V Alžírsku sa v roku 1954 začínajú šíriť rozbroje medzi pôvodným moslimským obyvateľstvom a francúzskymi kolonizátormi. Pri pohorí Atlas, v zaostalej a vyprahnutej časti Alžírska, vyučuje miestne deti muž európskeho pôvodu menom Daru. Keďže väčšina mužov má na starosti prebiehajúce nepokoje, dostane Daru, ako bývalý vojak, za úlohu odviesť na súd dedinčana Mohameda, obvineného z vraždy svojho bratranca. Prenasledovaní dedinčanmi, hnanými vpred krvnou pomstou, musia prejsť cez údolie, v ktorom úradujú povstalecké jednotky a vládne drsná príroda.

Hlavnou postavou filmu je bývalý major francúzskej armády a rodený Alžírčan Daru. Keďže jeho rodičia boli Španieli a má teda európske korene, miestni obyvatelia ho medzi seba nikdy neprijali. Kvôli svojim španielskym koreňom však úplne nezapadá ani medzi Francúzov. Navyše má k Alžírčanom omnoho lepší vzťah, ako miestna francúzska „posádka“. Vo vznikajúcom konflikte sa odmieta pridať na stranu Alžirčanov či Francúzov a chce len pokračovať vo vyučovaní detí a pokojnom živote. Azda najbadateľnejšie to je zachytené v situácií, keď Daru vychádza ako rukojemník povstalcov z jaskyne, zatiaľčo niekde za rohom číhajú francúzski vojaci, ktorých však nevidíme. Kamera sníma jednak tmavú jaskyňu, ale aj osamelého Darua - jedinú postavu ožiarenú slnkom a stojacu presne medzi oboma jednotkami.

Spočiatku som sa obával či sa táto Daruova charakteristika nepreleje do akéhosi „karlmayovského“ (post)koloniálneho mudrovania. Pochopiteľne som sa mýlil. Daru síce je pacifista, ktorý si nadovšetko cení ľudskú existenciu, avšak v kritických situáciách je schopný zabiť človeka a častokrát v jeho konaní vidieť obrovský strach (tzn. žiadny mayovský nadčlovek). Navyše v Alžírsku prežil celý svoj život a zhodne kritizuje absurdnosť a zlobu na strane oboch znepriatelených strán. V konečnom dôsledku ho tak môžeme charakterizovať predovšetkým ako principiálneho človeka, ktorý je síce kvôli svojmu odtrhnutiu od spoločnosti osamelý, ale aj autentický, verný svojim zásadám či viacmenej univerzálnej pacifistickej morálke.

Očividné je to predovšetkým v kontraste s mladým poručíkom francúzskej armády Le Tallecom, ktorý sa „len riadi rozkazmi“, Daruovým bývalým spolubojovníkom Slimanem, ktorý je kvôli Alžírsku schopný zabiť svojho priateľa, ale aj Mohamedom, ktorého obetovanie sa nie je autentické, keďže tak koná kvôli hrozbám zo strany spoločnosti. Pochopiteľne, pri Mohamedovi je situácia predsa len zložitejšia, ale práve uňho je badateľný vývoj od odovzdanosti a pasivity, ku aktívnemu prístupu a uvedomeniu si dôležitosti existencie. A práve vo chvíli iluminácie kamera sníma vo veľkom celku jeho tvár a prvý krát mu prisudzuje najdôležitejšiu úlohu v rozprávaní.

Mimoriadne podstatnú úlohu však hrá vo filme aj prostredie. Väčšina udalostí sa odohráva buďto v malej „oáze“, ktorou je Daruova škola a blízky pozemok, alebo v okolitej pustatine. Zatiaľ čo na jeho pozemku vidíme stromy, malé políčko a učiace sa deti, v blízkom okolí sa nachádzajú len ruiny a rozpálená, kamenistá pustatina plná násilia. Trefne to poukazuje na Daruovu osamelosť, ale aj na jeho aktivitu, ktorá je, v kontraste s marazmom okolo, vlastne oslavou „autentickej“ existencie človeka.

Nechcem tým samozrejme urážať krásy pohoria Atlas, pri ktorom sa príbeh odohráva. To rozhodne nemôžeme nazvať inak ako fotogenickým a spomínaný Guillaume Deffontaines túto jeho vlastnosť s radosťou využíva. Krajina je tu často snímaná aj samostatne a keďže je využívaná vo forme prechodových záberov, „upokojuje“ pomerne napínavé, kontinuálne rozprávanie. Ešte väčší priestor na kontempláciu vnáša do filmu svojimi ťahavými, minimalistickými a melancholickými tónmi duo Nick Cave a Waren Ellis. Práve pomocou týchto postupov sme vytrhávaní zo sledovania zápletky a vyzývaní k väčšej pozornosti voči implicitným významom.

Samotná krajina tiež vnáša do filmu aj ďalšiu dôležitú tému Camusovho diela, ktorou je absurdita existencie. Tú dokladajú časté veľké celky na krajinu, v ktorých sa maličké postavy hmýria ako mravce. Spoločne s opustenými ruinami miest to poukazuje na malosť, pominuteľnosť a nepodstatnosť človeka v porovnaní s univerzom. Aspoň mne to opäť pripomenulo ten známy strach z toho, že po človeku tu nič nezostane, že sa naňho zabudne, že jeho život vlastne nemá zmysel. Film na to ponúka pre niekoho možno prijateľnú odpoveď, ktorou je Daruov život uprostred pustatiny.

Ďaleko od ľudí (Francúzsko 2014)