Program tvorilo 6 základných blokov (Fokus, Inventúra, Spektrum, Vyšehradský horizont, AČFK uvádza a Zvláštne uvedenie), ktoré v podrobnejšom štruktúrovaní znamenajú sekcie špecifikované podľa krajín, tematiky, osobností, kapitol z dejín filmu či rozprávačských postupov.

Zaostrené na Fínsko

Voľba „hlavnej“ národnej kinematografie padla tentoraz na severskú krajinu, ktorú pre našich divákov predstavuje najmä osobnosť Akiho Kaurismäkiho. Široko koncipovaná sekcia však ponúkla prierez touto menej známou kinematografiou v širokej škále od jedného z prvých významnejších filmov, nemej komédie Erkkiho Karua Šustri z Nummi (1923) cez snímky tzv. fínskeho Hollywoodu, vojenskú tematiku a profil režiséra Mikka Niskanena (1929 – 1990) až po súčasnosť vrátane jednej z režisérskych hviezd fínskej kinematografie Miku Kaurismäkiho, Akiho staršieho brata. Práve on bol hlavným hosťom tohtoročnej LFŠ, pričom nie je bez zaujímavosti, že viaceré jeho snímky boli uvedené už na LFŠ v roku 2007 v sekcii Brazílsky film, keďže tento filmár od 90. rokov minulého storočia žije a tvorí práve v juhoamerickej krajine, kam ho pôvodne zaviala filmovačka a kde si založil rodinu. Jeho brat Aki už hosťom LFŠ v minulosti bol a bezprostredný a vtipný Mika sa spontánne spýtal: „Správal sa tu minule slušne?“

Mika Kaurismäki tu uviedol viacero svojich filmov vrátane tragikomédie Cesta na sever (2012) na tému „návratu strateného otca“, ktorá LFŠ otvárala. Vrátil sa však aj k svojim začiatkom, keď charakter jeho tvorby predznamenal stredometrážny film Luhár, ktorým v roku 1981 absolvoval štúdium na mníchovskej filmovej škole. Príbeh mladého muža, „sympatického darebáka“, ktorý sa potĺka životom pomocou drobných podvodov a klamstiev, predstavuje svojou poetikou poctu francúzskej novej vlne a Jeanovi-Lucovi Godardovi. V čiernobielej snímke použil Kaurismäki dokonca priamu citáciu Godardovho filmu Bande à part, a to bez vybavenia autorských práv. Ako povedal, o desať rokov neskôr sa stretol s Godardom v bare počas filmového festivalu a klasik francúzskeho filmu mu povedal, že o tom vie a nemá s tým žiadny problém.

Kaurismäki si obľúbil žáner road-movie (Vyvrheli, 1982; Rosso, 1985; Zombie a vlak duchov, 1991), pričom jeho snímky často vznikajú bez pevného scenára, takpovediac naozaj „na ceste“. Inú líniu jeho tvorby predstavuje napríklad vzťahová dráma My traja králi (2008), v ktorej sa v helsinskom karaoke bare stretávajú na Štedrý večer traja päťdesiatnici, priatelia z mladosti, z ktorých každý práve rieši nejaký osobný problém. Režisér nechal hercov improvizovať a pripravil im nejedno prekvapenie, čo na nich kládlo vysoké nároky. Kým si napríklad jeden z protagonistov odskočil v rámci deja zatelefonovať, dostali zvyšní dvaja inštrukciu, aby ho po návrate obvinili, že je gej. Všetci traja museli zareagovať aj na neočakávaný príchod tajomnej ženy do baru. Napriek uzavretosti v jednom priestore film, ktorý bol nakrútený za päť (!) dní prakticky bez akéhokoľvek rozpočtu, ani chvíľu nenudí a vo výsledku je pozoruhodnou psychologickou sondou do mužskej duše. Režisér dostával po jeho uvedení dokonca ohlasy od Fínok, ktoré mu písali, že po tomto filme lepšie porozumeli svojim manželom.

