KolNoa – to najlepšie z izraelského filmu

Arabsko-izraelský konflikt na dvojaký spôsob

Podľa informácie v úvode filmu Tancujúci Arabi (2014) režiséra Erana Riklisa, nakrúteného v koprodukcii Izraela, Francúzska a Nemecka, tvoria 20 percent obyvateľov Izraela práve Arabi, ktorých postavenie však nie je v dôsledku pretrvávajúceho arabsko-izraelského konfliktu vôbec ideálne. Presvedčí sa o tom aj palestínsky mladík Ejad, Tancujuci Arabi resizeprotagonista príbehu odohrávajúceho sa v rokoch 1982 až 1992. V úvode filmu sa s ním stretávame ako s dieťaťom, ktoré žije so svojou rodinou v prevažne arabskom meste Tira, a potom v časovom skoku ako so študentom na prestížnej škole v Jeruzaleme. Napriek tomu, že Ejad je nekonfliktný chlapec, ktorý sa dokonca zapája do dobrovoľníckej činnosti (pôsobí ako asistent židovského chlapca Jonatana, ktorý trpí svalovou dystrofiou a ktorý sa zároveň stane Ejadovým najlepším priateľom), musí neustále čeliť nepríjemným narážkam či vážnejším konfliktom súvisiacim s jeho národnosťou a vierovyznaním. Problémový – pre rodinu dievčaťa – je aj jeho vzťah so židovskou spolužiačkou Naomi. Pôsobivý, chronologicky plynúci príbeh je portrétom silnej osobnosti, ktorá dokáže čeliť nepriaznivej situácii, a v druhom pláne aj výpoveďou o postavení akejkoľvek menšiny v nepriateľsky naladenom prostredí.

 

Snímka Zranená krajina (2015) režiséra Ereza Tadmora je akoby pravým opakom Tancujúcich Arabov: dej sa odohráva v najhorúcejšej súčasnosti, je sústredený do niekoľkých hodín, škálu drobných konfliktných situácií „nahrádza“ jednorazová dramatická udalosť, a hoci má aj tento príbeh ústredného hrdinu, pôsobí okolo neho celý rad Zranenakrajinaresizevedľajších postáv, ktoré zápletku obohacujú a rozvíjajú. Východiskovou situáciou je teroristický útok samovražedného atentátnika, ktorý sa odpálil v centre Haify. Do miestnej nemocnice privezú nielen desiatky zranených obetí, ale aj samotného arabského atentátnika. Vypätá situácia je zdrojom celého radu konfliktov. Lekári nestíhajú, ale podľa princípov lekárskej etiky musí ako prvý dostať pomoc najťažšie zranený, teda atentátnik, čo vyzerá z pohľadu príbuzných obetí „nespravodlivo“. Navyše primár, ktorý o veci rozhoduje a vykonáva operáciu, je Arab. Pokoj majú v nemocnici udržať štyria policajti s veliteľom Kobim na čele – ten sa však dozvedá, že jeho malý syn, ktorý bol na športovom tréningu, je nezvestný, a tak svoje miesto opustí a radšej pátra po svojom dieťati, čo je z ľudského hľadiska pochopiteľné, z hľadiska služobných povinností neospravedlniteľné. Svoju úlohu tu zohráva aj vnútorný konflikt medzi príslušníkmi polície, nervozita, strach... Strhujúci, dynamicky plynúci dej, ktorého prevažná časť sa odohráva počas noci, prináša mnohé otázky i nejednoznačné postavy, ktorých postavenie v príbehu sa časom mení: Kobi musí napríklad spacifikovať rozčúleného otca, ktorý sa sťažuje, že jeho zranenému synovi sa stále nikto nevenuje; neskôr však vysvitne, že zranený syn je kamarát Kobiho syna, ktorý by ako jediný mohol vedieť, či Kobiho syn bol v čase útoku na mieste atentátu – muž sa napriek všetkému správa ku Kobimu ústretovo, ako jeden otec k druhému, neodpláca mu jeho policajnú strohosť a prísnosť... A hoci hľadanie Kobiho syna napokon dobre dopadne, film sa stáva obžalobou nezmyselného riešenia politických konfliktov násilnou, ozbrojenou cestou.

 

Koho si vziať za muža/za ženu?

