie… ale k divákom, bežným obyčajným ľuďom, by sa nedostal. Ak dostal, neoslovil by ich. A ak oslovil, neudržal by si ich pozornosť v celej dlhometrážnej minutáži. Pretože každý máme bezpečnostný ventil, a keď je hrôzy priveľa, prestaneme vnímať.

Robert Kirchhoff si zvolil odlišnú cestu. Vlastne – možno si nie on zvolil cestu, ale cesta si zvolila jeho. Na projekte pracoval od roku 2003 a čím viac, čím hlbšie vnikal do problematiky, tým silnejšie si uvedomoval, že problémom ani tak nie je nedostatok informácií, ako nezáujem. Nezáujem o rómsky holokaust, nezáujem o jeho obete, vinníkov, príčiny, následky. Nezáujem o Rómov ako takých. A tu nehovoríme len o Slovákoch, ktorých nezaujímajú ani dôležitejšie veci, ako napríklad rozbujnený kleptokratický politický a vládny systém, ktorý pravidelne vo voľbách podporujú a umožňujú mu rozkrádať štát na svoj vlastný úkor.

Pretože Kirchhoff nenakrúcal len na Slovensku, ale i v Česku, Poľsku, Srbsku, Chorvátsku, Nemecku a vo Francúzsku. A tam všade, bez ohľadu na históriu, politické zriadenie či životnú úroveň, nachádzal to isté. Slepý bod. Realitu, ktorú väčšinové obyvateľstvo nevníma, nevidí, pretože vidieť nechce. Dieru v hlave. Židovský národ sa po hrôzach druhej svetovej vojny zomkol, vzopäl a vydobyl si vlastný štát. Rómovia nikdy nemali podobné ambície. Ich spôsob života, kultúra a sebauvedomenie nesmerujú k organizovaniu, zjednocovaniu, spájaniu, angažovaniu, no ani k spracovávaniu a exploatovaniu vlastných dejín. Pamätníci rómskeho holokaustu umierajú, odchádzajú bez toho, aby burcovali, bojovali či aspoň odovzdávali svoje tragické skúsenosti, pretože ďalšie generácie Rómov sa stretajú s rovnakým vylúčením, nezáujmom a ostrakizovaním.

Väčšinovým národom Európy rómske mlčanie vyhovuje, a tak nerobia dohromady nič pre to, aby sa to zmenilo. Ba čo viac – ako film uvádza na príklade francúzskeho Róma Raymonda Gurêmeho – vojnové krivdy sa plynulo preliali do krívd povojnových a trvajú dodnes, keď synovia a vnuci tých, ktorí Rómov ochotne a s nadšením transportovali do koncentračných táborov, beztrestne útočia na pamätníkov s cieľom umlčať ich. A požívajú bestrestnosť, ochranu úradov, pre ktoré sú Rómovia tiež len nepríjemný problém, nie plnoprávni ľudia, občania.

Snímka  si ani tak nekladie za cieľ diváka informovať a vzdelávať, šíriť osvetu, popularizovať, presviedčať ho argumentmi a dôkazmi, ale predovšetkým sprostredkovať mu pocit smútku, krivdy, bezmocnosti a márnosti, vyplývajúci z dodnes nerozkrytého prenasledovania európskych Rómov počas druhej svetovej vojny, ale i po nej. Nič sme neuznali, z ničoho sme sa nepoučili, ničomu sa teda nemôžeme v budúcnosti vyhnúť - a je jedno, či už ako páchatelia, alebo ako obete. Film prináša výpovede svedkov rómskeho holokaustu nepriamo, akoby mimochodom, v rozhovoroch s inými ľuďmi, v útržkoch situácií a momentov, často aj veľmi osobných, intímnych.

Kirchhoff Rómov nijako neidealizuje, otvorene vykresľuje ich život, ktorý môže byť biedny i vo Francúzsku, alebo gýčovo prepychový na Balkáne, vždy však na pomedzí faktov, reality, fikcie, poetického výmyslu a fantázie, ktorá pre rozprávačov a ich poslucháčov nemá o nič menšiu váhu než realita. Predovšetkým však zaznamenáva bezprostredné, autentické emocionálne vypäté situácie – a možno ich aj inšpiruje, provokuje, vyvoláva, necháva improvizovať ale aj rekonštruuje, prekračujúc hranice „nehraného filmu“. Na úrade, kde sa rómsky starec márne domáha satisfakcie, sa napríklad otvoria dvere a muž stredného veku zahrá na ukulele veselú rómsku pesničku. Dohrá, zatvorí dvere, koniec.

Film zaujímavo pracuje so skladbou a montážou, keď necháva popri sebe paralelne plynúť, prepletať sa, stretať a prelínať viaceré línie. Ku konečnému nástojčivému výrazu významnou mierou prispievajú tiež kamera a najmä práca s farbami.

Stročný francúzsky Róm sa márne dovoláva spravodlivosti na úradoch. Poľská Rómka nesie kvety na miesto, kde vyhubili jej najbližších, ktorých nemala ani čas spoznať. Na poli pri Seredi, kde stával koncentračný tábor, sa rozprávajú syn židovského lekára a jeho rómsky spoluväzeň, podobne ako českí Rómovia na miestach tábora v Letoch pri Písku, kde dodnes na kostiach obetí v nepreskúmaných masových hroboch funguje prasacia farma, ako sarkastický dôkaz našich deravých hláv. Balkánski Rómovia sa stretajú pod pamätníkom v Jasenovaci, kde stával najkrutejší koncentračný tábor druhej svetovej vojny, z ktorého dostávali nočné mory aj nemeckí nacistickí fanatici. A z týchto citovo exponovaných, ale aj pokojných, kontemplatívnych, ba i priam banálnych scén sa postupne, akoby mimovoľne, v skutočnosti však podľa dôkladne premysleného a citlivo realizovaného kľúča začína vynárať spojovací motív zranených rómskych hláv.

Jazva po údere za trest, následok nehody pri transporte, stopa zverského medicínskeho experimentu… Zjazvené, dobité, „deravé“ rómske hlavy sa v Kirchhoffovom filme stávajú metaforou, poukazujúcou nielen na odchádzanie a zabúdanie samotných Rómov, ale na dieru vo vnímaní a myslení väčšinovej populácie, ktorá odmieta uznať, vidieť, vziať na vedomie nielen utrpenie európskych Rómov počas druhej svetovej vojny, no aj ich pretrvávajúce vyčlenenie. No ak jestvuje jeden „slepý bod“, jedna časť reality, ktorú odmietame vidieť a uznať, ako môžeme mať istotu, že ich nie je viac? A ako môžeme bez tejto istoty tvrdiť, že svoje životy, osudy seba samých i nášho sveta držíme pevne v rukách?

Kirchhoffov film výrazne presahuje rámec dokumentu o rómskom holokauste. Prostredníctvom nášho vzťahu k historickej tragédii podáva neradostné svedectvo nie o Rómoch v minulosti, ale o nás. Tu a teraz.

Diera v hlave, Slovensko, Česko 2016