Český film Hranaři sa pokúšal opísať, ako funguje svet českých goríl, veľkopodnikateľov a lobistov, tunelujúcich štát, rozkrádajúcich verejné financie. Robil to síce filmársky veľmi neobratne, ale publikum si získal. Scenárista a režisér Robert Sedláček nám vo svojej dráme s ironickým názvom Rodina je základ státu ponúka podmanivý, presvedčivý, mrazivo pravdivý obraz obyčajných ľudí, ktorí pre mafiánsko-podnikateľské gorily pracujú. Kritici ho ocenili ako najlepší český film minulého roka, no diváci ho svojím nezáujmom odsunuli do zabudnutia.

Robert Sedláček (1973) je mimoriadny zjav v českej kinematografii. Jeho tvorbu si pochvaľujú nielen kritici a teoretici, ale aj návštevníci festivalov a náročnejší diváci, no jeho hrané filmy v kinách nedosahujú významnejšie komerčné úspechy. Vyštudovaný dokumentarista debutoval v roku 2006 osobitou psychologickou drámou s prvkami thrilleru Pravidla lži a získal Českého leva za scenár. Potom zmenil žáner, nakrútil satirickú komédiu z českého vidieka Muži v říji (2009), ktorá si v prevažne pozitívnych recenziách vyslúžila pre citlivý obraz súčasníka nejedno prirovnanie k tvorbe Miloša Formana. Nasledovala ďalšia komédia, vlastne skôr tragikomédia Největší z Čechů (2010), úprimný, pravdivý a sebaironizujúci pohľad na seba samého, filmársku obec a českú kinematografiu, v ktorej sa verne odráža nelichotivý stav celej spoločnosti. Film si vyslúžil sedem nominácií na Českého leva, ale napokon mu akademici nepririekli ani jedného. Aspoň Simona Babčáková si odniesla Cenu českej filmovej kritiky za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej role.

S novým filmom Rodina je základ státu sa história zopakovala. Hoci ho navrhli na šesť Českých levov, žiadneho nedostal. Zato dominoval Cenám českej filmovej kritiky ako najlepší film, za réžiu, scenár a ženský výkon vo vedľajšej role (opäť Simona Babčáková). Podľa českých kritikov sa tak stal bezkonkurenčne najlepším filmom lanského roku. Z prvej dvadsiatky najnavštevovanejších filmov sa však vytratil už mesiac po premiére, pričom ho uvádzalo iba zopár českých kín, takže vlastne ani nedostal šancu na lepší výsledok.

Libor Pokorný (Igor Chmela) vyštudoval pedagogiku, ale neodolal ponuke na vysoký post v banke. Pravda, ako každý Faust, musel za to svojim Mefistofelom platiť – v podobe schvaľovania podozrivých transakcií. Keď sa prípad prevalil, došiel rad i na neho. Hrozí mu, že ho zatkne polícia. Libor teda i s manželkou Ivou (Eva Vrbková), synom Lukášom a dcérou Tínou opúšťa luxusnú vilu, nasadá do luxusného auta a vyráža na cestu... nikam. Vie, že neunikne, no cíti potrebu byť s blízkymi. Prv, ako ich nadlho stratí. Bezcieľny útek ich zavedie na Moravu, kde sa neúspešne pokúšajú navštíviť skanzen, prespávajú v lese, stretajú niekdajších priateľov a spolužiakov Lenku (Simona Babčáková) a Jiřího (Jiří Vyorálek), žijúcich obyčajné malé životy. Polícia je im po celý čas v pätách.

Hoci niektoré scény ani čo by vypadli z nemeckej televíznej kriminálky, Rodina je základ státu nechce byť thriller a nejde jej ani o napätie, vyplývajúce z akcie. Film sa zameral na psychiku hlavných postáv, ich motiváciu, ich drámu. Na to, ako premárnili svoje životy a napokon i poslednú príležitosť zamyslieť sa, rekapitulovať a aspoň vnútorne sa očistiť. Zároveň však ukazuje i cynický postoj justície a polície, ktorá dávno rezignovala na prázdne, nenaplniteľné ideály ako pravda, spravodlivosť či obecné blaho – aj na "obyčajných malých českých ľudí", zdanlivo nezaujatých pozorovateľov, ktorí však nevedia a nechcú vidieť pravdu - a už vôbec sa s ňou nedokážu vysporiadať.

Výber menej známych hercov aj ich režijné vedenie slúžia autenticite a presvedčivosti. Chmela, Vrbková, ale aj Babčáková, Vyorálek, Martin a Monika Fingerovci a ďalší nehrajú povrchne, ale realisticky stvárňujú povrchných, plytkých ľudí, ktorí bez morálky, mravnosti a skutočných hodnôt len tápajú a blúdia v kruhu bez východiska. Kamera Petra Koblovského potvrdzuje atmosféru všeobecnej apatie, rezignácie (alebo únavy?) a zdôrazňuje studený odstup, pre ktorý sa síce s postavami nedokážeme zžiť, nie sú nám sympatické, no tým viac cítime, ako veľmi sa na ne sami ponášame.

Hoci si Sedláček udržuje odstup, neusiluje sa o nadhľad. Občas si neodpustí drobný žart (obsadenie alebo i mená vedľajších postáv, napríklad „muž v říji“ Petr Opluštil či Luděk Jelen, ktorého postava sa volá kapitán Klos), no jeho humor sa mení najmä na iróniu a sarkazmus. Aj pomocou nich rozpráva príbeh o tom, ako sa z normálneho slušného citlivého človeka stal chladnokrvný a bezcitný zločinec – bez toho, že by si to jeho manželka a deti dokázali všimnúť.

Irónia a sarkazmus sa prejavujú najmä v tom, ako Sedláček neguje, obracia naruby zavedené symboly, žánrové postupy a stereotypy. Bezstarostná jazda (alebo je to snáď Jízda?) sa uňho mení na chaotický, neurotický a panický útek bez náznaku katarzie. Ani moravský vidiek, ani príroda, ani folklór, ani rodina, ba ani deti tu nie sú nositeľmi pozitívnych hodnôt. Všetci sú zlí a odpudiví, len niektorí viac a iní menej. Dokonca ani manželská láska nenachádza svoj obraz v nežnom milovaní či vášnivom sexe, ale len v chladnej, odemocionalizovanej masturbácii.

Sedláčkove postavy napriek svojej civilnosti pôsobia na prvý pohľad ako obludárium. Lenže koľkí z nás, ktorí odsudzujeme škandál Gorila, by odmietli ponuku na skvele platené pracovné miesto a luxusnú vilu nad hlavným mestom? Koľkí z nás by sa dokázali postaviť usmievavému Zlu v ručne šitom značkovom obleku? A koľkí z nás si každodenné drobné priestupky a prešľapy ospravedlňujeme tým, že to predsa robíme pre deti, pre rodinu, aby nám bolo lepšie...

Katastrofálny stav krajiny podľa Sedláčka nie je výsledkom zákerného sprisahania ruských tajných služieb, tunajších eštebákov a mafiánov, ale je logickým vyústením toho, akí sme my sami, ako sa nechceme, nevieme protiviť zlu, ako ho tolerujeme, alebo sa priamo stávame jeho spolupáchateľmi. Áno, za to, ako žijeme, si môžeme sami.

A to, že o takýto film nemajú distributéri ani diváci záujem, je to iba smutným dôkazom jeho pravdivosti.