Stačí si pripomenúť slová Jamesa Monaca o tom, že „napätie filmu vzniká medzi rozprávaním a obrazem. Je to, ako keby režisér bol v neustálom konfliktu so scénou, ktorú nakrúca. Náhoda tu hrá oveľa väčšiu úlohu.“ Zatiaľčo napríklad v uzavretom priestore divadla všetko závisí predovšetkým na hercoch, vo filme sa môže stať skutočne čokoľvek (pokiaľ sa, samozrejme, nenakrúca výlučne v interiéroch), a to najmä v prípade takého „ambiciózneho“ projektu akým je Victoria Sebastiana Schippera. Tá je totižto oproti iným jednozáberovým snímkam, ako napríklad Ruská archa výnimočná predovšetkým využívaním veľkého množstva exteriérov, obrovskou dynamikou vyplývajúcou zo žánru, a tým, že je kamera v podstate v neustálom pohybe. Otázkou však zostáva, nakoľko je možné využiť jeden jediný záber v intenciách akčného filmu? Má tento postup schopnosť niesť akčný potenciál a akým spôsobom môže byť využitý pre dramaturgické účely?

Pokiaľ by sme si mali zhrnúť dej filmu, postačí skutočne len niekoľko viet. Victoria je mladé dievča z Madridu, ktorá prišla do Berlína pracovať ako čašníčka a užívať si nočný život. Po jednej z nočných party sa pridáva ku skupine podnapitých mladíkov na čele so Sonnem. Po počiatočnom „oťukávaní“ je však štvorica mladíkov donútená miestnym mafiánom uskutočniť bankovú lúpež. Nič netušiaca Victoria sa k nim pridáva a ocitá sa za volantom auta utekajúcim pred políciou.

Ako si teda môžeme všimnúť jedná sa v podstate o banálnu story, ktorú môžeme zaradiť do žánru kriminálneho a akčného filmu. Film však obsahuje pomerne dlhú expozíciu, keďže oboznamovanie sa s postavami zaberá približne polovicu celého filmového času. Vidíme Victoriu, ako tancuje v klube, ako sa neskôr stretáva s partiou mladíkov „z mokrej štvrte“, ktorí sa síce pohybujú na hrane zákona (výtržníctvo, drobné krádeže), ale vzhľadom na vtipnosť a sympatickosť pôsobia skôr ako mierne ambivalentné postavy.

O minulosti postáv sa aj napriek tomu, ako to v podobných žánrovkách býva zvykom, dozvieme len to najnutnejšie. Zistíme napríklad, že všetci štyria mladíci sa poznajú už dlhú dobu a sú medzi nimi pevné putá. Victoria je pre zmenu zneuznaná klaviristka, ktorá momentálne nevie, čo so svojim životom. Najhlbšie do minulosti sa dostaneme u boxera, ktorého kriminálna minulosť je v podstate katalyzátorom celej lúpeže. Postavy sú teda definované najmä svojimi činmi. Victoria je očividne pomerne odvážna, keďže jej nerobí problém o štvrtej v noci komunikovať a prechádzať sa po meste s podnapitými „domorodcami“. Nehovoriac o krádeži vo večierke. Sonny je najkomunikatívnejší a pôsobí ako tmel a vodca celej skupiny. Boxer je zasa pomerne agresívny atď. Za pomoci niekoľkých prezývok, miernych charakterových a vzhľadových odchýlok, získavame dostatočne zapamätateľné postavy a zároveň ich charakterové črty vytvárajú dostatočné motivácie na zaangažovanie sa postáv v kriminálnom čine.

Hodinová, pomerne vtipná a odľahčená expozícia má zároveň za následok, že si divák vybuduje k postavám silný vzťah. Rozhodne ju nemožno považovať za príliš dlhú, keďže sa odohráva v reálnom čase a vďaka potulkám po nočnom Berlíne, hereckým výkonom a autentickým dialógom pôsobí veľmi živo.

