Šľahačka ako vec chuti a vkusu

Od samého začiatku to pripomínalo rozprávku Múdra pastierka, v ktorej mala prísť želiarova dcéra pred sudcu tak, aby to (po prvé) nebolo ani vo dne, ani v noci, (po druhé) ani peši, ani na voze a (po tretie) tak, aby pri tom nebola ani oblečená, ani nahá. Čo má slovenská ľudová rozprávka spoločné s prehliadkou „toho najlepšieho z najlepšieho“ z francúzskeho filmu“?

Nuž, (po prvé) podujatie aj nadväzovalo, aj nenadväzovalo na Medzinárodný festival frankofónneho filmu (FIFFBA), ktorý sa naposledy konal v roku 2012 a vlani po 14 úspešných rokoch takpovediac „zakapal“ ako na salaši slanina. Organizátori Crèmu sa snažili dištancovať od predošlého podujatia, no podobný termín konania (ktorý súvisí s Mesiacom frankofónie) i organizačná angažovanosť Francúzskeho inštitútu nutne evokovali istú nadväznosť; koniec koncov, nedá sa dosť dobre tváriť, že francúzske filmy nie sú frankofónne (i keď naopak to, samozrejme, môže platiť). A niekdajší FIFFBA sa okrajovo spomína aj v príhovore francúzskeho veľvyslanca Didiera Lopinota v katalógu podujatia.

Podujatie (to po druhé) akoby aj bolo, aj nebolo filmovým festivalom. Je pravda, že organizátori hovorili o prehliadke, nie o festivale. Čo by bolo v poriadku, keby celé to haló okolo nenavodzovalo dojem jedinečnej, originálnej, inovatívnej udalosti, akou býva skôr filmový festival. Zdôrazňovalo sa, že bude uvedených šesť filmov v distribučných predpremiérach. To by bolo takisto v poriadku, distribučné predpremiéry využíva v podstate každý festival – rozdiel bol v tom, že kým v iných prípadoch sú ostatné filmy starostlivo vyberané a zakúpené výlučne na jedno-dve exkluzívne festivalové uvedenia, v prípade Crèmu tvorili všetok ostatný program filmy, ktoré v takej či onakej miere kolujú v bežnej distribúcii už nejaký ten čas – v niektorých prípadoch aj vyše dvoch rokov.

Veľkolepo propagovaná prehliadka tak, bohužiaľ, nepriniesla nič, čo by čo len trochu podkutý divák nemohol vidieť už predtým či krátko po skončení podujatia. A navyše – nemožno povedať, že by išlo práve o špičkovú kvalitu. Jasné, Život Adéle Abdellatifa Kechichea je skvelý film, ovenčený Zlatou palmou z Cannes, provokatívnych 17 dievčat režisérok Muriel a Delphine Coulinových bolo pred tromi rokmi uvedených na tom istom festivale v rámci Týždňa kritiky (ale už aj na MFF Bratislava), Čierna vdova libanonského režiséra Ziada Doueiriho si odniesla Zvláštnu cenu poroty zo San Sebastianu 2012, mená režisérov ako Bruno Dumont (Camille Claudel 1915), Olivier Assayas (Čosi je vo vzduchu) či Volker Schlöndorff (Ticho na mori) nie sú márne, ale... Čo tak – preboha – také Veľké preteky, ktorými sa festival za účasti režiséra Laurenta Tuela (na poslednom obrázku) otváral? Ak neberieme do úvahy „americko-francúzske“ ponášky typu Taxi či Asterix a Obelix, ťažko si predstaviť bezvýznamnejší film, než bol tento. Iste, pritiahol pozornosť publika (pridávali sa tri predstavenia), ale žeby práve toto bol „crème de la crème“? Hitler v Hollywoode (r. Frédéric Sojcher) asi potešil milovníkov filmových mystifikácií a staručká Mélièsova Cesta na Mesiac (spojená s dokumentom o jej reštaurovaní) zasa priaznivcov raných dejín kinematografie, kým pseudofilozofický Mortem (r. Eric Atlan) by najskôr obstál na Festivale otrlého diváka, ktorý „s láskou a péčí“ organizujú v Prahe. Lenže inak tvoril dobrú polovicu programu bežný stredný prúd, nikomu neubližujúci ani nič veľa nehovoriaci. Ak si porovnáme program Crèmu napríklad s prehľadom nositeľov francúzskych filmových cien César (čo je isté kritérium kvality), veľa styčných bodov nenájdeme. Zdá sa, že francúzska filmová akadémia má o šľahačke celkom iné predstavy než organizátori šľahačkovej prehliadky.

Podľa tlačovej správy navštívilo Týždeň francúzskeho filmu 2 000 divákov. Málo? Veľa? Nuž, pri niektorých predstaveniach sála praskala vo švíkoch (popri Veľkých pretekoch sa pre veľký záujem reprízovala aj Moja vlasť a Paríž – Manhattan), na iných by ste divákov zrátali na prstoch dvoch rúk, aj keď o pomere kvality toho-ktorého filmu a počtu divákov by sa, samozrejme, dalo diskutovať.

Ale aby sme sa vrátili k rozprávke o múdrej pastierke. Tá si so svojou zdanlivo nesplniteľnou úlohou šikovne poradila. A organizátori Crému sa (po tretie) spočiatku asi cítili trochu nahí, lebo svoju prehliadku označovali za nultý ročník, a potom už oblečení, lebo z nultého ročníka sa zrazu stal prvý. A na konci sa objavilo avízo na ročník druhý, ktorý by sa mal konať v dňoch 12. až 18. marca 2015. Iste, všetko sa dá, ale asi nie je účelné vydávať priemer za špičku ani portfólio jednej distribučnej spoločnosti za tú najfajnovejšiu šľahačku, lebo tá nám potom môže chutiť trochu kyslo. A možno by nebolo zlé poobzerať sa aj po iných rozprávkach, azda O troch grošoch alebo Kapsa, potras sa!. Bez toho to nepôjde, lebo slovenský divák predsa nie je Hlúpy Jano. Inak – Pán Boh daj šťastia, lavička.