Hranica - škrt cez ľudské osudy



Východisková situácia je už z médií dostatočne známa. Na základe politickej dohody o Zakarpatskej Ukrajine, ktorú podpísali Clementis a Zorin, čo zaznamenal vo filme použitý archívny dokument, v noci 30. augusta 1946 došlo k novému vytýčeniu hraníc, a tým aj k rozdeleniu dedinky Slemence v michalovskom okrese na dve časti: Veľké Slemence, ktoré pripadli vtedajšiemu Československu, a Malé Slemence, ktoré sa stali súčasťou Ukrajiny, presnejšie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Jedným škrtom pera pri vzdialenom zelenom stole sa zároveň rozdelili rodiny, majetky i cintorín. A predovšetkým sa navždy zmenili ľudské osudy, ktorých rekapitulácia tvorí základ filmu.

hranica-02_resizeImpulzom na nakrúcanie bolo pre scenáristu, režiséra a príležitostného kameramana Jaroslava Vojteka (1968) rozprávanie jeho spolužiaka z vysokej školy, slemenského rodáka Tibora Tótha, ktorý bol nielen jedným z účinkujúcich, ale aj pre domácich zárukou, že filmári z Bratislavy nie sú len ďalší zo série hľadačov senzácií. Pravda, zárukou, že ide o seriózny projekt, ktorý sa nechce priživovať na ľudskom nešťastí, je už citlivá, empatická osobnosť Jara Vojteka, poznačená hodnotovou hierarchiou jeho učiteľa Dušana Hanáka, čo sa odzrkadľuje v celej jeho doterajšej tvorbe, vari najvýraznejšie v úspešnom celovečernom dokumente My zdes (2005).

Hranica vznikala súbežne s ním, nakrúcanie sa začalo v roku 2001 a trvalo sedem rokov. Komplikoval ho najmä fakt, že obyvatelia Slemeniec na oboch stranách hraničnej závory sú prevažne maďarskej národnosti a rozprávajú svojím rodným jazykom, ktorý režisér neovláda, takže občas sa až pri oficiálnom preklade v Bratislave dozvedel, čo mu ľudia porozprávali, ako a či vôbec odpovedali na jeho otázky. Vojtek nepatrí k filmovým tvorcom, ktorí by sa vystrkovali do popredia, na plátne ho nevidieť, iba občas zaznie jeho tichý hlas. Priestor dáva k dispozícii obyvateľov rozdelenej dediny, aby si zaspomínali, zanadávali a vyrozprávali sa zo svojich žiaľov, ktoré si sami nespôsobili. Leitmotívom filmu je myšlienka, že jednotlivec v súkolí dejín vlastne neznamená nič, že je bezmocný voči politickým rozhodnutiam, ktoré neberú do úvahy privátne osudy, iba globálne záujmy. To, čo spôsobilo povojnové politické rozhodnutie o zmene hraníc obyvateľom Slemeniec, vyvoláva údiv a hnev. Údiv nad tým, k akým absurditám môže viesť nezáujem o osud obyčajných ľudí, a hnev nad tým, že pred podobnými rozhodnutiami nie je imúnny nikto a nikde ani v súčasnosti.

photo54thVyše päťdesiat rokov žili Slemenčania na prísne stráženej hranici dvoch údajne spriatelených socialistických štátov a komunikovali ponad ňu maďarskými pesničkami, ktorými si oznamovali rodinné udalosti rozdelených komunít – krsty, svadby, pohreby. Po našom vstupe do Európskej únie sa dočkali priechodu, ktorý ich mal ušetriť od dovtedajších administratívno-finančných ťažkostí, no rozbité rodiny už nedokázal stmeliť. Starí väčšinou pozomierali, mladí nenadviazali kontakt. A tak priechod nespája, ale naďalej oddeľuje dva vzdialené svety, ktorých komunikáciu zabezpečujú predovšetkým pašeráci cigariet a alkoholu. Ba čo viac – hranica, ktorá naďalej prechádza Slemencami, sa stala schengenskou hranicou, čo znamená ešte prísnejšiu ochranu. Kamera, ktorá stráži vstup do eurozóny, zaberá aj kukuričné políčko jedného z obyvateľov. Nech zaberá, hovorí rezignovane jeho majiteľ, veď tam aj tak nič nie je...

photo57th_resizeVojtekov film neohuruje novátorskými postupmi, ale získava diváka svojou úprimnosťou a autentickosťou. Tvorí ho mozaika ľudských osudov, ktoré sú zväčša iba naznačené významným detailom. Napríklad o smrti manžela slepej panej sa nehovorí, v prázdnej, čisto upratanej izbe vidíme iba fotografie niekdajšieho šťastného páru a počujeme pesničku, ktorú už raz spolu spievali. O tragédii rozdelených rodín, ktorá prežije aj smrť, výrečne vypovedá skromný venček, ktorý prehodia bez hranicu, aby našiel miesto na hrobe rozdeleného cintorína. Kríž, ktorý rodina postaví za hraničnou závorou na pamiatku všetkých tých, ktorí trpeli v rozťatej dedinke, musí ustúpiť škaredej budove hraničného priechodu. A pokračovať možno ešte dlho, lepšie je však vidieť. Zo všetkých týchto obrazov, dialógov, náznakov vyplýva silná autorská myšlienka: Stavať hranice a rozdeľovať nimi ľudí je neprirodzené. A keď svitne nádej, že jedna hranica padne, vybuduje sa na jej mieste iná, ešte prísnejšia. Na záujmy, potreby, túžby ľudí sa opäť nehľadí. Vari to bude takto vždy?

photo59thJaroslav Vojtek nenakrúca podľa vopred napísaného scenára, neznásilňuje realitu, aby dosiahol svoj cieľ. „Iba“ zaznamenáva skutočnosť, ktorá sa pred ním odvíja, a až v strižni z množstva získaného materiálu vytvára nový filmový svet. Spolupracuje pritom s kongeniálnymi tvorcami, ktorí rozumejú jeho zámerom a trpezlivo ich pomáhajú napĺňať. Nečudo, že výsledkom je potom najlepší dokumentárny film strednej a východnej Európy za rok 2009. Tak znel verdikt poroty na 13. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave, kde Hranica získala Hlavnú cenu „Mezi moři“ v súťaži s pätnástimi európskymi titulmi.

Hranica, Slovenská republika, 2009
Námet a réžia: Jaroslav Vojtek
Scenár: Jaroslav Vojtek, Marek Leščák
Kamera: Tomáš Stanek Jaroslav Vojtek
Strih: Maroš Šlapeta, Zuzana Cséplo
Hudba: Peter Groll

Produkcia: Mario Homolka, Dávid Čorba
Celovečerný dokumentárny film, 72 minút

Foto: ASFK



Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.