Portrét neslušného človeka

Otváracím filmom festivalu bol Slušný človek, nakrútený v koprodukcii s Nemeckom a Rakúskom. Režisérka Vanessa Lapa v ňom vychádzala z listov, denníkových zápiskov a fotografií, ktoré našli príslušníci americkej armády v pozostalosti nacistického pohlavára Heinricha Himmlera po jeho samovražde krátko po skončení druhej svetovej vojny. Úspešne sa vyhýba všetkým klišé podobných snímok: nie sú tu ani tzv. hovoriace hlavy historikov či žijúcich pamätníkov, ani záplava historických alebo biografických faktov – je poskladaný výlučne z autentických dokumentov, dobových záberov (samozrejme, v niektorých prípadoch len ilustračných, ale citlivo vybraných) a autentických citátov. Historické fakty sa v podobe titulkov uvádzajú len v miere nevyhnutnej na pochopenie dobového kontextu (ostatne, čo i len priemerne erudovanému divákovi by mali byť známe) a popri Himmlerovej profesionálnej kariére je veľká pozornosť venovaná jeho súkromnému životu, a to už od útleho detstva. Vznikajú tak zaujímavé kontrasty, keď napríklad po citácii jeho ľúbostného listu určeného milenke nasleduje citácia jeho názorov na „užitočnú a potrebnú“ sterilizáciu židovských žien. Ironický titul filmu vychádza z Himmlerovho presvedčenia, že jednotky SS tvoria „slušní ľudia“; podľa jeho zvrátenej logiky morálne pochybnosti, ktoré dôstojníci SS pociťujú pri výkone svojich povinností, dokazujú, že sú morálnejší ako Židia.

Blízky východ očami filmárov

Do nie takej dávnej minulosti sa vrátil režisér Dan Shadur vo filme Pred revolúciou, v ktorom rozpráva o „izraelskom raji“ v Iráne v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Vďaka nadštandardným vzťahom medzi Izraelom a diktátorským režimom iránskeho šacha Rezá Pahlavího žila v Iráne rozsiahla, predovšetkým podnikateľská komunita, ktorá dosahovala v porovnaní so situáciou v ich materskej krajine oveľa vyššiu životnú úroveň. Prostredníctvom spomienok pamätníkov sa dozvedáme, ako sa táto situácia v roku 1978 v dôsledku islamskej revolúcie (po ktorej sa ujal vlády ajatolláh Chomejní) zo dňa na deň zmenila a zo spojencov sa razom stali nepriatelia, ktorí z Iránu buď ušli, alebo museli odolávať rozličným formám šikanovania vrátane záujmu iránskej tajnej polície. Film zaujímavým spôsobom ilustruje, ako „veľké“ dejiny vplývajú na život obyčajných ľudí.

V ešte vyhrotenejšej situácii sa ocitol Palestínčan Mosab Hassan Yousef, najstarší syn zakladateľa hnutia Hamas, ktorý sa ako sedemnásťročný dostal do izraelského väzenia za pašovanie zbraní a pod vplyvom okolností súhlasil so spoluprácou s izraelskou tajnou službou Šin Bet – bol jej agentom v rokoch 1997 až 2007. Dnes žije v Spojených štátoch a svoje zážitky publikoval v roku 2010 v autobiografickej knihe Syn Hamasu. Tá sa stala základom dokumentárneho filmu Zelený princ, ktorý režíroval Nadav Schirman v koprodukcii Nemecka, USA, Spojeného kráľovstva a Izraela. Tu sa síce do veľkej miery stretávame s hovoriacimi hlavami – okrem samotného Yousefa tu vystupuje aj izraelský dôstojník, ktorý ho mal ako špióna na starosti –, ale tváre oboch protagonistov, ich výpovede i spôsob snímania sú také sugestívne, že v tomto prípade môžeme hovoriace hlavy považovať skôr za štýlotvorný prvok než za barličku použitú z núdze.

