Otváracie predstavenie jeho slová potvrdilo len sčasti. Everest Baltasara Kormákura v americko-britsko-islandskej koprodukcii vznikal pre veľkoformátové kiná IMAX s trojdimenzionálnym obrazom. Je viac vizuálna atrakcia, ponúkajúca divákovi silný vizuálny zážitok, bezprostredné vtiahnutie do dramatického deja na najvyššej hore sveta, menej už originálnu zábavu, tobôž umelecky ambicióznu výpoveď. V roku 1996 už rôzne spoločnosti komerčne organizovali výstup na Everest pre platiacich záujemcov. V čase, keď sa na vrchole striedali klienti dvoch agentúr, sa strhla prudká búrka, ktorá preverila nielen fyzické schopnosti, ale najmä silu, charakter, pevnosť vzťahov všetkých zúčastnených. Tí, čo v skúške neuspeli, neprežili. V hlavných úlohách na kopci, v základnom tábore i doma za oceánom účinkujú Jason Clarke, Josh Brolin, John Hawkes, Robin Wrightová, Keira Knightleyová, Emily Watsonová, Jake Gyllenhaal a ďalší. Časť záberov vznikla priamo v Nepále, časť v Alpách a zvyšok v rímskych štúdiách Cinecittá. Režisér priznal, že chcel „ponúknuť divákom najautentickejší možný zážitok, zobrať ich na vrchol Everestu a ukázať im hory, ako ich ešte nepoznali – a to všetko spolu so zaujímavými postavami, podrobne vykreslenými vzťahmi a silným filmovým príbehom.“ To prvé sa mu podarilo. Obraz pôsobí pravdivo, presvedčivo a sugestívne. Veľkofilmový príbeh v podaní hollywoodskych hviezd mu však vôbec nesvedčí, ba je voči nemu v kontraste a uberá mu na presvedčivosti. Postavy nevyznievajú sympaticky a nevzbudzujú súcit či náš záujem o svoj osud. Napokon – lákali by hory dobrodruhov, ak by v nich nehrozilo nebezpečie, ak by ich pokorenie bolo len čistým a bezpečným športovým výkonom? Filmový Everest spája aktuálne obrazové možnosti modernej filmovej techniky so staromódne poňatými postavami a otrepaným príbehom. Dúfajme, že nebude charakterizovať a predpovedať celý rozbiehajúci sa festival.

Jeho pravým opakom bol prvý súťažný film Beasts of No Nation amerického režiséra Caryho Fukunagu v produkcii Červeného kríža a Netflixu, nakrútený na základe rovnomenného románu. Pripomína krutý fakt, že v súčasnosti podľa odhadov v najrôznejších konfliktoch bojuje so zbraňou v ruke pol milióna detí. Malého syna učiteľa Agu (Abraham Attah) z bližšie neurčenej západoafrickej krajiny občianska vojna vytrhne z bezpečia, hojnosti a lásky. Spraví z neho neľútostného zabijaka v jednotkách charizmatického psychopata Commandanta (Idris Elba), pre ktorého život nemá žiadnu hodnotu. Cudzí ani vlastný. Film presvedčivo zobrazuje východiskovú situáciu, bludný kruh násilia, prepojenie chorej sebastrednej politiky s ignoráciou ľudských práv a slobôd i metódy a postupy, ubíjajúce v malých bojovníkoch ľudskosť. „Cieľom bolo ukázať čo sa odohráva medzi politikmi, vodcami, veliteľmi a detskými bojovníkmi, ako a prečo sa z detí stávajú bezcitné vraždiace stroje.“ povedal Idris Elba. O tom, že práca sa podarila, svedčili dojaté ovácie.