Vojna i súčasnosť

Fínska kinematografia sa vyrovnáva aj s účasťou Fínska v druhej svetovej vojne na „nesprávnej“ strane. Z obdobia tzv. pokračovacej vojny (1941 – 1944) čerpá námet komorná dráma Ticho (2011) režiséra Sakariho Kirjavainena. Fínska armáda vždy dbala na to, aby sa s telami padlých vojakov zaobchádzalo s najväčšou úctou ako s telami vojnových hrdinov a aby boli pochovaní vo vlasti, nech už zahynuli kdekoľvek. V centre príbehu sú dvaja vojaci, ktorých úlohou je zhromažďovať mŕtve telá, a vstupujú doň aj dobrovoľníčky, ktoré sa starajú o to, aby mŕtvi dostali aj navonok dôstojnú podobu. Najťažšia úloha ich čaká, keď sa musia postarať o telo jedného z dvojice mužov... V približne rovnakom období sa odohráva dej drámy Výsluch (2009) od klasika fínskej kinematografie Jörna Donnera, nakrútenej takisto podľa skutočných udalostí. Herečka Minna Haapkylä tu exceluje v úlohe Kerttu Nuorteva, sovietskej občianky fínskej národnosti, ktorá je oddaná stalinskému režimu a pracuje pre Sovietsky zväz ako špiónka v Helsinkách. Keď ju pre banálnu chybu zatknú a uväznia, najskôr všetko zapiera. Postupne sa však medzi ňou a vyšetrovateľmi vytvára zvláštne puto vzájomného rešpektu a hrdinka začína vo svojom počiatočnom presvedčení poľavovať... Ako dopovedá záverečný titulok, odsúdená napokon nebola vo Fínsku za špionáž, ale v Sovietskom zväze za zradu. Odsedela si desať rokov a zomrela v roku 1963 ako 51-ročná.

Fínski režiséri sa však statočne pasujú aj s témami zo súčasnosti. Trojica filmov z ostatných dvoch rokov mala silných, svojráznych hrdinov. Protagonistom snímky Čo robíme pre lásku (r. Matti Ijäs) je mladý fotograf, ktorý cestuje po fínskom a nórskom Laponsku s lavičkou na streche auta a robí existenciálne ladené snímky, pri ktorých umiestňuje lavičku na rôzne bizarné miesta. Pointa je, že lavička má byť prázdna, a keď si na ňu raz v nestráženej chvíli sadne mladá žena, začína sa príbeh komplikovaného vzťahu, v ktorom zohrávajú svoju úlohu ženin bývalý partner, jej dieťa, ale aj nespútané povahy oboch partnerov... Mužsko-ženská dvojica je v centre pozornosti aj vo filme Utečenci (r. J.-P. Valkeapää) – presnejší by bol výraz chlapčensko-dievčenská. Dej sa začína v polepšovni, kam prichádza na civilnú službu nesmelý, hanblivý, zajakávajúci sa Joni. Počiatočná nevraživosť, ktorú mu dá otvorene najavo jedna z chovaniek ústavu Raisa, sa zmení na spojenectvo, keď sa dvojica spontánne rozhodne využiť príležitosť na útek. Ten však vzhľadom na okolnosti smeruje k jedinému možnému koncu, keď sa sen dvoch mladých ľudí o slobode za dramatických okolností skončí. Film získal v tomto roku štyri fínske výročné filmové ceny Jussi vrátane cien za najlepší film a najlepšiu réžiu. Trojicu zaujímavých snímok dotvárala mainstreamová komédia Hundroš z dielne režiséra Domeho Karukoského, ktorý si našich divákov získal už aktuálne uvádzanou snímkou Levie srdce. Hundroš je jednoduchý príbeh o osemdesiatročnom starcovi, zvyknutom žiť na vidieku, ktorého sa na istý čas musí ujať jeho nevesta žijúca s rodinou na predmestí Helsínk. Starý pán je milovníkom všetkého „predpotopného“ – od spotrebičov až po názory –, čo spôsobuje množstvo problémov. Režisér vyťažil z príbehu mnoho postrehov o vzťahu rodičov a detí, o partnerských vzťahoch a v neposlednom rade riadnu dávku humoru. Hundroš sa stal vo Fínsku jedným z divácky najúspešnejších filmov všetkých čias, dosiaľ ho videlo okolo 400-tisíc divákov. V dohľadnom čase sa naň môžu tešiť aj tí slovenskí.