Fotografia a hudba

Protagonistkou filmu Život vo fotografiách režisérky Tamar Tal je Miriam Weissenstein, pochádzajúca z Československa, majiteľka fotografického ateliéru v Tel Avive. V čase nakrúcania filmu 96-ročná dáma vedie tento ateliér spoločne so svojím vnukom Benom, nadväzujúc na činnosť svojho zosnulého manžela Rudiho. Ateliér funguje kontinuálne od roku 1940 a vo vlastníctve Weissensteinovcov je vyše milióna unikátnych negatívov. Titul „Život vo fotografiách“ nadobúda niekoľko významov: jednak je v množstve fotografií zachytený dávny život mesta a jeho premeny v priebehu niekoľkých desaťročí, jednak stará matka a vnuk žijú svoj život vo fotografiách, oddaní svojej práci (iba v priebehu jedného roka zorganizovali šesť výstav vzácnych starých fotografií v rôznych častiach sveta), a jednak nám ich život vo fotografiách, čiže filmových záberoch, približuje režisérka filmu. A viac rovín má i samotný film: je poctou fotografickému remeslu a kumštu, venuje sa (neúspešnej) snahe protagonistov zachrániť ateliér pred zbúraním (bol to jediný zachovaný pôvodný ateliér v Izraeli, ale developeri sú zrejme nemilosrdní aj tam) a v neposlednom rade zachytáva krásny vzťah Miriam a Bena (Benovi rodičia, Miriamina dcéra a zať, zomreli niekoľko rokov predtým za dramatických okolností).

Z inej oblasti kultúry a umenia, z hudby, vychádza film Toto je Princess Shaw režiséra Ida Haara. Princess Shaw je pseudonym amatérskej speváčky z New Orleansu, ktorá cez deň pracuje ako opatrovateľka v domove pre seniorov a vo voľnom čase nahráva svoje vokálne skladby, ktoré zverejňuje na YouTube. Tam ju objaví izraelský muzikant a hudobný producent Kutiman (vlastným menom Ofir Kutiel), ktorému sa tvorba svojráznej černošky zapáči a bez jej vedomia začne k jej pesničkám skladať hudbu. Nasleduje osobné „blízke stretnutie tretieho druhu“, plodná spolupráca a priateľstvo dvoch ľudí z rôznych kútov zemegule. V druhom pláne vypovedá táto snímka aj o tom, aký je dnes svet malý a akú úlohu zohrávajú v našom živote sociálne siete a moderné prostriedky komunikácie.

Ako sa žije LGBT ľuďom v Izraeli

Tematicky asi najprekvapujúcejší bol stredometrážny dokument Odhalený Izrael s podtitulom Gej muži v zasľúbenej krajine. Snímka režisérskej dvojice Michael Lucas – Yariv Mozer sa začína anketou, v ktorej náhodní oslovení odpovedajú väčšinou negatívne na otázku, či je homosexualita v Izraeli legálna. Ako vyplýva z filmu, opak je pravdou; Izrael bol dokonca prvou ázijskou krajinou, ktorá homosexualitu legalizovala, a to už v roku 1988. O živote LGBT komunity v tejto krajine potom vypovedá poslanec Knessetu, tréner, ktorý ako otvorený gej slúžil v armáde, filmový režisér Eytan Fox, mladý arabsko-izraelský novinár a ďalší príslušníci komunity. Z ich výpovedí vyplýva, že síce nie všetky aspekty života gejov a lesieb sú stopercentne vyriešené, ale vďaka liberálnej legislatíve – a najmä pri pohľade zvonka – môže Izrael v tomto smere naozaj pripomínať onú „zasľúbenú krajinu“.

Projekciu filmu doplnila beseda s Petrom a Ranom, mužským manželským párom žijúcim neďaleko Tel Avivu, ktorú usporiadali organizátori festivalu v spolupráci s mimovládnou organizáciou Diversity PRO. Peter, Slovák z Martina, ktorý sa odsťahoval do Izraela ako sedemnásťročný, potvrdil, že najmä Tel Aviv vyzerá z aspektu LGBT ako raj na zemi. Popri legislatíve, do ktorej nijako nezasahuje ortodoxná židovská cirkev (ktorá inak homosexualitu jednoznačne odmieta), v tom zohrávajú pozitívnu úlohu aj známe osobnosti zo všetkých oblastí verejného života, ktoré sa k homosexualite otvorene hlásia, čím pomáhajú vytvárať gay-friendly atmosféru.

Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku pristupuje k propagácii izraelského filmu na Slovensku jedinečným spôsobom. Pozoruhodná je ambícia usporadúvať národné filmové festivaly aj v budúcnosti dvakrát do roka, čo u nás zatiaľ nemá obdobu, i odvaha organizovať samostatnú prehliadku dokumentárnych filmov. A čo je naozaj prekvapujúce, predstavenia festivalu KolNoa.doc zaznamenali azda až na jednu výnimku veľmi dobrú návštevnosť, čo pri dokumentoch nebýva zvykom. Zdá sa, že diváci vedia oceniť ponúkanú kvalitu.