V hlave (Inside Out)
Odkedy Steve Jobs predal Pixar spoločnosti Walta Disneyho a pixarovskí tvorcovia začali pracovať aj na disneyovkách, vytráca sa rozdiel medzi novátorskými ambicióznymi pixarovskými filmami prelamujúcimi hranice a klasickými disneyovskými animákmi, šíriacimi tradičné rodinné hodnoty. Ba dokonca v roku 2012 disneyovka Ralph Rozbi-to bola silnejšia, hravejšia a nápaditejšia ako pixarovka Neskrotná a začiatkom tohto roka uvádzaná disneyovská Veľká Šestka tiež patrí k tomu najlepšiemu, čo v oblasti digitálnej animácie vzniklo.
Stalo sa chvályhodným zvykom, že jedny i druhé, celovečerné filmy od Pixaru aj od Walt Disney Animation Studios do kín vždy sprevádzajú krátke predfilmy. Pre mnoho súčasných divákov predstavujú jediné krátke filmy, ktoré v kine vidia. Spravidla sú prinajmenšom také silné ako hlavný program, ak nie lepšie. V hlave je iný prípad. Ambíciami – aj mierou ich naplnenia – sa vyrovná disneyovke Veľká šestka a uvádza ho azda vôbec najslabší a najgýčovitejší pixarovský krátky film Láva.
V podstate videoklip s brnkaním na ukulele a čudným "havajsky" znejúcim spevom je režijným debutom 51-ročného pixrovského animátora Jamesa Forda Murphyho. Sopečný ostrov Uku spieva pieseň o túžbe po láske. Žiaľ, druhý ostrov – Lele so ženskou tvárou – sa z oceánskych hlbín vynorí až vtedy, keď už staručký Uku vyhasína, ale napokon sa všetko skončí šťastne a obe sopky splynú v objatí ako jeden ostrov s dvomi vulkánmi. Vtip sa zakladá na hračke, vyplývajúcej z podobnosti a zameniteľnosti anglických slov „lava“ (láva) a „love“ (láska). Hoci slovenský prekladateľ si dal záležať a prišiel s objavným novotvarom „milávať“ v zmysle „milovať“, text nie je veľmi spevný a v podaní Juraja Benetina zo skupiny Korben Dallas znie táto havajská pieseň nanajvýš čudesne, neprirodzene (v origináli spieva svetová havajská hviezda Kuana Torres Kahele, pravidelne bodujúci vo svetových hitparádach).
Výtvarné riešenie sa utápa v tichomorskom exotickom gýči, evokujúcom prvoplánové idylické ilustrácie z jehovistických propagačných tlačovín. Neprirodzený dojem umocňujú smrteľne vážne spievajúce vulkány s ľudskými črtami. Ani animácia neprichádza s ničím novým. A nie, žiadne skryté posolstvo, druhé, tretie a ďalšie plány, alebo aspoň detsky čistú radosť z tvorby tu nečakajte. Iba ak by šlo o to, že starí vyhasínajúci páni chytia druhú lávu, keď si nájdu mladé horúce výbušné milenky... Napokon – keďže ide o predfilm k snímke, v ktorej poldruha hodiny nehatene a bez výčitiek nazízame do hlavy dvanásťročnej dospievajúcej slečny – prečo nie?
Poďme však k jadru: V hlave. Zámer zobraziť v celovečernom rodinnom animovanom filme dianie v mysli dospievajúceho dievčaťa je šialený. Režiséri Pete Docter (režisér snímok Monsters, a.s. a Hore) v spolupráci s 55-ročným Ronaldom Del Carmen (ďalší debutujúci dlhoročný animátor Pixaru) to však dokázali. Vytvorili snímku, ktorá funguje pre deti i dospelých, odborníkov z oblasti psychológie, psychoanalýzy, výtvarného umenia, kinematografie, Pixaru i pre úplných laikov. Po stránke citovej aj rozumovej, ako vizuálna atrakcia, dobrodružný príbeh, vtipná zábava, hravá metafora, rébus provokujúci k rôznym spôsobom riešenia i námet na premýšľanie.
Dvanásťročná Riley sa spolu s rodičmi presťahovala z Minnesoty, pokojného vidieka amerického Stredozápadu do rušného San Francisca. (Mimochodom, v San Franciscu sa odohráva i Veľká Šestka!) Hoci je rodená optimistka, všetko sa po príchode do nového domova začalo kaziť. Sťahovacie auto zablúdilo, takže rodina musí improvizovať a Riley nocuje v spacom vaku v nezariadenej izbe. Otec, ktorý do San Francisca prišiel za prácou, hneď po príchode zapadol do nekonečného kolotoča povinností. Riley sa musí uchytiť v novom prostredí, novej škole, novom hokejovom družstve. Zaneprázdnení rodičia na ňu nemajú čas a aj keby ho mali, veľmi by jej nepomohli. Nevšimli si totiž, že prestala byť dieťaťom a dospieva, že ju začína ponižovať, ak k nej pristupujú ako k malej. Osamelá, znechutená, vystrašená, smutná a nahnevaná pubertiačka prišla o všetku radosť zo života, o priateľov, o istoty. Jej doteraz pevné oporné body sa otriasajú a rúcajú. Dokáže nájsť nové, rovnakostabilné?
Jej hlava je riadiace centrum, velín s ovládacím panelom, kde vládnu Radosť, Smútok, Nechuť, Strach a Hnev. Presnejšie: dosiaľ vládla najmä detinská, nákazlivo maniakálna Radosť, zvyšok tímu jej iba sekundoval. No Radosť a Smútok sa kamsi vytratili. Hnev, Nechuť a Strach sa síce zo všetkých síl snažia riadiť Rileyin život, ale veľmi sa im nedarí. Každý ich pokus sa zákonite končí tragédiou. Radosť a Smútok sa zatiaľ usilujú zachrániť spomienky a vnútorné istoty dievčaťa, ale zablúdia v labyrinte pamäte, spoznajú Rileyinho imaginárneho priateľa Bing Bonga, dostanú sa do podvedomia a takmer skončia v zabudnutí.
