Helena Třeštíková, prvá dáma českého dokumentárneho filmu, je fyzicky krehká, ale silná osobnosť, ktorá dokáže zvládnuť svojich hrdinov a s empatiou absorbovať ich náročné životné peripetie, s ktorými sa jej pred kamerou i mimo nej zverujú. Nikdy sa nevystrkuje do popredia, ako to zvyknú robiť niektorí jej kolegovia, taktne sa drží v pozadí rozprávania, ale svojimi inšpiratívnymi otázkami dokáže preniknúť svojim hrdinom hlboko pod kožu. Často si vyberá objekty svojho záujmu z okraja spoločnosti a sleduje ich v dlhšom, viac ako desaťročnom časovom období.

Pripomeňme si jej časozberné dokumenty Marcela (2006) o osamelej matke, ktorej zahynie dcéra, René (2008) o nenapraviteľnom recidivistovi s dušou umelca, ktorý okradol ešte aj režisérku, či Katka (2010), tragický príbeh narkomanky, ktorý sme recenzovali v septembri toho istého roku. Třeštíková sa zameriava na hrdinov, ktorí sú schopní sebareflexie, hoci tá sa nie vždy premieta do ich správania. Veľkou témou tejto optimistky sú príbehy o nádeji a presvedčenie, že každý človek má aspoň raz dostať príležitosť zmeniť svoj život. Taký je aj jej najnovší film Mallory.

Mallory je prezývka teraz štyridsaťročnej Miroslavy Neradovej, ktorú získala ako členka motorkárskej partie podľa hrdinky filmu Takí normálni zabijaci. Prešla neľahkým vývojom. Narkomanka, ktorá milovala heroín rovnako vášnivo ako mužov, bývalá trestankyňa (film neprezradí, za čo bola vo väzení, nedozvieme sa ani to, prečo začala drogovať – vzbura proti „boľševikovi“ je nevierohodné klišé), matka syna, ktorý sa narodil ako závislý, lebo svojho bieleho potešenia sa nevzdala ani počas ťarchavosti – to je jedna časť jej osobnosti. Po zlome, ktorý v jej živote predstavuje polnočné stretnutie na Karlovom moste s hercom Jiřím Bartoškom, jeho dvojtisícový „darček“ a najmä dvojhodinový rozhovor, sa Mallory rozhodne po narodení syna splniť sľub a očistiť sa od drog. Netuší, že život bude paradoxne ešte náročnejší ako predtým. Sama o tom rozpráva v pozoruhodnej úvahe o drogách a strachu. Narkoman, podľa jej názoru, má strach iba z toho, že sa ďalší deň nedostane k droge. Nič iné ho nezaujíma, všetko ostatné je mu ľahostajné, vnútorne je prázdny. „Čistý“ človek, bez drogových barličiek, má strachov niekoľko. Mallory konkrétne o strechu nad hlavou (jeden čas býva v zaparkovanom starom aute a celý svoj majetok má v niekoľkých igelitkách), o syna, ktorého musela v tejto situácii odovzdať do ústavnej starostlivosti, o partnera, ktorého ohrozujú démoni alkoholu a gamblerstva, o zamestnanie, ktoré je vždy iba dočasné, o seba samu, že neodolá lákavej droge...

Rozprávanie o drogách zbližuje Mallory s titulnou hrdinkou Třeštíkovej filmu Katka, no tá je beznádejne stratená, kým Mallory sa doslova ruve s nepriaznivými okolnosťami, zaťato hľadá svoj domov, kde by mohla nasťahovať aj syna Kryštofa, silne na ňu naviazaného. Zdá sa však, že v byrokratickom systéme, ktorý sa navonok tvári ako pomoc sociálne odkázaným občanom, nedokáže preraziť bariéru nezáujmu, ľahostajnosti, výhovoriek a vzletných fráz o vianočnej tombole, v ktorej sa namiesto sladkostí žrebujú byty... Jej kolobeh po úradoch, ktoré akoby existovali samy pre seba, nie pre občana, vnáša do filmu satirický prvok hraničiaci s absurditou. Je o to prekvapujúcejšie, že keď sa hrdinke napokon podarí získať byt, divák sa nedozvie, ako a čím pričinením sa to stalo. Tajomstvom zostáva aj Mallorin vzťah k matke, ktorú sporadicky navštevuje, no nevedno, prečo aspoň v čase najväčšej núdze nemôže u nej bývať.

