Hoci japonský animovaný film – anime – je typickým predstaviteľom ľudovej zábavy, popkultúry, mnohé jeho vrcholné diela napĺňajú atribúty umenia. Sú formálne nápadité, citovo i myšlienkovo bohaté, kvalitami často dosahujúv ba i prekonávajú špičky hraného filmu a výrazne ho ovplyvňujú. Popri tvorbe klasika Hayao Miyazakiho (a štúdia Ghibli vôbec) k nim smelo môžeme priradiť cyberpunkový Ghost in the Shell, Neon Genesis Evangelion či Akiru. V západnom svete sa anime tak trochu paradoxne stalo objektom záujmu estétov, intelektuálov a znalcov. A tak sa obchodníci s filmovou zábavou – distributéri príliš nehrnú do riskantného podniku v podobe uvádzania anime v slovenských kinách. Občas, viac náhodne ako systematicky, do nich niečo prenikne, no i tak pre slovenské publikum v podstate celý fenomén anime zosobňuje Miyazaki.

No v čase, keď sa majster Miyazaki začal odoberať na dôchodok, rozžiarila sa nová hviezda menom Mamoru Hosoda. Vyštudovaný maliar so špecializáciou olejomaľba sa začiatkom deväťdesiatych rokov uchytil ako animátor, vypracoval sa na scenáristu, režiséra a v roku 1999 debutoval vlastným filmom Digimon. Prelom prišiel v roku 2006 v podobe celovečerného filmu Toki wo kakeru shōjo (O dievčati, ktoré preskočilo v čase). Sľubne rozbehnutá kariéra pokračovala snímkou Samâ uôzu (Letná vojna), ktorú do programu zaradil aj berlínsky filmový festival. Úspech Hosodovi umožnil založiť vlastné štúdio Chizu, v ktorom roku 2012 nakrútil celovečernú kreslenú fantastickú romantickú drámu Ōkami kodomo no Ame to Yuki (Vlčie deti). Tam v roku 2015 vznikol aj Bakemono no ko, čiže Chlapec vo svet príšer.

Ako typický predstaviteľ anime spája staré a nové. Orientálnu mytológiu a východné filozofie i etické a morálne kódexy so západným životným štýlom, pričom si z pohľadu Európana zachováva istú morálnu ambivalenciu: staré tu s novým nebojuje, neskúma sa, čo je lepšie, ale jedno ovplyvňuje druhé.

Malý Ren žije s rozvedenou matkou v Tokiu. Keď milovaná mama zomrie (téma talianskych filmov Mia Madre a Sladké sny), Ren odmietne starostlivosť príbuzných. Túla sa preľudneným mestom, uniká pred policajtmi, až sa zhodou okolností dostane do sveta, obývaného bytosťami s podobou zvierat. Nemajú ľudí v láske, pretože človek sa ľahko nechá opantať hnevom, nenávisťou, krutosťou – temnotou. Ničotou, povedal by Atrej z Nekonečného príbehu. No v skutočnosti majú tieto fantastické bytosti k ľuďom bližšie, ako si dokážu pripustiť. Ich ríšu Jutengai zmieta boj o následníka trónu. Presnejšie: o nového veľmajstra, pretože ten doterajší, s podobou bieleho králika (pozdravujeme Alicu v krajine zázrakov) sa rozhodol stať bohom. Kandidáti o najvyšší post sú dvaja: všetkými milovaný bojovník Iôzen s podobou diviaka a samotársky drsný zatrpknutý medveď Kumatetsu. Problém je v tom, že ak chce Kumatetsu s Iôzenom bojovať o postavenie veľmajstra, musí mať učňa. Pretože je doma neobľúbený, padne mu vhod aj ľudská sirôtka. A tak medveď učí ľudské mláďa.

Nie je to žiadny roztomilý Balú z Knihy džungle, skôr Zviera z Krásky a zvieraťa, ale ani Ren, ktorý si zvolí nové meno Kyûta (číslovka deväť, podľa svojho aktuálneho veku) sa zďaleka neponáša na Mauglího. V skutočnosti je chlapec zlomený matkinou smrťou ešte zatrpknutejší, plný krivdy, hnevu a nenávisti voči celému svetu ako arogantný medveď. Ich spolužitie je nekonečným konfliktom, sledom hádok a drobných súbojov. Kdeže, toto nie je žiadny učiteľ s autoritou a pokorný disciplinovaný žiak. No práve vďaka tomu sa postupne menia obaja menia. Učia sa rešpektovať jeden druhého, nachádzať svoje miesto vo svete, chápať kto sú a čo z toho vyplýva pre nich i pre okolie. Je to škola úcty, no i sebaúcty. Trvá to roky. Kým Kumatetsu nadobudne pocit, že je pripravený na veľký boj s Iôzenom, Ren/Kyûto dospeje. A zatúži po svete ľudí. Prejsť doň nie je preňho zložité, no ľudský svet sa zmenil, je pre Rena cudzím a nepochopiteľným. Pomôže mu síce láska k študentke Kaede, ba dokonca nájde i svojho skutočného otca, ale Renova / Kyûtova rozpoltenosť, rozkročenosť medzi dvoma svetmi ohrozuje nielen chlapca a jeho blízkych, ale aj ríšu Jutengai – a svet ľudí.

Chlapec vo svete príšer je rovnako príbehom v štýle Karate Kid, iniciačným filmom, zložitou metaforou s mnohými vrstvami a možnosťami interpretácie na spôsob Myiazakiho Cesty do fantázie i symbolom komplikovaného dospievania, premeny dieťaťa na muža, vyrovnávania sa so smrťou matky, neľahkého vzťahu otca a syna. Bojom zvieraťa a človeka, svalov a intelektu, duše a tela, sveta fyzického a metafyzického. Nemenej zaujímavé sú vedľajšie príbehy veľmajstra, uchádzačov o trón, Renových rovesníkov zo sveta príšer, ale aj ľudí.

Ako je vo filmoch anime časté, popri maximálnom zjednodušení a štylizovaní postáv, práca s pozadiami a štruktúrami (najmä živlami – oheň, vzduch, voda) je cizelovaná. V scénach z Tokia hrajú dôležitú rolu kamery v uliciach mesta. Nielen z estetických dôvodov (ich obraz vyčleňuje chlapca z davu), ale i preto, že zobrazujú realitu zbavenú ilúzií / kúziel. A pretože Renovou obľúbenou knihou je Biela veľryba, ilúzie vytvárané jeho nepriateľmi na živých uliciach veľkomesta sú úchvatné.

Takmer dvojhodinový film sa síce začína ako rozprávka s detským hrdinom a rozprávkovými zvieratkami, prerastá však do metaforickej psychologickej drámy s mladým dospelým. Nemožno povedať, že je Chlapec vo svete príšer nevhodný pre deti, hoci je rozprávaný neuponáhľane až komótne. Dospelý divák však v ňom nájde okrem zábavy, úľavy a útechy aj inšpiráciu na premýšľanie. Ak by to neznelo nadnesene, povedali by sme – na meditáciu.