Ďalším silným filmom, zobrazujúcim a pomenúvajúcim súčasnosť, bol nesúťažný Spotlight režiséra Toma McCarthyho o investigatívnych novinároch rubriky Spotlight denníka Boston Globe, ktorí v roku 2002 odhalili machinácie tamojšej katolíckej cirkvi, ktorá tajila rozsiahle sexuálne zneužívanie detí dovedna deviatimi desiatkami kňazov – len v tomto jednom meste! Michael Keaton, Liev Schreiber, Mark Ruffalo, Stanley Tucci, James a Bill Crudupovci účinkujú v novinárskej dráme podľa skutočných udalostí o tíme žurnalistov, ktorí sa dokázali postaviť aj zdanlivo všemocnej cirkvi, požívajúcej ochranu vplyvných miestnych politikov a podnikateľov. Podobne ako v Evereste aj tu ide o skutočný príbeh, vyrozprávaný podľa klasických filmových pravidiel a so známimi hercami. Spotlight však dokazuje, že sa to dá aj bez omračujúco efektného obrazu v 3D a bez digitálneho čarovania. Hoci film zobrazuje zdanlivo všednú novinársku prácu, viacero scén citovo graduje až k zimomriavkam či slzám. V záverečných titulkoch, spravádzaných nadšeným potleskom, je i zoznam krajín, v ktorých katolícky kňazi zneužívali či dodnes zneužívajú mladistvých. Spotlight je filmom predovšetkým o demokracii. Je možno plná chýb, krehká, slabá a neodolá hrubej sile ani peniazom, ale nedovolí zatajovať, tutľať pravdu a potláčať ju, dokáže účinne bojovať proti nehumánnosti, násiliu a zlu i tam, kde by zlyhal aj ten najosvietenejší diktátor. Robí skrátka svet lepším miestom. Aj prostredníctvom médií.

S napätím sme očakávali súťažné dielo Francofonia ruského majstra Alexandra Sokurova. Jednak preto, že informácie, že rozpráva o parížskom Louvri, zvádzali k porovaniam s jeho Ruskou archou (2002) o peterburskej Ermitáži, ale aj preto, že v roku 2011 si z Benátok odniesol Zlatého leva za film Faust. Francofonia s podtitulom Elégia za Európu je zmesou rôzne sa prelínajúcich filmových žánrov. Vzťah vojnového kurátora Louvru Jacqua Jaujarda s nacistickým dôstojníkom Franziskom Wolff-Metternichom, ktorého Hitler poveril správou umeleckých diel v okupovanom Francúzsku podávajú hrané dramatické scény v kulisách súčasného Paríža. Prelínajú sa s dobovými dokumentmi i úryvkami starých hraných filmov, feériami, v ktorých vystupuje Napoleon Bonaparte i francúzska ikona Marianne, ale aj so Sokurovovým autorským komentárom, jeho dialógmi s postavami a zábermi veľkej oceánskej lode, doplna naloženej kontajnermi s tovarom, ktorá sa zmieta v silnej búrke až k tragickému koncu ako metafora Západu, ktorého ťahá ku dnu jeho zaslepenosť a materializmus. Sokurov sa ani v rozhovoroch a vyhláseniach netají názorom, že západná civilizácia je chorá, slabá a vo svojom novom filme ju obviňuje z toho, že sa nedokázala vyrovnať s nemeckým nacizmom, ale je jeho pokračovateľkou. Tak, ako cez vojnu, aj dnes podľa neho Nemci a Francúzi spolupracujú, pričom svojmu prospechu obetujú aj slobodu, demokraciu a ľudské práva. Do istej miery môže mať pravdu, ale stavanie Ruska a Sovietskeho zväzu na piedestál morálneho i faktického víťaza, etalón kultúry i kultúrnosti je prehnané, hocako to autor myslí úprimne a benátske publikum jeho názory odmenilo potleskom viackrát počas predstavenia i po jeho skončení. Sokurov vo svojom formálne zaujímavom filme  nám toho veľa o Louvri nepovie, narába s historickými faktmi a ich interpretáciou pomerne voľne, presne v súlade so súčasnou putinovskou veľkoruskou politikou Kremľa. Čo sa jej hodí, zdôrazňuje a čo nie, to zľahčuje alebo úplne ignoruje. Nevyhýba sa ani citovému vydieraniu, keď proti spolupráci Nemca a Francúza v Louvri počas vojny kladie zničenie Ermitáže a proti údajne pohodlnému blahobytnému životu Parížanov utrpenie obliehaného Leningradu. Na nedeľu máme s Alexandrom Sokurovom naplánovaný rozhovor. Uvidíme, či sa tento majster pohyblivého obrazu skutočne z filozofa sa stal propagandistom.