Jaume Balagueró debutoval v roku 1999 s filmom Los sin nombre (Tí bez mena). V roku 2002 už exceloval s kasovo úspešným filmom Temnota, v ktorom si zahrali Ana Paquin, Lena Olin, Iain Glen a Giancarlo Giannini. Film mal  doma aj v zahraničí veľký úspech, a preto aj vo svojom treťom filme Nepremožiteľné zlo (2005) mohol opäť siahnuť po hereckých hviezdach ako Calista Flockhard a Elena Anaya. Potom nakrútil sériu šiestich snímok, z ktorých jeden Peliculas para no dormir: Para entrar a vivir (2006) uvideli, ako predošlý, na festivale v Benátkach. O týchto filmoch sa hovorí, že nemôžete pri nich zaspať – to je ich hlavná devíza. Balagueró sa potom vydal na cestu hororu a realizoval nízkorozpočtový hrôzostrašný horor pod názvom REC. Druhý diel REC 2 nakrútil spolu s Pacom Plazom, ktorý sám realizoval REC 3 a štvrtý záverečný film bude opäť dielom Balaguera a zvolil názov Rec Apocalypse. Režisér je teda uznávaným majstrom napínavých situácii, naháňania hrôzy a strachu. A musím uznať, že je to majster naslovovzatý. Filmov, že niekto niekým manipuluje, tajne a rafinovane niekoho terorizuje, vzniklo už nespočetné množstvo, aby to však pôsobilo vierohodne musí sa toho ujať profesionál a mať poruke aj dobrého scenáristu. V tomto prípade to bol Alberto Marini.

Postarší, ale honosný dom v Barcelone, má vrátnikov – jedným z nich je aj César. Človek, ktorý nie je ani vzhľadom veľmi sympatický, nedokáže byť šťastný ani vtedy, keď sa mu darí. Dôverčiví obyvatelia domu si však nič nevšimnú, dokonca ho majú celkom radi, až na majiteľa domu a jedného mladého dievčatka, potenciálnej manipulátorke , ktorá sa charakterom nie veľmi vzďaľuje od tohto odľuda. Malá vydieračka vidí, vie všetko a ťaží zo situácie. Vrátnikovi Césarovi, ktorý má kľúče od všetkých bytov, sa podarilo najskôr rečami, potom podrazmi, spraviť nešťastnými takmer všetkých obyvateľov domu, až na mladú a krásnu Claru. Tá mu odoláva s nezdolným optimizmom a netuší, že o nej všetko vie, tajne sa každú noc vkráda do jej bytu, trávi s ňou noci a až posadnute sa ju snaží zničiť. Jedinej osobe to prizná, a to bezvládnej matke v nemocnici, ktorá na synáčikove zvrátenosti nemôže odpovedať, len útrpne si ich vypočuť. Človek by si myslel, že César má  z chémie aspoň tri akademické tituly, lebo s takou znalosťou a  precíznosťou mieša do Clariných krémov látky pôsobiace alergiu, bez problémov ju (možno s chloroformom alebo iným prostriedkom) uvedie do hlbokého spánku, aby s ňou mohol tráviť noci, umývať si zuby s jej zubnou kefkou, používať jej veci, zahnusiť byt švábmi, aby ho mohol dezinfikovať. Navyše jej posiela listy, e-maily, otravuje oplzlými esemeskami. Divák túto hrôzu s ňou prežíva, len Clara o svojom nočnom návštevníkovi nič nevie. Ani náhodou ho neupodozrieva a prežíva intenzívny ľúbostný vzťah asi so svojim nastávajúcim. Aby ani nedopatrením tento pár nekráčal k oltáru, je tu predsa César a jeho chorobná posadnutosť. Ten sa nezastaví pred ničím – obviní  syna upratovačky zo svojich prečinov, ktorého čaká väzenie, matku po dlhoročnej práci v dome prepustia. César by mohol byť šťastný, ale nie je - Clara nevie byť nešťastná, malá vydieračka, ktorej zo začiatku stačili peniaze začína byť čím ďalej tým drzejšia a s príchodom milého Clary dostávajú udalosti rýchly spád. V jednom momente by stačil už len krôčik a všetko by vyšlo najavo, ale akoby zázrakom tomu unikne. Unikne, ako vždy aj skoku z terasy, s ktorým opakovane hodlá skončiť svoj biedny život. To sa však nestane nikdy. Pointu filmu sa nepatrí prezradiť, ale v tomto prípade by to bol priam „zločin“, lebo je čerešničkou na torte tohto majstrovského hororu.

Režisér Jaume Balagueró mal k dispozícii do detailov rozpracovaný scenár Alberta Maniniho, bazírujúceho najmä na psychologickom ponore do duše psychopata, chorobného prenasledovateľa a manipulátora. César je ukážkovým portrétom človeka, ktorého okolie prehliada, nevšíma si ho a netuší, čo za nebezpečenstvo predstavuje. Ľudská ľahostajnosť, povrchnosť a pachtenie sa za vzdušnými zámkami, sú živnou pôdou pre jedincov typu Césara beztrestne a dlhodobo páchať zlo. Keď sa nakoniec (náhodou) aj odhalia, škody, ktoré spôsobia sú nedozerné. Režisér vynikajúco obsadil charakterovo rôznorodé predstavy, najmä však hlavného hrdinu, ktorého stelesnil Louis Toscar. Vybral si ho zrejme preto, lebo už zjavom nevzbudzuje dôveru, ale svojou inteligenciou (musím priznať, že nie je blbec) dokáže priam nemožné, napríklad oklamať ženu, že s ňou trávi noci. Sama som zapochybovala, či je to vôbec možné, ale tvorcovia aj vďaka civilnému a presvedčivému prejavu Toscara ma presvedčili, že je to možné. Sympaticky vyznela aj Marta Etura ako Clara snažiaca sa zdôrazniť mladícky optimizmus a chuť do života. Jej nekomplikovaná postavu, plná životnej energie, vyznela vierohodne. Celkove možno povedať, že herci svoje party zahrali na výbornú najmä preto, že neprehrávali. Striedma a funkčná kamera Pabla Rossa zdôraznila na jednej strane ponurosť príbehu i prostredia, na druhej sa zasa sústredila na zachytenie každého záchvevu v tvárach jednotlivých aktérov. K celkovej atmosfére prispela nemalou mierou aj vhodná hudba Lucasa Vidala. Ponaučenie: Kým spíš maj sa na pozore, lebo ani pocit bezpečia domova nie je taký istý.

Snímka Kým spíš, okrem toho, že je do najjemnejších detailov vyšperkovaná štúdia vyšinutého a nebezpečného jedinca, je zároveň ukážkou zrelého režijného majstrovstva a potvrdením starej pravdy, že keď dvaja robia to isté, nie je to isté a tiež potvrdením, že aj v žánroch - horor, thriller - môže vzniknúť kvalitné a vydarené dielo. Škoda, zároveň našťastie,  filmy, ktoré stoja za úvahu uvádza prevažne Asociácia slovenských filmových klubov a Film Europe. Ak sa teda chcete inteligentne báť nezabudnite si pozrieť film Kým spíš. Nezaspíte.

Kým spíš