Veď tu debutujú a premietajú sa aj prvé a druhé filmy pre kiná, ktoré nakrúcajú aj starší režiséri a scenáristi, navyše mnohí sa úplne prirodzene zameriavajú aj na komplexnejšie viacgeneračné pohľady na spoločnosť. A neraz práve ich zaujíma obraz i spolužitie so strednou či staršou generáciou v rozličných štátoch a regiónoch Európy. Urobiť príťažlivý festival strednej veľkosti, limitovaný iba naším kontinentom i neveľkým rozpočtom, zaiste  mnohých príjemne prekvapí. Bezo sporu sa to od počiatku darí i s početnými diskusiami a tvorivými stretnutiami kolektívu okolo riaditeľky Christine Dollhoferovej, predtým intendantky už dlhšie existujúceho Diagonale v Grazi.

Crossing Europe sa však nezameriava iba na hrané tituly, rovnocenne sú tam zastúpené i dokumentárne, animované a experimentálne filmy. Začnem opäť slovenskou účasťou a tematizáciou Slovenska. Viac-menej bola anonymná, aj keď pozorní diváci, kritici a tvorcovia ju museli predsa len zaregistrovať. V pozadí účasti originálneho a dominantne českého filmu s menšinovou nemeckou produkciou, režiséra Tomáša Luňáka - Alois Nebel, je nielen neprehliadnuteľný minoritný vstup slovenského kapitálu, ale aj početnej skupiny slovenských animátorov z Prahy. Dopomohli ku vzniku moderne štylizovaného a neošúchaného rozprávania, plného dynamiky, ktorý prenášali z pôvodného komiksu, čo zaiste nie je hlavným, ale ani už ojedinelým trendom európskej kinematografie. Precízne charakterizovali postavy i príbeh, ktorý by pravdepodobne tak nezaujal, ak by zostal iba v klasickej interpretácii hraného filmu, a ak by nebol priamo prekreslovaný animačnými technikami i prudkými strihmi zobrazujúcimi rôzne prostredia i odlišný historický čas. Prítomný scenárista a autor Jaroslav Rudiš všetkým spolutvorcom verejne vzdával hold, veď od nakrútenia negatívu, k definitívnemu animačnému výsledku, to trvalo početnému medzinárodnému kolektívu animátorov vyše jeden a pol roka! Navyše s tlmočenou témou povojnového odsunu Nemcov i trpkých osudov všedných a normálnych smrteľníkov z českého prostredia sa doteraz nevyrovnali objektívne v strednej Európe ešte mnohí.

Inak je tento nový animačný trend atraktívny a perspektívny neraz aj u režisérov klasického zamerania. Dôkazom je aj tvorba Ancy Damianuovej, ktorej festival vzdával poctu viacerými titulmi. Ale opäť, najväčší záujem profilujúcej tvorkyne rumunskej novej vlny nevzbudzovali tradičné filmové druhy a žánre, ale práve jej prvý animovaný dokumentárny film prerozprávaný rôznymi animačnými technikami. Zobrazuje silný príbeh pravdepodobne nespravodlivo obvineného Rumuna Claudia Crulica z krádeže, ktorý sa nielen dostane do väzenia v Poľsku, ale nevidiac východisko, zvolí si na protest odmietanie potravy, pričom dokonca  zomrie...  Crulic - Drumul spre dincolo (Crulic - Poza chodníčka). Animované celovečerné filmy originálne nadväzujú na už overené tituly ako Persopolis a Valčík s Bašírom, ktoré tomuto jedinečnému trendu otvorili priestor.

