Jeho tvorba prekypuje drsným čiernym humorom, častokrát kontrapunkticky pôsobiacimi scénami, vtipným variovaním žánrových schém a psychoanalytickým náhľadom do vnútra postáv. Akokoľvek sú jeho filmy kruté a vtipné, v jednom bode sa mimoriadne blížia pohľadu Ingmara Bergmana na severskú spoločnosť: „Víte, tady u nás ve Švédsku máme všechno. Anebo spíše žijeme v iluzi, že všechno máme. Avšak uprostřed toho plného života je velká prázdnota.“ Zatiaľ čo filmový filozof však skúmal predovšetkým metafyzické a existenciálne otázky, Anders Thomas Jensen prichádza s absurdnou, sociálne kritickou satirou, kde napohľad normálna, civilizovaná a ekonomicky bohatá krajina plná mierumilovných, uzavretých ľudí vykazuje nesmierne patologické správanie. Aj z toho dôvodu obľubuje Jensen hrdinov z okraja spoločnosti, ktorí v sebe stelesňujú potlačované psychózy a nahromadenú zlosť postupne vyplývajúcu na povrch.

Podobne tomu je aj v prípade snímky Mäsiari, v ktorej sledujeme životné etudy Svenda a Bjarneho, dvoch zamestnancov mäsiarstva, obývajúcich pokojné malé dánske mestečko. Postupom času ich však už prestane baviť počúvať neustále urážky od ich arogantného šéfa, kráľa klobás Holgera a rozhodnú sa založiť si vlastný obchod. Spočiatku sa im príliš nedarí. Zákazníci neprichádzajú, mäso sa kazí, Svend svojou agresivitou odoženie svoju partnerku a v mrazničke nešťastnou náhodou zamrzne elektrikár. Krátko po týchto udalostiach prichádza do mäsiarstva Holger a opäť podpichuje Svenda, ktorý to už nevydrží a rozhodne sa mu pomstiť. Namiesto objednanej kuraciny mu do marinády hodí iný kus mäsa, čo sa však ukáže ako zaujímavý obchodný nápad.

Jedným z najzaujímavejších prvkov filmu sú práve postavy. Útočný a egocentrický Svend, ktorý, ako neskôr veľakrát zopakuje, v detstve trpel šikanovaním, absenciou rodičov, kamarátov a lásky, sa neustále potí, čo prezrádza nevyrovnanú a neurózami trpiacu osobu. Postupom času ho záujem zákazníkov a pozornosť televízie a novín o jeho rozvíjajúci sa biznis, vťahuje stále viac do zháňania tajnej ingrediencie. Jeho samotná prítomnosť však obviňuje jeho okolie z absencie akéhokoľvek citu. Chlad severanov v tomto filme nie je zobrazený ako sucho-vtipný, ale ako krutý a vo svojej podstate smutný. Pretože práve navonok dokonalá a usporiadaná, ale zároveň chladná a uzavretá dánska spoločnosť vytvorila zo Svenda to čím je.

Na druhej strane je tu pokojnejší a rovnako osamelý Bjarne, ktorému rodičia zomreli pri autonehode a jeho mentálne postihnutý brat skončil pripojený na prístrojoch. Oproti Svendovi síce pôsobí ako ostrov zdravého rozumu, avšak aj uňho môžeme badať známky agresivity (kopanie do kolena), ktorá sa často stretne s nepochopením u „normálnejšej“ časti dánskej verejnosti. Bjarne pre zmenu doplatil na absolútnu, až sebedeštruktívnu tolerantnosť jeho rodičov a bratovu lásku k zvieratám. Aj kvôli tomu začal pracovať v mäsiarstve a vo voľnom čase zbierať kostry mŕtvych zvierat. Na druhej strane však dokáže mať zmysluplný vzťah so ženou a preniesť sa cez svoje problémy. Spoločne so Svendom vytvára nerozlučnú dvojicu, ktorá dokáže stáť pri sebe v každej situácii.

Pokiaľ sa pozrieme na postavy a rozohranú zápletku zdalo by sa, že nasledujúci dej bude jasný - čím ďalej tým šialenejšieho Svenda napokon bude musieť Bjarne udať, poprípade iným spôsobom zastaviť. To by však nemohol byť režisérom a scenáristom Jensen. Kriminálny, až hororový film sa tak postupne preklenie do záverečného posolstva o dôležitosti rodiny, čo zapríčinila režisérova hyperbolická a do absurdity dohnaná variácia na hollywoodske filmy, v ktorých po daždi vyjde slnko a všetko sa na dobré obráti. Zároveň tým zdôrazňuje zmieňovanú patologickosť dánskej spoločnosti. Je teda zrejmé, že Jensen nepotrebuje pracovať s realistickými motiváciami, čo ani často nerobí, a film je tak vo výsledku skutočne nepredvídateľný. V súčinnosti s čiernočiernym kanibalským humorom vytvára skutočne netradičný a zaujímavý filmový zážitok, ktorý baví a desí zároveň.

Spolu s tým sa mení aj štýl. Vo väčšine filmu vidíme, buďto farby absolútne chladné a vytvárajúce tak z mäsiarstva hororové kulisy alebo až gýčovito preslnené, nehovoriac o hudbe, ktorá tento kontrapunkt ešte zosilňuje. Táto štylizácia však v podstate nekorešponduje so sujetom, keďže aj v nej sa odohrávajú absurdné výjavy. Opätovne tak zdôrazňuje dvojnásobne ironické vyústenie.

Mäsiari sú tak skutočne výnimočným filmovým počinom, ktorý oplýva tým najlepším čiernym severským korením, absurdnou a ťažko predvídateľnou zápletkou i reflexiou dánskej spoločnosti. (Snímku uviedli na festivale severských filmov SCANDI.)

Mäsiari  (De gronne slagtere ),Dánsko, Švédsko, 2003
Dĺžka: 100 minút
Scenár a réžia: Anders Thomas Jensen
Kamera: Sebastian Blenkov
Strih: Anders Villadsen
Hudba: Jeppe Kaas
Hrajú: Nikolaj Lie Kaas, Nicolas Bro, Dany Verissimo-Petit, Mads Mikkelsen, Bodil Jørgensen, Jakob Cedergren, Line Kruse, Elsebeth Steentoft, Søren Thomsen, Mia Lyhne, Mikkel Vadsholt, Aksel Erhardsen, Ole Thestrup a ďalší
Distrubúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 21. januára 2016
Foto: Film Europe