Komorná dráma je intímnym pohľadom za zatvorené dvere jedného panského sídla. Cyntia, Evelin a ich každodenné rituály obety, zúfalá snaha udržať si lásku. Strickland sa pohráva so svojimi mučeníčkami i s divákom. Tajomstvá odhaľuje bez doslovných vysvetlení, necháva nás domýšľať si a rafinovane prekvapuje.

Milenky na život a nasmrť vydesené chladom a samotou. Zaseknuté v časovej slučke, ktorá je v Stricklandovom podaní len ilúziou. Cyklus dní padá do strohej rutiny, náklonnosť strieda prázdnota a ich vzťah sa ocitá v kríze vyprahnutých snov. Cynthia a Evelyn jednoduchú všednosť a banalitu dní zabíjajú vytváraním hry na niečo viac, hoci aj na úkor toho, či je ich svet skutočný, len nech je očarujúci a vzrušujúci… Dej stupňuje, trpezlivosť hrdiniek dosahuje hranice, naráža na dno plytkej vody, ktorá ich doteraz živila. Idylický obraz vzťahu sa rozpadá, Strickland odhaľuje nové detaily a manipuluje s divákom.

Sofistikovane sa hrá s rozprávačskou formou, postupne odkrýva vrstvy, pridáva javy, ktoré nás majú zviesť. Zdanlivo „rovnaké” situácie cyklicky opakuje, vyplavia vzájomné požiadavky a túžby, ktorými milenky trpia. Strickland mení náš uhol pohľadu, na východiskovej situácii- milenecká hra na pani domu a jej slúžku. Nedochádza ku klasickému vývinu postáv, či vzťahu. Ten je rovnaký už na začiatku. Jediný dramatický zvrat prichádza až pred koncom filmu, aby preveril postavy a silu ich väzieb.

Peter Strickland už v celovečernom filmovom debute Katalin Varga (2008) či v psychologickom trileri Berberian Sound Studio (2012) deklaroval svoju osobitú autorskú rôznorodosť. Režisér je nadšený cinefil, využíva vedomosti, na to, aby posúval filmové médium kreatívnym spôsobom do polôh, v akých sa dosiaľ neocitlo. Strickland má premyslený koncept, ktorý ani náhodou nezostáva visieť vo vzduchoprázdne. Nie je režisérom uspokojujúcim vlastné túžby, pred divákom sa ukrýva a spoza zamatového závesu vyskočí vždy v najmenej očakávanej chvíli.

Svoj tretí film Motýle, podobne ako predošlé snímky, zasadil do minulého storočia. Aby jeho hrdinky nik nerušil, režisér zvolil uzavreté anglické sídlo. Úplne sa vyhýba reflexii spoločnosti, sústredí sa na vývin konkrétnej situácie a hlavných postáv. Na odhaľovanie ich túžob, požiadaviek a snov. Zamýšľa sa nad obetou, ukazuje nám uzavretý kolobeh života, dni, ktoré sa líšia len malými odleskami a lenivo posúvajú osobný svet postáv vpred.

Nekonvenčná práca s dramaturgickou štruktúrou, predimenzované námety, koketovanie s postupmi experimentálneho filmu a avantgardná hra s výrazovými prostriedkami sú dôvody, prečo Strickland ako autor vytŕča zo svojich konceptuálnych diel. Jeho film je interaktívny, tichým šepotom sa nás snaží zviezť z cesty. Detaily, často naoko pôsobia ako „dekorácie”, no v kontexte deja a vzťahovej partie, ktorú film veľmi dômyselne a pomaly rozohráva, rozhodne nie sú nepodstatnými banalitami, ba práve naopak, sú symbolmi. Milostný vzťah stojí na každodenných všednostiach, nezhody medzi milenkami sú bizarné, Strickland ich vyzlieka do hanby bez toho, aby sa vo filme objavila fyzická nahota. Postavy poslušne nesú svoj údel, ich tragika je zdrojom suchého britského humoru.

Stricklandove Motýle majú všetko, čo zvedavý a neúnavný divák od filmu očakáva.

Motýle