Piesocnaburka resizeArabská komunita zohráva úlohu aj vo filme Piesočná búrka, ktorý nakrútila režisérka Elite Zexer. Ide tu o kmeň Beduínov, ktorý žije v osade na juhu Izraela podľa vlastného zvykového práva, bez ohľadu na väčšinovú spoločnosť. Preto sa protagonistka Džalila musí nielen bezmocne prizerať, ako si jej manžel ide zobrať ešte jednu, mladšiu manželku, ale dokonca sa aj podieľať na prípravách svadby. Zároveň rieši vzťah svojej dcéry Lajly, ktorá chodí so spolužiakom z univerzity – ten je však pre Džalilu i pre komunitu neprijateľný, pretože nepochádza z jej radov. Zložitý prepletenec vzťahov, závislostí a kladených podmienok nemôže mať riešenie, v ktorom by niekto nemusel priniesť obeť... Režisérka, ktorá v tejto komunite predtým strávila dlhý čas, zjavne veľmi dobre pozná prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, i mentalitu miestnych obyvateľov. Pravda, niektoré okolnosti sú pre moderného Miestonej 1 resizeeurópskeho diváka nepochopiteľné – čo platí aj o dráme Miesto nej režisérky Ramy Burshtein, ktorá sa pre zmenu odohráva v prostredí chasidských Židov. Keď v jednej ortodoxnej rodine zomrie pri pôrode staršia dcéra Ester a jej manžel Jochaj zostane sám s novorodeným dieťaťom, rozhodne rodina, že najlepšie by bolo, keby sa zaňho vydala Esterina sestra, devätnásťročná Šira, ktorú pôvodne plánovali vydať za iného muža. Jochaj sa tejto myšlienke veľmi nebráni, hoci ako jeho budúca manželka by prichádzala do úvahy aj iná žena. Šira je ochotná priniesť túto obeť s ohľadom na želanie rodiny. Rozhodovanie však nie je jednoduché – a diváka opäť prekvapuje, že o takej vážnej veci, akou je manželstvo, sa tu rozhoduje nie na základe vzťahov, náklonností a emócií, ale rozumovou úvahou, presviedčaním,handrkovaním, sebaobetovaním a rozhodnutie možno pod vplyvom okolností kedykoľvek zmeniť. Ani tvorcom tohto filmu však nemožno uprieť dôvernú znalosť prostredia a spôsobu uvažovania protagonistov.

 

Humor v kasárňach

S ťaživými témami – či už z hľadiska politického, spoločenského, alebo psychologického – kontrastovala komédia Vojacky resizeVojačky režisérky Talje Lavie, vychádzajúca zo špecifického fenoménu povinnej vojenskej služby (aj) pre ženy. Hrdinky tejto snímky síce slúžia na vojenskej základni na juhu Izraela, ale iba v administratíve. Film tvoria tri relatívne samostatné poviedky, ktorých protagonistkami sú mladé vojačky Zohar a Daffi, z ktorých sa tu stali najlepšie priateľky. Každá z nich má svoj špecifický problém – Daffi túži byť prevelená do Tel Avivu a Zohar zbaviť sa konečne panenstva – a spoločne „bojujú“ so svojou príliš angažovanou veliteľkou Ramou. Hoci vo filme sa nájdu aj vážnejšie situácie (i jedna tragická), núdza nie je najmä o tie komické – jedným z vrcholov je, keď sa ukáže, že Zohar, ku ktorej povinnostiam patrí skartácia dokumentov, vzala z pomsty doslova veliteľkin príkaz „zlikvidovať všetky zbytočné papiere“ a prehnala skartačným strojom všetky písomnosti zo stoviek zoraďovačov, ktoré bolo treba, naopak, pripraviť na kontrolu z vyššieho veliteľstva.

 

Organizátori podobných prehliadok, ako je KolNoa, často stoja pred otázkou, či dať prednosť artovejším filmom pre menšinové publikum (s rizikom nižšej návštevnosti, ale vyšším kultúrnym prínosom), alebo staviť na istotu, teda na snímky väčšinové, ľahko „stráviteľné“. Neúnavný organizátor Festivalu izraelských filmov Roman Martinec akoby podobnú dilemu vôbec neriešil – darí sa mu prinášať filmy, v ktorých sa snúbia umelecké kvality s diváckou atraktívnosťou, neraz už preverené na domácej pôde i v ohni iných festivalov: Piesočná búrka má na konte šesť cien Izraelskej filmovej akadémie (a Cenu poroty na festivale Sundance), snímka Miesto nej až sedem. Je zrejmé, že bratislavskí diváci dostali to najlepšie zo súčasnej izraelskej kinematografie.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.