Stvárnenie dievčenskej psychiky je úžasné po vizuálnej aj obsahovej stránke. Nevyhnutnej odbornej fundovanosti nechýba hravosť, vtip i dojímavosť. Hoci reklamný trailer naznačuje opak, takmer celý film sa odohráva výlučne v hlave Riley. Až pred koncom nazrieme aj do hláv iných ľudí (a zopár zvierat) – čo je asi najvtipnejšia, najveselšia časť celého filmu. Príznačné je, že Rileyin svet v hlave je pestrý, plný jasných farieb a prežiarený svetlom, kým realita je napospol sivá (nahnedlá), s tlmenými farbami a v šerosvite.
Konkretizácia abstraktného – zobrazenie vedomia, mysle, krátkodobej i dlhodobej pamäte, spomienok, tráum, túžob, snov, zabúdania, dejá vu, podvedomia – je obrazovo pôvabná a premyslená do najmenšieho detailu či súvislosti. Personifikácie emócií, porúch, správcov spomienok, strážcov podvedomia a ďalšieho osadenstva mysle svojím vzhľadom výdatne ťažia z predchádzajúcich filmov Pixaru i Walta Disneyho. Ich predobrazy nájdeme vo víle Cilling z Petra Pana, dráčikovi Mušu z Mulan, potkanovi Rémym z Ratatouille, maličkej Boo z Monsters, a. s. a ďalších. Veď majú svoje pevné miesto v pamäti miliónov detí – a nielen ich! Predstavujú teda svojráznu poctu a poklonu klasickým disneyovským i pixarovským hrdinom aj náznak toho, že spoločnosť Walta Disneyho s Pixarom výraznou mierou ovplyvňujú a spoluvytvárajú naše sny a vnútorné svety.
Digitálna animácia dosiahla vo tomto filme nový stupeň dokonalosti nielen preto, že rôzne prostredia i rôzne postavy oživuje rozličným spôsobom. Novinkou je, že imituje reálne vlastnosti rôznych analógových filmových objektívov, napodobňuje roztrasenú rozostrenú ručnú kameru a rôznymi ďalšími spôsobmi zmazáva rozdiel medzi realitou a virtualitou, medzi digitálne animovaným a analógovým filmom.
Nechýbajú desiatky odkazov na ďalšie filmy Pixaru, atrakcie disneyovských zábavných parkov, výroky a skutky niekdajšieho majiteľa Pixaru Steva Jobsa ale aj na klasické diela a reálie. Mnohé vtipy a hry sú interné pixarovské, to však vôbec neprekáža. Nie všetky hry, odkazy, parafrázy a vtipy vedel alebo mohol slovenský preklad (inak už tradične veľmi dobrý) akceptovať a sprostredkovať, preto si fanúšik rád pozrie film v pôvodnom znení, len čo sa naskytne príležitosť. Aj dôležité nápisy, pomenovania a titulky v novinách, ktoré vo filme vidíme, sú tiež dôsledne preložené do slovenčiny. Digitálna animácia totiž umožnila Pixaru „ušiť“ špeciálne verzie snímky pre rôzne národy a kultúry. V niektorých krajinách emócie v hlave Rileyinho otca sledujú hokejový zápas, v iných futbalový. A v Japonsku zasa nechutná pizza nie je s brokolicou ale so zelenou paprikou...
Vernosť vedeckým poznatkom o ľudskej psychike ani hravá výtvarná imaginácia nezatláčajú dramaturgiu na vedľajšiu koľaj. Príbeh (vlastne prinajmenšom tri paralelné príbehy) príjemne odsýpa, odysea Radosti a Smútku i Rileyino dospievanie dokonale fungujú. Rozprávanie má správny rytmus, pozornosť nepreťaží ale ani neuspí. Manipulácia s citmi publika je subtílna a citlivá, divák je k smiechu, dojatiu či zamysleniu skôr jemne navádzaný ako dotláčaný.
Ešte hádam nikdy sme nemali taký úrodný rok na celovečerné animované filmy. Od januára sme sa už zabávali s animovanými Mimoňmi, Ovečkou Shaun, Veľkou Šestkou i Malým pánom, vílou Cililing a Zverom-nezverom, Asterixom a Obelixom, Piesňou mora, mimozemšťanmi z Konečne doma, SpongeBobom či argentínskymi futbalovými panáčikmi z Hurá na futbal a v neposlednom rade aj s Pištom Lakatošom a partičkou z LokalFilmisu. Do konca roku nás ešte čakajú premiéry animákov Uups! Archa je fuč..., Muno: Strážca mesiaca, Žmurko Bill, Hotel Transylvánia 2, Peanuts, Dobrý dinosaurus, Malý princ, pokračovanie ruskej snímky Snehová kráľovná 2 a ďalší ruský digitálne animovaný film Savva.
Keď budú americkí filmoví akademici začiatkom budúceho roka rozhodovať o Oscarovi za najlepší dlhometrážny animovaný film roku 2015, budú mať sakramentsky ťažkú prácu. Jedno je však isté už dnes: bez ohľadu na to, či udelia V hlave sošku zlatého naháča s mečom alebo nie, Pixar vytvoril ďalší lákavý svet, zaujímavý, podmanivý a plný možností. Opustiť ho po jedinom filme, čo ako vynikajúcom, by bola večná škoda. Verme, že to Pixar nedopustí.