Umenie verzus diváckosť

S diváckou percepciou majú problém filmy tzv. berlínskej školy, ktoré žnú úspechy u filmovej kritiky i na festivaloch, ale návštevnosť v kinách majú nízku, až mizivú – v niektorých prípadoch vo vyše 80-miliónovom Nemecku len 15-tisíc divákov. Pôvodne ide o snímky z dielne absolventov Nemeckej filmovej a televíznej akadémie v Berlíne – Christiana Petzolda, Angely Schanelec a Thomasa Arslana, ku ktorým neskôr kritika zaradila aj tvorbu Ulricha Köhlera, Christopha Hochhäuslera, Benjamina Heisenberga, Valesky Grisebach a Jessicy Hausner (ktorá je Rakúšanka). Nejde o skupinu, ktorú by spájal nejaký spoločný manifest, nálepku berlínskej školy jej dali skôr kritici. Podľa Pavla Sladkého sa títo tvorcovia vyčleňujú voči mainstreamu i žánrovým filmom, odmietajú autobiografickosť i kinematografiu ako prostriedok emočnej manipulácie, zdôrazňujú realistické observačné zameranie filmu na nemeckú súčasnosť, skúmajú všednú každodennosť a život obyčajných, neprivilegovaných ľudí, zachovávajú si chladný odstup od zobrazovaného diania. Z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že sledovanie týchto filmov s nedramatickým sujetom a pomalým tempom je naozaj náročné. K tým „akčnejším“ patril napríklad Bungalov (2002), celovečerný debut Ulricha Köhlera. Autor v ňom sleduje postavu mladého dezertéra, ktorý vie, čo nechce (slúžiť v armáde), ale nevie, čo chce – jeho dolapenie je nevyhnutným koncom príbehu. Christoph Hochhäusler zaujal filmom Milchwald (2003), v ktorom na pôdoryse známej rozprávky O perníkovej chalúpke sleduje strastiplné putovanie súrodeneckej dvojice, ktorú v slabej chvíli vysadila z auta nervózna, frustrovaná nevlastná matka. Keďže dej sa odohráva v nemecko-poľskom pohraničí, príbeh sa stáva zároveň výpoveďou o nemecko-poľských vzťahoch a v širšom zmysle aj o vzťahoch medzi bývalým Východom a Západom. Hrdinu v tínedžerskom veku si Hochhäusler zvolil vo svojom filme Falošné priznanie (2005). Ide o zaujímavú štúdiu postojov a správania mládenca po maturite, ktorý si márne hľadá zamestnanie, nemá vyjasnenú svoju sexualitu a bez úspechu bojuje o pozornosť svojich rodičov, pretože popri dvoch úspešnejších starších bratoch nespĺňa ich predstavy o poslušnom synovi. Život si ešte skomplikuje tým, že sám seba anonymne udáva ako páchateľa trestných činov, ktoré sa reálne stali, ale on sa ich nedopustil. Nie je bez zaujímavosti, že všetky tri snímky majú otvorený koniec, čo takisto patrí medzi erbové znaky berlínskej školy.

Ako na to idú naši západní susedia

V susednom Česku, naopak, problém s prijímaním domácich filmov rozhodne nemajú, a to ani v prípadoch, keď tvorcovia nepodliezajú latku náročnejšieho vkusu. Pravda, k diváckosti dosť otvorene smerovala režisérka Slobodanka Radun, ktorá podľa námetu spisovateľky Radky Denemarkovej nakrútila komédiu s lakonickým názvom My 2. Jej protagonistka Ema v podaní Jany Plodkovej (pamätáme si ju z výborného filmu Protektor) po hádke a fyzickej potýčke s manželom pre jeho neveru ujde z domu a z bezradnosti vyhľadá útočisko u svojho kaderníka Tonyho. Tony je gej, ktorému to v živote takisto práve veľmi nevychádza, a tak sa členovia tejto „nekompatibilnej“ dvojice navzájom podporujú na priateľskej báze, pričom neraz dôjde k zrážke ich odlišných svetov. Vo výstavbe tohto príbehu by sme našli niekoľko scenáristických schválností, ktoré mu uberajú na vierohodnosti, ale v rámci žánru ich možno akceptovať. Výkon Ondřeja Nosálka v úlohe Tonyho je taký presvedčivý, že mladý herec musel vraj dobrého pol roka po premiére ubezpečovať novinárov, že v civilnom živote nie je gej.

O tom, ako dokážu českí tvorcovia skĺbiť divácku príťažlivosť s umeleckými kvalitami, svedčia dva filmy, ktoré boli uvedené aj v hlavnej súťaži MFF Karlove Vary, kde získali ich hlavní predstavitelia v silnej medzinárodnej konkurencii ceny za herecký výkon. Vo filme Domácí péče režiséra Slávka Horáka (štyridsiatnika, ktorý sa dostal k hranému debutu po dlhoročnom pôsobení v reklamnej brandži) to bola Alena Mihulová v úlohe zdravotnej sestry vykonávajúcej domácu starostlivosť o pacientov, ktorá musí odrazu čeliť vlastnej nevyliečiteľnej chorobe s vymeraným časom, čo jej zostáva. V snímke Josefa Prušinovského Kobry a užovky stvárnil zasa Kryštof Hádek nezodpovedného flákača, zlodejíčka a narkomana, zvaného Kobra, ktorý komplikuje život celej svojej rodine. Obraz života a podnikania i „podnikania“ v ošumelom českom malomeste pôsobí ako zo začiatku deväťdesiatych rokov, ale tvorcovia sa dušujú, že presne tak to v podobných lokalitách vyzerá aj dnes. V deziluzívnom, sociálne podfarbenom príbehu hrá úlohu Kobrovho brata, ktorý má prezývku Užovka, jeho skutočný brat Matěj Hádek. Ten vo výkone v ničom nezaostáva za svojím bratom, ba jeho postava je ešte nejednoznačnejšia, a teda možno herecky náročnejšia.   

