Smutnou inšpiráciou tvorcu bolo umieranie a smrť matky, ktoré sa odohralo v čase nakrúcania filmu Máme pápeža. Nanni Moretti však tentoraz nezobrazil priamo seba, ale vytvoril svoje alter ego v podobe ženskej hrdinky. Do úlohy filmovej režisérky obsadil populárnu taliansku herečku Margheritu Buy (1962), ktorá sa počtom rozličných cien (22) a nominácií na ne (15) delí v krajine o prvenstvo s Virnou Lisi, a sám sa uspokojil s úlohou jej obetavého brata. Margherita (krstné mená hrdinky a jej predstaviteľky sú totožné) je päťdesiatnička s neuspokojivým osobným životom. Je rozvedená a rozchádza sa aj s priateľom, jej dcéra žije u otca, s matkou si nerozumie a brata iba využíva. Nedarí sa jej ani v práci pri nakrúcaní sociálnej drámy z robotníckeho prostredia. Situáciu okrem neoriginálneho námetu komplikuje aj údajne neschopný štáb, zle vybraný komparz a najmä americký herec Barry Huggins, ktorého stvárňuje populárny a všestranný John Turturro, známy z plodnej spolupráce s režisérmi Spikom Lee a bratmi Coenovcami. Barry je egocentrik s bujnou fantáziou (jeho najfrekventovanejšími výmyslami sú historky o nakrúcaní s Kubrickom), nevie si zapamätať ani najkratšie repliky a neustále sa predvádza ako hollywoodska hviezda, vnášajúc do drámy vítané komediálne prvky. Margherita ho jednoducho nezvláda, tak ako nezvláda svoj život, do ktorého navyše razantne vstúpi matkina choroba a postupné odchádzanie. 

Nevyrovnaná žena, u ktorej sa obdobia pasivity a nerozhodnosti striedajú s náhlymi výbuchmi zlosti, je uzlík nervov na pokraji zrútenia. Ťažko uveriť, že v takomto stave, neschopná sústrediť sa, nakrúti čo len prvoplánovú sociálnu agitku. Jej bezmocnosť výborne ilustruje scéna vo vytopenom byte, ktorý Margherita nedokáže poupratovať, a tak sa radšej presťahuje... Je bezradná aj vo vzťahu k matke, ktorú vlastne nepozná, pri jej opatere sa spolieha na obetavého brata. Giovanni v podaní Nanniho Morettiho je až neuveriteľne ideálny súrodenec, ktorý sa zrejme vzdal nielen zamestnania, ale aj vlastného života, aby mohol byť k dispozícii tam, kde ho najviac potrebujú. Má len jednu podobu – tvár chápavého, láskavého, tolerantného brata, syna a strýka, ktorý si dokáže poradiť v každej situácii. V minulosti sa snažil dohovoriť aj svojej sestre, no očividne márne. K jej postupnej sebareflexii predsa len dochádza. Ani nie tak v práci, kde je presvedčená o svojej pravde a nechce počúvať ani dobre mienené rady štábu, ako skôr v osobnom živote. Bodom zlomu je čiastočne matkino umieranie, ale najmä otvorené obvinenie, ktoré v niekoľkých tvrdých, no presných vetách vznesie jej bývalý partner Vittorio (Enrico Ianniello). Vyčíta jej egoizmus a egocentrizmus, nezáujem o iných ľudí a nechuť sa s nimi zblížiť. Stretnutia s matkinmi bývalými žiakmi (bola profesorkou latinčiny) ju utvrdia v tom, že svojho najbližšieho človeka vlastne nepoznala, pričom práve otvorenejší kontakt by je mohol pomôcť pri riešení osobných tráum.

Hoci sa film Mia madre pohybuje v dvoch naračných rovinách (samotný príbeh a nakrúcanie filmu), ide v podstate o jednoduché rozprávanie, miestami doplnené Margheritinmi spomienkami, predstavami a snami, ktoré nie sú striktne oddelené, ba splývajú s reálom. Umožňujú však hlbší ponor do rozorvaného a komplikovaného vnútra hrdinky. Jej obľúbeným, neustále opakovaným pokynom pri vedení hercov je prosba, aby vedľa zobrazovanej postavy stáli aj sami ako osobnosti. Hoci ju nechápu a ona to nedokáže presnejšie vyjadriť, zrejme požaduje odstup od postavy, nadhľad nad ňou, ktorý je charakteristický pre Morettiho režijnú i hereckú prácu. Nečudo, že aj pri výbere hudby sa zameral na skladby takých osobností, ako je pesničkár Leonard Cohen či hudobní skladatelia – predstavitelia minimalizmu Philip Glass a Arvo Pärt.

Napriek tomu, že film zobrazuje citovo vypäté obdobie umierania, nevyžíva sa v dojímavých scénach. Takáto je iba jedna, keď sa Margherita dozvie, že matkine chvíle sú zrátané, no nepreruší nakrúcanie, ba nájde v sebe silu, aby poďakovala hercom. Až potom so sklopenou hlavou odchádza. Margherita Buy je ideálnou predstaviteľkou tejto postavy. Štíhla žena s dievčenským pôvabom a nenalíčenou tvárou, poznačenou vekom i frustráciou, hrá predovšetkým výraznými očami, v ktorých sa odzrkadľuje široká škála pocitov. Dôstojnosť intelektuálky si až do konca zachováva jej matka Ada v civilnom podaní Giulie Lazzarini, ktorej výrazové prostriedky sú obmedzené polohou – zväčša ležaním v nemocnici. Prirodzene a sympaticky pôsobí jej vnučka Livia (Beatrice Mancini), ktorá má k babičke bližší, úprimnejší a chápavejší vzťah ako Margherita.

Nakrútenie filmu Mia madre, podobne ako to bolo pri Izbe, ktorej hĺbku a presvedčivosť nová režisérova snímka nedosahuje, bolo pre Morettiho po traumatických intímnych zážitkoch zrejme istou formou psychoterapie. Ktovie, aké by to bolo dielo, keby sám vystúpil do popredia a svoje pocity nedelegoval na ženskú hrdinku...

Mia madre, Taliansko/Francúzsko, 2015