Počas trinástich rokov, kedy Třeštíková s kamerou sledovala svoju hrdinku, sa Mallory výrazne menila povahovo, no predovšetkým fyzicky. Kým na začiatku, roku 2002, je to mladá žena s dievčenským pôvabom a dôverčivými očami, plná optimizmu a nádeje, o sedem rokov neskôr vidieť, že jej pribudli kilá i pesimistické nálady, zhrubli črty tváre, no ešte stále chce vyzerať „ako dáma“, a tak aj v stiesnených podmienkach auta používa kozmetiku, oblieka sa do vzdušných šiat, úzkostlivo sa snaží dbať na hygienu, hoci pre diváka je ťažko predstaviteľné, ako a kde ju vykonáva. Fyzická premena Mallory z mesiaca na mesiac pokračuje, zrejme pod vplyvom vonkajších okolností a neustáleho osamelého zápasu o dôstojný život (bez pomoci pasívneho partnera) sa mení na mužatku s prísnym hladkým účesom, ktorej ženskosť potláča aj oblečenie – džínsy a kožená bunda. Hoci sa jej navonok darí – má kde bývať, je pri nej syn, vďaka ďalšej Bartoškovej pomoci získala štipendium, aby mohla študovať na strednej škole sociálnu prácu a pomáhať tým, ktorých život pozná najlepšie, teda bezdomovcom – paradoxne pribúda emocionálne vypätých situácií poznamenaných jej skepsou až beznádejou, rastie počet plačlivých telefonátov Helene (Třeštíkovej), ktorá sa zrejme premenila z empatickej pozorovateľky na zaangažovanú priateľku.

Na uvedenej metamorfóze Mallory má určite výrazný podiel ďalšia boľavá kapitola v jej živote – vzťah k mužom. Priťahuje príživníkov, do ktorých sa pravidelne zamilúva s celou vášňou svojho širokého srdca, stále znova a znova, bez ohľadu na následky. Mallory je inteligentná žena s výbornými vyjadrovacími schopnosťami a zmyslom pre humor, vysoký je aj stupeň jej sebareflexie. Uvedomuje si svoje slabé stránky, najmä čisto emocionálno-erotický vzťah k opačnému pohlaviu bez racionálnej korekcie, plače nad zmarenými vzťahmi, no vie, že krátko po jednom rozchode sa zapletie s ďalším podobným partnerom, ktorý ju využije, okradne, prípadne fyzicky napadne a – odkopne. Uvedomuje si však aj to, že nedokáže vyhodiť na ulicu človeka, ktorý nemá kam ísť, aj keď si súcit nezaslúži, lebo zažila, čo to znamená byť bez strechy nad hlavou.

Helena Třeštíková má nos na príbehy, ktoré píše sám život zaujímavejšie a rafinovanejšie, ako by to dokázal skúsený scenárista. Díva sa na ne z istého odstupu veľmi realisticky, no táto autenticita nie je nikdy zbavená emócií. Nevymýšľa sofistikovanú formu svojich filmov, lebo dôležitejšia je človečina obsahu. Týmito črtami sú jej dokumentárne filmy rozpoznateľné a odlíšiteľné na prvý pohľad. Sú za nimi aj dlhé hodiny postprodukčnej práce, strávené predovšetkým v strižni, kde sa z množstva materiálu podľa premysleného scenára s jasnou ideou vylupujú charakteristické momenty, systémom pars pro toto modelujúce autentický obraz života. Je povzbudzujúce, ak sa príbeh nekončí tragicky, ak je v ňom nádej. Vo filme Mallory to nie je iba nápis na dodávke, ktorá navštevuje pražských bezdomovcov...

Mallory, ČR, 2015
Dĺžka: 101 minút
Scenár a réžia: Helena Třeštíková
Kamera: David Cysař, Vlastimil Hamerník, Jiří Chod
Strih: Jakub Hejna
Zvuk: Richard Müller
Hudba: Tadeáš Věrčák
Účinkujú: Miroslava Neradová a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 7. apríla 2016
Foto: ASFK