Na poli dlhometrážneho hraného filmu debutujúci Sanders nezaprie tvorcu uznávaných reklamných spotov, kde na ploche desiatok sekúnd stačí nápadný dynamický obraz a prednášanie sloganov. Na rozprávača veľkých príbehov, klenutie dejových oblúkov, plnokrvé obrazy postáv i rozkoš zo samotného rozprávania však evidentne ešte nedorástol. Jeho Snehulienka je zbytočne utáraná, nesústredená a dlhá, stráca tempo i divácku atraktívnosť a akčné scény len citujú, parafrázujú a omieľajú už sto ráz použité.

Režisér neskrývane vykráda všetko, čo v modernom filmovom žánri fantasy uspelo, počnúc Ridleyom Scottom (Legenda, Kráľovstvo nebeské, Robin Hood) a Nekonečným príbehom cez televízny seriál Hra o tróny, klasiku Pán prsteňov, Ospalú dieru Tima Burtona, ale aj Cameronov Avatar, Bessonovou Johanku z Arcu, Faunov labyrint Guillerma del Tora a Bratov Grimmovcov Terryho Gilliama. Ba nájdeme tu aj ozveny animovanej Princeznej Mononoke Japonca Hayao Miyazakiho. Nie sú to však len obrazy, ale celé kusy rozprávania, ktoré režisér preberá a zliepa do nesúrodého celku, kde ide o súboj macochy s krásnou princeznou, boj proti temnote zachvacujúcej svet, ochranu nedotknutej prírody, uzdravujúce ruky skutočného vládcu i hľadanie stratenej, prehýrenej, prepitej dôstojnosti.

Celým filmom sa potom vinú odkazy na klasickú kreslenú Snehulienku a sedem trpaslíkov Walta Disneyho z roku 1937. Dôjde aj na jabĺčko, tanec s trpaslíkmi a pesničku Haj-hou!

No čím sú vizuálna stránka kameramana Greiga Frasera a výtvarníka Davida Warrena spolu so zaujímavými digitálnymi efektmi a hudbou Jamesa Newtona Howarda pôsobivejšie a okázalejšie, tým je príbeh prázdnejší. A to nielen v ďalších plánoch, v ktorých skutočné rozprávky, legendy a mýty nesú dostatok významov, podtextov, vzťahov, náznakov i emócií. Prázdna zostala aj ústredná dejová línia. Známy príbeh sa zmenil len do istej miery: právoplatná dedička trónu sa bráni zlej kráľovnej – macoche – čarodejnici. Namiesto krásneho princa je tu rozpačitý kniežací syn. A lovec, ktorý si vyslúžil miesto aj v názve? O tom sa dozvieme len málo, nemá charizmu, čaro ani drajv. Motivácia väčšiny postáv je nezreteľná. Čo ich vedie k tomu, že sa správajú tak ako sa správajú? Aký je vzťah princa a lovca – sú sokovia v láske a či priatelia? Prečo sa personál na hrade necháva bez odporu zabíjať zlou čarodejnicou? A o čo vlastne ide trpaslíkom?

Scenáristi Evan Daugherty a John Lee Hancock namiesto toho, aby sa sústredili na ústredné postavy a riadne ich rozpracovali, pridávajú stále nové a nové nadbytočné prvky, bez ktorých by sa príbeh pokojne zaobišiel, iba čo ho robia neprehľadnejším: zoženšteného brata zlej kráľovnej, zjazvené ženy z rybárskej osady, trolla spod mosta, víly, čarovného jeleňa – pána lesa… Ako keby cieľom filmu bolo vŕšiť bez ladu a skladu jednu atrakciu na druhú, len aby si divák neuvedomil všetku tú umelosť a prázdnotu. Aký je vzťah Snehulienky a Lovca? Otcovský? Súrodenecký? Je v ňom láska? Sexualita? Ako do toho zapadajú zlá kráľovná a jej brat? Po tejto stránke je film ešte chudobnejší a plytkejší, ako Disneyho originál. Chýba mu humor, dôvtip i vtip, jednotiaca línia, súlad – a vlastne i atmosféra. Zostáva iba efektnou pohyblivou módnou fotografiou, až príliš často sprevádzanou hlasom rozprávača.

Dôvod možno hľadať azda v konkurenčnom projekte Tarsema Singha – bolo treba ponáhľať sa, nezostal čas na poriadnu prípravu scenára a režijnej koncepcie. Napokon v rozpätí dvoch mesiacov prišli do kín dve filmové Snehulienky – jedna nepodarenejšia ako druhá.

Čo robí Sandersovu Snehulienku lepšou ako Singhovu je popri obraze a hudbe herecké obsadenie. Charlize Theron ako čarodejnica Ravenna, živiaca sa ženskou krásou je démonicky podmanivá, naštylizovaná do efektných obrazov. No hoci jej minulosť je tu naznačená, odpovedí na otázky odkiaľ sa vzala, o čo jej ide a prečo sa správa tak nerozumne, sa nedočkáme. Kristen Stewart sa v role Snehulienky mení na krásavicu postupne, ako dozrieva na silnú, samostatnú, rozhodnú ženu. Škoda len, že sa nedozvieme ako dozrieva na silnú, samostatnú, rozhodnú ženu, lebo film tento proces nezachytáva, iba konštatuje. Obe herečky však vyťažili maximum z toho mála, čo im scenár poskytoval.

Všetky vedľajšie, prevažne mužské postavy sú na tom oveľa horšie. Chris Hemsworth akoby sám nevedel, čo  je jeho Lovec zač a kniežací syn William (Sam Claflin) pôsobí príliš rezignovane, ako by o Snehulienkinu lásku vôbec nemusel bojovať. Nevyužité zostali i všetky príležitosti, ktoré núkala rola Ravenninho slabošského brata Finna (Sam Spruell), s vizážou ako skopírovanou zo starých sovietskych rozprávkových filmov. Trpaslíci, napospol v štýle Pána prsteňov, nám toho o sebe tiež veľa neprezradia. Herci sú zamaskovaní tak dokonale, že iba málokto medzi nimi rozozná Boba Hoskinsa, Raya Winstona či Nicka Frosta. A pôsobivej Lily Cole (Imaginárium Dr. Parnassa) sa ušiel len trestuhodný štek.

Výslednému dojmu nijako nepomáha slabý, odfláknutý, zle obsadený český dabing s mizernými výkonmi a podchvíľou dokonca asynchrónny. Ťažko povedať, prečo ho distributér vlastne nechal vyrobiť, keď film rozhodne nie je určený pre deti.

Snehulienka a lovec nie je veselá detská rozprávka, ale ani pochmúrny gotický horor, sfilmovaný mýtus, akčná dráma či poetické filmové podobenstvo. Starý známy príbeh ozvláštňuje len vizuálne, aj to prostredníctvom citácií lepších filmov. Dobrou správou je, že Disneyho animovaný film i ďalej neohrozene zostáva na piedestáli najlepšej filmovej Snehulienky všetkých čias.

Snehulienka a lovec (USA 2012)