Česká kinematografia nezaostáva ani v dokumentárnej tvorbe. Svoj najnovší časozberný dokument Mallory tu predstavila Helena Třeštíková, naozaj plastický portrét saxofonistu slávnej undergroundovej skupiny The Plastic People of the Universe a signatára Charty 77 Vratislava Brabenca Evangelium podle Brabence nakrútil v spolupráci s novinárkou Renatou Kalenskou režisér Miroslav Janek. Zaujímavým príspevkom k dejinám českej i svetovej kinematografie je dokument venovaný slávnemu tvorcovi animovaných a kombinovaných trikových filmov Filmový dobrodruh Karel Zeman v réžii Tomáša Hodana. O Zemanovom živote a tvorbe v ňom hovoria nielen jeho dcéra Ludmila a viacerí spolupracovníci (nechýbajú ani Emil Horváth a Magda Vášáryová, ktorí hrali v jeho filme Na kometě), ale aj jeho obdivovatelia z filmárskej brandže, napríklad Terry Gilliam a Tim Burton (v druhom prípade museli tvorcovia použiť malý trik, keď požiadali Marka Ebena, aby sa Burtona cielene opýtal na jeho vzťah k Zemanovi pri nakrúcaní publicistického programu Na plovárně). K tejto osobnosti sa viaže aj otvorenie Múzea Karla Zemana v Prahe ako prvého filmového múzea v Česku a reštaurovanie jeho slávnych filmov, z ktorých boli na LFŠ uvedené Vynález zkázy a Baron Prášil. Mimochodom, Vynález zkázy bol predaný do 72 krajín a v čase premiéry ho v New Yorku uvádzalo 96 kín súčasne!

Slovensko nebolo na chvoste

Predovšetkým v rámci bloku Vyšehradský horizont dostala priestor aj naša kinematografia. Uvedený tu bol film Ivana Ostrochovského Koza, ktorý tak účastníci LFŠ videli skôr ako diváci na Slovensku. Premietali sa aj Vojtekove Deti, Remov Comeback a Štrbova Vlna vs. breh. V rámci Zvláštneho uvedenia mohli diváci vidieť snímky Štyridsaťštyri a Majster kat ako Poctu Paľovi Bielikovi, ale aj Krejčíkovu Polnočnú omšu, ktorá vznikla na Kolibe. Jakubiskov film Sedím na konári a je mi dobre zasa tematicky zapadol do vyšehradskej programovej sekcie s témou Vojna sa skončila?.   

Na LFŠ sa každoročne udeľujú výročné ceny Asociácie českých filmových klubov. Na úvod si túto cenu prevzal Mika Kaurismäki „za zásadnú úlohu pri formovaní modernej fínskej kinematografie a výnimočné prepojenie domácich a globálnych tém“, na záver Helena Třeštíková „za citlivosť, vnímavosť a empatiu, s ktorými sleduje osudy svojich obyčajných i neobyčajných hrdinov a ich prostredníctvom skladá obraz nášho skutočného sveta“. A medzitým to boli tri ďalšie výrazné osobnosti, takpovediac každá z iného súdka: iránsky, vo svojej vlasti zakázaný režisér Mohsen Machmalbaf „za kľúčovú úlohu pri vývoji iránskeho filmu a za jedinečný cit a humanizmus, skúmajúce hrdinov v hraničných situáciách i samotné filmové médium“, Boleslav Polívka „za dlhú a úspešnú cestu od klauna k hercovi, ktorý dokáže s pozoruhodnou citlivosťou zachytávať aj tie najvnútornejšie stránky ľudskej povahy,“ a dramaturg Michael Málek „za dlhoročnú výraznú spoluprácu s filmovými klubmi i Letnou filmovou školou od zložitých rokov prednovembrovej éry až do súčasnosti“. Okrem nich sme sa mohli na LFŠ stretnúť s režisérom Petrom Stricklandom (Motýle), s Jurajom Herzom (Spalovač mrtvol), ktorý tu predstavil svoju autobiografickú knihu Autopsie (pitva režiséra), či s Martinom Šulíkom (Klíč k určování trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gullivera). Virtuálnych stretnutí prostredníctvom uvádzaných filmových diel bolo oveľa viac (Alfred Hitchcock, Orson Welles, Rudolf Hrušínský...).