Slovenskú tému oveľa zreteľnejšie priniesol aj veľmi pochmúrny film v nezvyklej kategórii dokumentov tvorcov do 33 rokov, ktorý si dokonca odniesol hlavnú cenu Ein Brief aus Deutschland (List z Nemecka, 2011) režiséra Sebastiana Lutza, absolventa Badensko-Württenberskej filmovej akadémie. Je to už druhým významným ocenením po nyonskom festivale Visions du Reél za najlepší stredometrážny titul, keďže má "iba" 50 minút. Veľmi kriticky, ale realisticky chladnokrvne a presne popisuje osudy troch žien z východnej Európy, ktoré zo sociálnych problémov doma, teda v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku, sa chcú dostať ponúkanou dočasnou slušnou prácou na Západe. V skutočnosti ich pripravia o pasy, slobodu pohybu, nasadia pasákov, vlastne predajú do otrockého vykonávania prostitúcie, neraz dokonca bez zárobkov. Každá rozpráva svoj príbeh, smutný a tragický, ale i varovný a skutočne kriminálny, formou listu príbuzným. Film ich vizuálne konfrontuje s ich pôvodným prostredím,  ktorého odišli i tajomne brutálnymi zábermi z bordelov a ich mužských návštevníkov, či "práci" na ulici, kde nemajú ani teplo, ani základnú hygienu, najčastejšie prostredníctvom strážnych kamier. Režisér v závere fakticky varuje, že to je osud pol milióna žien v Európe, vybral si však tie, ktoré sú najnižšie na sociálnom a humanitnom rebríčku. Osud "Východoslovenky" je však asi najdrsnejší, navyše ju najbrutálnejšie konfrontuje s hygienicky a vizuálne hrôzostrašným sídliskom na košickom Luníku, čo v príbehu možno nie je najkorektnejšie.

Tretej očakávanej slovenskej účasti sme sa však už prekvapujúco nedočkali. Možno by si pritom niekto aj s úľavou vydýchol. Akokoľvek známemu rakúskemu publicistovi a filozofovi Menassemu nie je, na rozdiel od väčšiny intelektuálnych "Európanov" náš kontext celkom neznámy. Prechádza spolu s režisérom Kurtom Langbeinom v pozadí všetkými hranicami so susedmi Rakúska, kriticky komentuje k nim svoje postoje, zaznamenáva paradoxné i tragické príbehy i vojnové i mierové konflikty v protikladoch s krásami i gýčovitosťou ich okolia, ale očakávanú hranicu na rieke Morave jednoducho v Grenzfälle - erzählt von Robert Menasse (Príbehy na hraniciach - rozprávané Robertom Menassem, 2012) ako jedinú vynechal. Zákonite sa pýtate prečo? Nemal dostatočne invenčný a silný príbeh, nemal takého originálneho sprievodcu, svetoznámeho horolezca Messnera ako v talianskych Dolomitoch. Či "vedome" zabudol spolu s režisérom, alebo nechal aj na našich tvorcoch, aby sa po Kerekešovi a Kabošovi sa ešte oveľa intenzívnejšie zaoberali početnými osudmi utekajúcich, chytených a zastrelených na kedysi ťažko priechodnej hranici železnej opony, ktorá spoluformovala aj trpké, ale i nádejné dejiny Strednej Európy.

Zmieniť by sa dalo aj o ďalších dokumentárnych tituloch, veď novovytvorená  skupina európskych a stredomorských filmových kritikov združených vo FEDEORA (trochu konkurujúc celosvetovému FIPRESCI), udelila tu takmer v monopolnej pozícii porotcov aj ďalšie ocenenia, napríklad Vol Special (Špeciály let), ktorý sa v obmene zaoberá takmer už tradičnou témou trpkých osudov a prísnym preverovaním prisťahovalcov do Švajčiarska (v iných filmoch to bolo širšie, do "pevnosti" Európa). Režisér Fernand Melgar získal hlavnú cenu nad 33 rokov, ale dominantnejšia pozornosť bola predsa len zameraná na výrazné talenty v hranej tvorbe.

