Od začiatku vrcholy i pády

Vyprahnutá kráľovná Nicol

201510428 3O tom, že aj majster tesár sa utne, nás však presvedčil aj nemecký klasik Werner Herzog súťažným filmom Queen of the Desert (Kráľovná púšte) v americkej produkcii. Nicole Kidmanová stvárnila britskú aristokratku, spisovateľku, historičku, cestovateľku, zememeračku a príslušníčku britskej tajnej služby Gertrude Bellovú, ktorá si v časoch prvej svetovej vojny a tesne po nej odvážnymi výpravami v Severnej Afrike, Blízkom východe a Perzii získala priazeň domáceho obyvateľstva. Spolupracovala s T. E. Lawrencom (Lawrence z Arábie) i s Winstonom Churchillom a po páde Otomanskej ríše stála za vznikom mnohých kráľovstiev, vrátane Jordánskeho i Saudského. Hoci režisér aj Nicole Kidmanová a James Franco nešetrili chválou ani nadšením, film má len o málo lepšie hodnotenia ako Coixetovej dráma. Nielenže je nasnímaný neinvenčne, scenár je taký zlý, dialógy také umelé a herecké výkony také nepresvedčivé, že publikum vybuchovalo smiechom aj v scénach, ktoré chceli byť emotívne vypätými, tragickými či romantickými. „Je to vlastne prvý film, v ktorom som režíroval aj erotické scény,“ priznal 73-ročný Herzog. Argumentoval, že scény z púšte sú protipólom pralesných scén z jeho povestného filmu Fitzcaraldo, v skutočnosti im však chýba nástojčivosť, vášeň, akýkoľvek cit. Napodiv ani Herzog sa nevyhol mnohým gýčom: kúpeľ poloobnaženej Nicole na pozadí piesočných dún je iba jedným z mnohých. Hoci k tejto scéne sa prihlásila Kidmanová: „V scenári pôvodne nebola, skrsle mi v hlave, keď som sa umývala po nakrúcaní v púšti.“ Nuž, pohľad na 47-ročnú Nicole Kidmanovú v mokrej priehladnej blúzke iste priláka divákov, otázne je len či z toho druhu, pre ktorý Herzog nakrúcal.

Komorná s príchuťou papiera

chambermaidDo tretice rozpačité mlčanie a nie potlesk si vyslúžil francúzsky filmár Benoint Jacquot. Vlani v Benátkach nezaujal romantickou drámou 3 coeurs (Tri srdcia), v Berlíne pokračoval adaptáciou Octave Mirabeaua Journal d'une femme de chambre (Denník komornej), opäť s uhrančivo krásnou Léou Seydoux v hlavnej role. Ani bohatá výprava a krásne kostýmy však nedokázali oživiť román, ktorý v minulosti inšpiroval Jeana Renoira aj Louisa Buñuela. Komorná Célestine, chudobná, ponižovaná a znásilňovaná ostala zakliata v neobratnej doslovnosti a chaotickej dramaturgii. Bez emócií i bez étosu. Azda jedinou otázkou, ktorú film v divákovi vyvolá, je, čo ním chcel režisér vlastne povedať. Bez ohľadu na jeho zámery a ciele totiž nehovorí dohromady nič ani rozumu, ani citom.

Film je vášeň

Naopak pozitívne až s nadšením festivalové publikum prijalo tretie dielo iránskeho filmára Jafara Panahiho, nakrútené po tom, ako mu súd nariadil domáce väzenie a zakázal režírovať. Po filmoch In film nist (Toto nie je film) a Pardé (Zatiahnutý záves), opisujúcich najmä život, myšlienky a trápenie tvorcu, ktorému úrady zakázali tvoriť, si v prípade novinky nazvanej Taxi sám sadol v uliciach Teheránu za volant taxíka s kamerou na prístrojovej doske a komunikoval s náhodnými cestujúcimi, z ktorých mnohí ho ani nespoznali. „Som filmár,“ vyhlásil Panahi. „Nechcem robiť nič iné, len nakrúcať filmy. Kino je mojím vyjadrením, zmyslom môjho života. Nič mi nemôže zabrániť nakrúcať. Keď som zatlačený do kúta, obraciam sa do svojho vnútra, vediem dialógy sám so sebou. A vnútorný svet, bez akýchkoľvek obmedzení, robí potrebu tvoriť ešte neodbytnejšou. Film ako umenie je hlavným zmyslom môjho života. Nakrúcanie filmov za akýchkoľvek podmienok je spôsob, ako si udržiavam sebadôveru a dôvod žiť.“

Sonáta jesene života

201506056 1Príjemné prekvapenia však prišli aj z nečakaných strán. Tretí film britského tvorcu Andrewa Haigha 45 Years (45 rokov) vykresľuje krízu vzťahu sedemdesiatnikov Geoffa (Tom Courtenay) a Kate (Charlotte Rampling). Po pol storočí švajčiarsky ľadovec vydal telo ženy, ktorú Geoff kedysi miloval. Tragicky zahynula v Alpách a Geoffova manželka Kate počas prípravy osláv 45. výročia sobáša nadobúda čoraz neodbytnejší pocit, že po celý čas bola len náhradníčkou, do ktorej si muž premietal svoje city k mŕtvej. Vynikajúci scenár, prostá bezprostredná kamera a špičkové herecké výkony ústrednej dvojice robia z naoko pokojných, tichých udalostí, drámu, ktorá by nepochybne potešila aj Ingmara Bergmana.

Victoria neodíde bez ceny

201505757 8Sotva niekto čakal, že jeden z vrcholov hlavnej prehliadky a horúci adept na jednu z hlavných cien príde už tretí deň festivalu. Nemecký herec Sebastian Schipper začal režírovať hrané filmy v roku 1999 a všetky tri uviedol berlínsky festival, rovnako ako teraz ten štvrtý, nazvaný prosto Victoria. Podľa iba dvanásťstranového scenára jediný neprerušovaný (a na jeden záťah skutočne nakrútený) 140-minútový záber rozpráva o osamelej mladej Španielke (Laia Costa), ktorá sa v nočnom Berlíne zoznámi s partiou východoberlínskych mladíkov, do jedného z nich sa zaľúbi, nevdojak sa stane spolupáchateľkou lúpeže a musí znášať následky. Gangsterská balada nie nepodobná romanci Bonnie a Clyda, je vďaka spôsobu nakrúcania, intímnej kamere a improvizáciami koreneným autentickým hereckým prejavom nástojčivá, presvedčivá aj prekvapivá zároveň. Romanca, kriminálka, psychologická dráma, sociologická sonda do berlínskeho podsvetia. Nepredvídateľná, pútavá, atraktívna, napínavá. Bez medzinárodnej i domácej politiky či sociálnej kritiky, ale aj bez pachuti falošnosti, umelosti, politickej korektnosti. S neobyčajným, silným soundtrackom Nilsa Frahma a rafinovanou prácou so zvukom. Publikum na novinárskom predstavení za účasti poroty (Audrey Tautou, Daniel Bruhl, Darren Aronofsky a ďalší sedeli hneď za nami!) film ocenilo búrlivým potleskom a nadšenie sa prenieslo aj na následnú tlačovú konferenciu.

 

 

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.