Režisér a herec Juraj Nvota (1954) debutoval filmom Kruté radosti (2002), po ktorom nasledovali snímky kritizujúce pomery v bývalom režime, a to Muzika (2007), Eštébák (2012) a zatiaľ túto tému uzatvára Rukojemník. Tvorcu inšpiroval rovnomenný román Petra Pišťanka, ktorého podtitul znie Lokomotívy v daždi. A aby to bolo ešte komplikovanejšie v Česku film predabovali do češtiny (kritika to jednomyseľne a poriadne rozniesla) a premenovali na Jak jsme hráli čáru. Nás však tento problém trápiť nemusí, spomínam to len preto, aby sme vedeli o ktorý film ide, ak sa po čase pod týmto titulom objaví na televíznych obrazovkách. Juraj Nvota sa s Petrom Pišťánkom (1960) nestretli pracovne po prvý raz. Podľa jeho novely nakrútil už film Muzika, za ktorý získal v roku 2007 národnú cenu Slnko v sieti.  Pišťanek po populárnej už kultovej trilógii Rivers of Babylon upútal na sklonku minulého roku práve románom Rukojemník a v súčasnosti pracuje na novele Všetko okrem lásky, ktorá má vyjsť v tomto roku. Rukojemník však nie je presným spracovaním románu, román je vraj akýmsi rozšíreným scenárom filmu, totiž text a scenár knihy vznikali paralelne. Ani režisér, ani autori scenára nie sú si istí, či nakrútili film pre deti, rodinný film, či oboje dohromady. Na správnu mieru to uviedol na tlačovej besede k filmu Milan Lasica, ktorý povedal : “Je to film pre dospelých, v ktorom hrajú deti“. S touto presnou charakteristikou možno len súhlasiť. Lepšie sa to vyjadriť nedá.

Dvanásťročný Peter Achberger (vynikajúci Richard Labuda, vnuk Mariana Labudu) žije v pohraničnej dedine v 60. rokoch minulého storočia so starými rodičmi - svojráznym dedom (vždy spoľahlivý Milan Lasica) a babičkou (sympatická Libuše Šafránková), lebo rodičia emigrovali do Rakúska spoliehajúc na to, že sa im dieťa pomocou úradov podarí dostať za nimi. Lenže nejako sa nedarí. Pohľadom malého chlapca, ktorý zažíva rozpory rozdeleného sveta romanticky detsky, prežíva divák, tak problémy dospelých, ktorí sa nechcú ani nedokážu s abnormálnosťami zmieriť, ako aj problémy detí v škole, prvé priateľstvá, prvé sklamania, detské podrazy a tiež letmé dotyky dospievania. Sympatickou postavou je učiteľka malých nezbedníkov, ktorú civilne a s veľkou mierou pre cit stvárnila Szidi Tobias. Má pochopenie pre ich huncútstva, súcití s mentálne zaostalým žiakom, všemožne mu pomáha, nerobí z malých problémov veľkú aféru. Sympaticky napísaná aj zahratá postava. Takou je aj starý otec Milana Lasicu. Deduško - krčmár  čapuje pivo, pálenku, najbližším, ale najmä ľuďom, ktorými hlboko pohŕda, tak ako s režimom, ktorý reprezentujú. Je však spravodlivý a ľudský, nikoho len tak pre maličkosť neodsúdi. A najmú sa snaží vnukovi pomôcť, ako sa len dá. Chlapec na ňom oprávnene lipne, veď cíti, že je mu oporou. Keď sa starý otec, vďaka vnukovi dozvie, kto všetko na neho donášal (samozrejme, kamaráti) konštatuje, že si stále myslel o veliteľovi miestnych pohraničníkov majorovi Baštovi, že je blbec a vyzerá to tak, že je to jediný slušný človek. A tu sme pri najrozpornejšej postave snímky, ktorú so cťou uhral Ondřej Vetchý. Zo začiatku nevieme, čo je zač a až k krízových momentoch sa ukáže jeho skutočný charakter. Nakoniec on jediný malému chlapcovi neraz zachráni kožu.

Doteraz som spomenula len hercov, no podstatu príbehu zahrali detskí protagonisti. Málokedy sa podarí dať dohromady tak sympatický detský ansámbel. Mimoriadne vynikol najmä hlavný hrdina príbehu Peter, bravúrne zahratý Richardom Labudom. Nie je to protekčné dieťa, ako by si mnohí mysleli, ale talentovaný malý herec. Myslím si, že budeme o ňom ešte veľa počuť. Peter v jeho podaní je chlapec nadovšetko milujúci starých rodičov, ale takisto túžiaci po rodičoch, ťažko znáša, keď mu klamú, má problémy s gardou čiernogardistov, dokáže sa aj poriadne pobiť, pomáhať zaostalému spolužiakovi a ochraňovať slabších. No aj narobiť hromadu starosti starým rodičom. Jeho svet je plný romantiky, zlý i dobrý, pestrý i nudný. Všetko by sa dalo nejako prežiť, keby sa nemusel stále pozerať na ostnaté drôty, ktoré mu zabraňujú vidieť otca a matku a jeho pichliače hlboko zraňujú jeho detskú dušičku. No nič, veď sa to nejako utrasie. Po prežití hromady rôznych príhod jedna chlapcom predsa len zatrasie, keď sa dozvie, čo už všetci vedia, že má malého brata. Dieťa začne mať strach, žiarliť, že ho rodičia odsunú na druhú koľaj. No tá druhá koľaj nehrozí od rodičov, ale od ruských tankov v pohnutom roku 1968...

Rukojemník je snímka, ktorá napriek mnohým pozitívam má aj negatíva, predovšetkým skratkovitosť niektorých postáv, nedobrúsené dialógy, ktoré by mnohé ozrejmili a malé nepresnosti (zbytočné), ktoré však celkový dojem veľmi nenaštrbia. Pozitívom je zohratý detský herecký súbor (mnohé z detí vo filmoch ešte uvidíme) na čele s Richardom Labudom. Samozrejme, citlivá, precízna a vyvážená réžia Juraja Nvotu, ktorú podporila poetická kamera Diviša Mareka a precízny strih Aloisa Fišárka. Rozhodne film patrí v kontexte slovenskej tvorby k svetlým výnimkám, za ktoré sa nebudeme musieť hanbiť. Naopak poskytne divákom veľa tém na zamyslenie a navyše je to poctivo vyrobený a užitočný film, na ktorý nie je strata času ísť do kina.
     
Rukojemník (Jak jsme hráli čáru , Hostage), SR, ČR, 2014
Dĺžka: 110 minút
Réžia: Juraj Nvota
Scenár: Peter Pišťanek, Marian Urban
Kamera: Diviš Marek
Strih: Alois Fišárek
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Hrahú: Richard Labuda, Milan Lasica, Libuše Šafránková, Ondřej Vetchý, Szidi Tobias, Christopher Pauliny, Alexander Bárta, Slávka Halčáková, Ady Hajdu, Ondřej Malý, Miroslav Noga, Róbert Roth, Jana Oľhová, David Pašš, Zita Furková, Marián Labuda ml, Vladimír Zboroň, Peter Pišťanek a ďalší.
Premiéra v SR: 8. januára 2015
Foto: Barracuda Movie