Cenu za nové vízie získal zo sekcie Panoráma európskeho príbehu portugalský režisér a scenárista Joao Canijo za  Sangue de meu sangue (Krv mojej krvi), ktorý je zrkadlovým realistickým obrazom väčšej rodiny, kdesi medzi sociálnym dnom a strednou triedou, podliehajúcou a odolávajúcou všetkým nástrahám veľkomiest, nekončiac ani násilím, brutalitou a drogami.  Tradičná súdržnosť rodiny je tu na bedrách starostlivej matky, ktorá svoje deti a príbuzných chce od toho všetkého ochrániť, ale sama je postihnutá minulým pokleskom s bohatším mužom, ktorý je nevytiahol z biedy a determinuje to aj trpké osudy jej potomkov. Režisér obohacuje poetiku rozprávania viacerými súčasnými obrazovými a zvukovými plánmi, ktoré sú buď rovnocenné a paralelné, alebo jeden dominuje striedavo nad druhým, a tak zachytáva zároveň dianie vo viacerých priestoroch, osudoch a vzťahoch. Film mal pritom silnú konkurenciu už v známejších a oceňovaných tituloch - Tarrovom Turínskom koňovi, Zviagincevovej Jelene, ale aj ohlasom trochu preceňovanom Provostovom L´envahisseur (Prišelec), či novej adaptácii románu Emily Brőnteovej Búrlivé výšiny, ale aj isté sklamania prinášajúcim, napriek atraktívnym témam, macedónskemu The Woman who Brushed off her Tears (Žena, ktorá si utierala slzy) alebo škótskemu z rockového prostredia You instead (Namiesto toho).
    

Ťažké to mala porota v hlavne súťaži prvých a druhých hraných filmov režisérov a režisérok, kde porotcovia sa možno trochu prekvapujúco rozhodli pre víťaza z Poľska Z daleka widok jest piekny (Z diaľky je výhľad pekný) od režisérov Wilhelma a Anky Sasnalových, ktorí  nekompromisne zobrazujú brutálne mechanizmy až darwinovského prežívania na vidieku. Tu  už nie sú rešpektované akékoľvek morálne zábrany, tobôž nie tradičné kresťanské hodnoty, najmä nepokradneš. Vo vyrovnanej súťaži deviatich titulov západnej a východnej Európy, vlastne nebolo ďalších víťazov, hoci diváci možno mierne nadsadili tematické ocenenie v romanticko-realistickom zblížení homosexuálneho páru mladých mužov vo Weekende britského režiséra a scenáristu Andrewa Haigha, nepochybne však profesionálne zvládnutom, hoci predialogizovanom na úkor obraznosti. V ďalších tituloch bolo rad mimoriadnych výkonov mladých tvorcov, v neposlednom rade talentovaných hercov i ďalších dobre zvládnutých tém, kde dominovala intelektuálna decentnosť a precíznosť analýzy osamelého jedinca, lúzra a prostredí, v nórskom Oslo, 31. august, režiséra a spoluscenáristu Joachima Triera. Hľadanie identity a vzťahov na protikladných postavách mladej dvojice v sviežom roadmovie stopujúcich Bulharskom Avé režiséra a spoluscenáristu Konstantina Bojanova, zjemnenom a diferencovanom neiluzívnom obraze postáv a osudov vyhnancov a domorodcov v Gruzínsku, konsolidujúcom sa po občianskej vojne Marilivit tetri (Slaná biela) v autorskom filme Keti Machavariani. Ostrý sociálny pohľad poskytol na žene v strednom veku, zápasiacej s osamelosťou i frustráciou vo veľkomestskom prostredí, hľadajúcou strechu nad hlavou, ako samozrejmé základné právo, o ktoré prišla, vo filme  Louise Wimmer francúzsky autor Cyril Mennegun. Vzťahy medzi súrodencami, ale aj fyzickú i psychologickú rivalitu medzi pubertálnymi rovesníčkami priniesol  švédsky Apflicorna Louisy Aschanovej.

Prekvapujúci metaforický jazyk, ale aj ostrosť pohľadu na tradičné katolícke prostredie južného konzervatívneho Talianska, prostredníctvom vnímavého i otvoreného pohľadu dievčatka, prichádzajúceho  z liberálnejšieho prostredia spolu s matkou po rokoch naspäť do rodiska, priniesla režisérka a scenáristka možno až priodvážneho titulu Corpo celeste Alice Rohrwacherová.

Filmov zaiste bolo viac, nielen európskych a domácich, ale aj priamo lokálnych, hornorakúskych, ktoré festival tiež mimoriadne podnecuje, rovnako spätosť s avantgardou, výtvarnou a mediálnou i kultúrnou scénou obecnejšie. Podobná kultivovaná atmosféra a hlbšia diskusia medzi tvorcami a divákmi, ale aj inštitucionálnymi zástupcami, napríklad o poslaní verejnoprávnych médií i medzi mladými tvorcami samotnými, by však veľmi osožila aj nám.