Následne sa však dej presúva ku samotnej krádeži, ktorá je najčastejším tŕňom v oku niektorých recenzentov (Martin Šplíchal, či Martin Šrajer). Prekáža im absencia logického správania sa postáv a využívanie klasických klišé. V deji sa skutočne objavujú vyššie zmieňované neduhy, ktoré však vo viacerých prípadoch nepovažujem za podstatné. Predovšetkým ide o logiku postáv, ktorá sa v istom bode skutočne zvrtne a po krádeži si hrdinovia idú zatancovať do klubu, prepadnú panike na ulici čím na seba upozornia a nerozutekajú sa na všetky strany atď. Čo však považujem za dôležité je niekoľko informácií vyplývajúcich z filmu - hlavné postavy sú nadrogované, krádež vykonajú bez prípravy, nikto z nich s lúpežami nemá skúsenosti, a preto panikária, konajú impulzívne a často musia komunikovať iným ako rodným jazykom, kvôli čomu musia chvíľu hľadať správny výraz. Osobne na mňa teda rôzne logické lapsusy pôsobia skôr „realisticky“.

Pokiaľ ide o klišé treba priznať, že tam skutočne sú. Či už ide o potrebu nájsť náhradníka, komplica alebo neštartujúci motor v tej najnevhodnejšej chvíli atď. Vzhľadom na rozprávanie v reálnom čase však na mňa pôsobili skôr opačným dojmom – dramaticky. Tu treba spomenúť aj to, že využitie reálneho času je skutočne funkčné. Čakanie napríklad na to kým postavy vybehnú z banky nikdy nebolo také dlhé a napínavé. Toto všetko je umocnené ešte tým, že film je nakrútený na jeden záber a navyše bez skrytých strihov. Spoločne s kamerou sa v podstate stávame priamymi aktérmi celej lúpeže a dostávame tak nesmierne fyzický, vťahujúci a autenticky pôsobiaci zážitok. Kamera sa stáva jedným zo spolupáchateľov a spolu s ňou aj my diváci. Tým, že všetko je nakrútené na jeden záber a v reálnom čase, v podstate ustupuje aj dištancovanie sa od filmu, lebo snímka psychologicky skutočne pôsobí ako výrez z reality.  A tým, že sme celý čas pripútaný výlučne k hlavným postavám, si vytvárame k nim ešte bližší vzťah. Domnievam sa preto, že jednozáberová kamera sa časom stane bežnou súčasťou akčných, či kriminálnych filmov. Akýsi protipól rovnako ultimátneho Greengrassovho prístupu.

Pri jednozáberovej kinematografii je však podstatný predovšetkým vnútrozáberový strih a dômyselné narábanie s priestorom, ktoré je v prípade Victorie využité skutočne vynikajúco. Pri záverečnej prestrelke napríklad netušíme, čo sa stalo s ďalšími postavami, keďže kamera sníma najmä ústrednú dvojicu Sonny - Victoria. To v divákoch prirodzene vzbudzuje obavy o ich osud. Takisto policajné auto v utajení sa mihne niekde v pozadí a my tak dlhý čas netušíme, či postavy skutočne niekto naháňa alebo nie. Zaujímavo riešený je aj záverečný detail na tvár hlavnej hrdinky, ktorá sa zloží pod tlakom okolností, čím sa len podčiarkuje záverečná „katarzia“. Keďže kamera sníma najmä utekajúce postavy a my netušíme čo sa deje v ich okolí, vytvára film znepokojujúco klaustrofobický zážitok, pri ktorom netušíme odkiaľ príde hrozba. Zručným využívaním detailu navyše môže kamera umocňovať emocionálne pôsobenie scén, to znamená nemusí nutne pôsobiť scudzujúco, ako v prípade úplne odlišnej Ruskej archy. Vďaka tomu považujem jeden záber za skutočne pôsobivý a ozvláštňujúci prvok akčného filmu. Victoria v konečnom výsledku dopadla veľmi dobre a hoci za jediné ozvláštnenie môžeme považovať nakrúcanie na jeden záber, stále ide o autentický žánrový film.

Victoria, Nemecko, 2015
Dĺžka: 138 minút
Scenár a réžia: Sebastian Schipper
Kamera: Sturla Brandth Grøvlen
Strih: Olivia Neergaard-Holm
Hudba: Nils Frahm
Hrajú: Laia Costa, Frederick Lau, Franz Rogowski, Burak Yigit, Max Mauff, André Hennicke, Anna Lena Klenke, Hans-Ulrich Laux, Eike Frederik Schulz a ďalší.
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 29. októbra 2015
Foto: Film Europe