Rozchod Nadera a Simin (Jodaeiye Nader az Simin)
Iránsky režisér , scenárista a producent Asghar Farhadi (1972) začal nakrúcať filmy na 8 mm a 16 mm kameru ešte ako člen spoločnosti mladých filmárov vo svojej rodnej provincii Isfahán. Neskôr písal hry a scenáre pre televíziu. Študoval filmovú a divadelnú réžiu na Teheránskej univerzite, ktorú absolvoval v roku 1998. Svoj prvý celovečerný hraný film Tanec v prachu nakrútil v roku 2003. Nasledovali Krásne mesto (2004), Ohňostrojová streda (2006) a O Elly (2008): Všetky tituly sa stretli s ohlasom na rôznych medzinárodných filmových festivaloch a za posledný získal Strieborného medveďa za Najlepšiu réžiu na Berlinale. Ale až jeho piaty film – rodinná dráma Rozchod Nadera a Simin (2011) oslovil kritiku i divákov naozaj na celom svete.
Príbeh sa odohráva v súčasnom Iráne. Bankový úradník Nader (Peyman Moaadi) a učiteľka Simin (Leila Hatami) žijú štrnásť rokov v relatívne šťastnom manželstve. Ale hneď úvodná scéna prezentuje dvojicu pred rozvodovým sudcom. Simin chce totiž odísť z Iránu, aby ich jedenásťročná dcéra Termeh mohla vyrastať v lepších podmienkach ( rozumej: slobodnejších). Podarí sa jej vybaviť aj vycestovacie víza, ale manžel vysťahovanie odmieta. Nechce opustiť otca postihnutého Alzheimerom a ani sa rozlúčiť s milovanou dcérou. Emancipovaná Simin požiada teda o rozvod. Ten však sudca zamietne ako bezdôvodný, veď manžel je slušný človek, manželke nijako neubližuje a prečo sa matka domnieva, že jej dcéra sa nebude mať dobre v svojej rodnej krajine? Mimochodom, v celej scéne sudcov hlas počujeme iba mimo obrazu, dôležitá je nekončiaca sa hádka manželov a ich snímanie až dokumentárnym spôsobom.
Simin sa odsťahuje aspoň k matke a verí, že nakoniec jej manžel dá súhlas k odchodu do zahraničia aj pre dcéru, kým víza nevypršia. Ešte však pomôže nájsť opatrovateľku k svokrovi - istú pani Razieh (Sareh Bayat), aby manžel lepšie zvládol starostlivosť o otca. Netuší, že nevdojak spustila kolotoč náhodných, ale o to dramatickejších udalostí, ktoré vyústia až do obvinenia z vraždy.
Problematika skúšok, ktoré otriasajú manželskými vzťahmi a túžba detí, aby sa rodičia nakoniec k sebe predsa len vrátili, nie sú na filmovom plátne novinkou. Tu je však vnímaná akoby inou optikou. Nevraviac o výborných hereckých predstaviteľoch, ktorých si režisér vybral pre jednotlivé postavy. Mimochodom, ambicióznu školáčku Termeh stvárnila vynikajúco jeho vlastná dcéra Sarina Farhadi.
Veľkým plusom je aj šanca nahliadnuť aspoň trošku do života a zvykov pre nás exotickej krajiny, bez predsudkov, ktorým podliehajú najmä americkí filmári. Jej náboženské a právne zákony sú pre nás neraz nepochopiteľné a u niekoho môžu vyvolať možno úsmev, väčšinou však zimomriavky. Napríklad opatrovateľka Razieh je z neveľmi solventnej rodiny, chodí zahalená v tmavom typickom plášti, ale používa moderný mobil, aby sa informovala, či nie je hriechom, ak prezlečie dementného starca a teda bude nútená dotknúť sa cudzieho muža. O tom, že vôbec prijala miesto opatrovateľky a bola pod jednou strechou s mužmi, sa svojmu manželovi Hodjatovi (Shahab Hosseini), ktorý je dlhodobo nezamestnaný a prenasledovaný veriteľmi, neodváži ani povedať, lebo vie, že by sa nevyhla bitke. Na druhej strane rodina protagonistov príbehu je solventná, i keď nepatrí medzi boháčov. Simin si síce podľa náboženského príkazu zahaľuje hlavu šatkou, ale smelo šoféruje auto a chce rozhodovať o svojom osude. Jej manžel Nader je sčítaný človek, ktorý viac ako na prikázania koránu myslí na vzdelanie a šťastie svojej dcéry. Dokáže sa s ňou učiť hoci aj matematiku alebo uvoľnene hrať stolný fotbal a prizvať i tomu i opatrovateľkinu dcérku Somayeh a svojho otca, ku ktorému má naozaj príkladný vzťah. Zábery vyjadrujúce bezmocnosť syna, ktorý vidí, ako otec podlieha nezastaviteľnej chorobe, sú viac ako pôsobivé O to viac mu je divák ochotný „fandiť“, aby sa mu podarilo vykĺznuť z nástrah kriminálu, ktorý mu hrozí .
Film stavia na obraze, ale Farhadi ako scenárista a režisér, a v tomto prípade aj producent, sa nebojí dať veľký priestor slovu. Prelínajú sa scény, v ktorých sa hovorí a hovorí o tom, kto čo a prečo, či kedy povedal a čo tým myslel. Postupne zisťujeme, že vlastne nikto nie je bez viny. Akoby sa tvorcovi podarilo skombinovať „konverzačku“ so svojskou detektívkou, bez čarovania kamerou, ale akoby dokumentárnym štýlom zachytáva atmosféru a charaktery. Výsledkom je zaujímavá, psychologicky mimoriadne prekreslená rodinná dráma, ktorá má bez ohľadu na zasadenie do reálií súčasného Iránu, nadčasovú a všeobecnú platnosť. Dokáže osloviť diváka bez ohľadu na vek, vzdelanie, či pôvod. Možno aj preto v jednom rozhovore režisér povedal: „Podstata ľudských vzťahov je nezávislá na mieste či kultúre. Odohrávajú sa predsa vo všetkých podmienkach, vo všetkých moderných spoločnostiach a ony rozhodujú ako vyzerá súčasný svet...Srdcom môjho filmu je portrét manželstva. A táto téma oslovuje bez ohľadu na geografické, kultúrne alebo jazykové hranice.“
Rozchod Nadera a Simin (Jodaeiye Nader az Simin), Irán 2011
Dlžka:120 min.
Réžia: Asghar Farhadi
Scenár: Asghar Farhadi
Kamera: Mahmoud Kalari
Strih: Hayedeh Safiyari
Hudba: Sattar Oraki
Hrajú: Leila Harami, Peyman Moaadi, Shahab Hosseini, Sareh Bayar, Sarina Farhadi
Prmiéra: 6.9.2012
Foto: ASFK