" Keď mám povedať, prečo som sa rozhodla urobiť takýto film, tak je to moja fascinácia pamäťou. Všetci zažili jedno a každý si pamätá niečo iné. Divákovi ponúkam toto svoje pátranie v pamätiach, ktoré ma tak nadchlo,“ povedala o filme režisérka filmu. Piussi, ako sama po premiére Mužov revolúcie zdôraznila, nechce nikoho súdiť, ona sa len pýtala a z odpovedí potom poskladala dosť znepokojivú mozaiku udalostí odohrávajúcich sa pred 20 rokmi, a to v konfrontácii s jej aktérmi v súčasnosti. Dokument má dve roviny: prvou sú archívne zábery z novembrových dní 1989, na ktorých sa tribúni nežnej revolúcie Ján Budaj, Milan Kňažko a ďalší plamenné prihovárajú k nadšenému davu, po ktorých nasleduje príprava prvých slobodných volieb, druhú tvoria výpovede, či skôr spomienky jej hlavných aktérov na hektické a mnohými závojmi zahalené udalosti. Čo vedeli a čo zistili až po rokoch?  Veľa a predsa nie všetko. Sami sa pýtajú, či heslo nežnej „Nie sme ako oni“ nebolo prinežné, či bola správna toľká tolerancia a odpustenie? Na to dnes už nikto presnú odpoveď nenájde. Zo spomienok však jasne vyplynie, že vodcovia nežnej neboli pripravení na zmenu, spontánne celonárodné nadšenie, štrnganie kľúčmi a sľuby o láske im zahmlilo tvrdú realitu. Naivita, či neskúsenosť následne spôsobila, že sa istá skupina ľudí  hlboko a natrvalo zahniezdila do centra  politického diania a dodnes poťahuje nitkami.

Už samotná voľba prvého ponovembrového prezidenta, Václava Havla, komunistami privedie diváka do nemého úžasu. A čoskoro 30. decembra 1989 vymenovali za prvého ministra vnútra ČSFR Vlády národného porozumenie Richarda Sachera. Ten v tom istom roku síce zrušil Štátnu bezpečnosť, ale ako neskôr vysvitlo dal skartovať mnoho zväzkov ŠtB. Jeho odchod z postu ministra bol možno aj preto taký hlučný a rozporuplný. Sacher sa  síce vo filme neobjaví, ale je kľúčovou osobnosťou k neskorším lustračným škandálom. Pravosť a nepravosť zväzkov je dodnes sporná. Nie každý, kto v nich figuruje bol aj vedomým spolupracovníkom a čert vie koľko ľuďom Sacher zachránil krk. Nebol to však veľmi dôsledný pán, lebo jeho zväzok o spolupráci sa zachoval. Je vôbec možné, že niekto priamo pri prameni zabudne na seba? Alebo sa viedla dvojitá evidencia ? To sú otázky, na ktoré nikto nevie dať jasnú odpoveď.

Triumfálny nástup k moci Vladimíra Mečiara, najprv na post  ministra vnútra Slovenska, je akoby vystrihnutý z Kocúrkova. Nikto o ňom nič nevie, ale sú ním nadšení, lebo je pracovitý, nelení pracovať hlboko do noci, všetko vie a všetko urobí. Takého človeka potrebovali, aby ich neskôr odstavil. Mečiar seba nezaprie ani dnes, rétorik je to ukážkový, bez minutia oka vám dokáže vysvetliť všetko a nič a lož je jeho obľúbená zbraň. A keby sme ho nepoznali aj by sme mu uverili. Škoda, že človek sa takým nadaním má toľko negatívnych vlastností...

Kauza Budaj je v podstate ústrednou témou tohto dokumentu. Ján Budaj, ktorý roky strávil v kotolni je smutný príklad lustrácií, ktoré mali v tom čase ďalekosiahle dôsledky. Možno aj preto Verejnosť proti násiliu, po tom čo padol tieň na jednu z vodcovských osobností hnutia, prehrala na celej čiare. Samozrejme, bolo by veľmi zjednodušené zvaliť všetko na Budajov pád, lebo ani samotní aktéri neboli jednotní a aj po toľkých rokoch sa aj v spomienkach vzácne rozchádzajú. Fedor Gál hovorí niečo iné, Milan Kňažko (verí v Budajovu nevinu) má opačný názor, František Mikloško je sklamaný a čuduje sa, Martin Šimečka je hádam najtriezvejší, ostatní dodnes nevedia zaujať jednoznačné stanovisko. Nechcem predvídať, ale nazdávam sa, že keby boli ostali pri moci dodnes by sa nedohodli. Stačí si len trochu zalistovať v dejinách a hneď zistíme, že sa to stať ani nemohlo. Vraví sa, že revolúcia vždy požiera svoje deti. „Požrala“ nekrvavo aj naše nežné, komu však odovzdali moc, presanejšie komu k nej dopomohli, je podľa mojej mienky, už ich veľký prehrešok.

Zuzana Piussi za zamerala len na obdobie od 17. novembra 1989 až po prvé slobodné voľby. Taký malý úsek jej nedovolil pozrieť sa na marazmus našej spoločnosti v širšom kontexte i keď musím pripustiť, že sa jej veľa podarilo odhaliť. Nazdávam sa, že problém je dlhodobý a vleklý. Začína našou neschopnosťou vyrovnať sa s dejinami. Nevyrovnali sme sa do hĺbky ani so Slovenským štátom, (zužuje sa len na deportáciu Židov), ani s SNP (väčšinou falošne heroizované), ani s rokom 1948, ani s rokom 1968 a nasledujúcou normalizáciou. Ako potom môžeme žiadať, aby sme sa relatívne realisticky zhodnotili  rok 1989. Historici čosi o našich dejinách spísali, ale v celom spektre problémov výrazne (až na výnimky) absentuje literatúra, film a umenie vôbec. Nie je mojou úlohou hľadať príčinu  laxnosti, nezáujmu, neschopnosti a absencie akejkoľvek sebareflexie tejto spoločnosti, ale musím konštatovať, že je to tak. A kým si nevyčistíme stôl  (už od začiatku druhej svetovej vojny), bude sa to kopiť a kopiť kým nás to celkom nepohltí. Totiž Slovensko, podľa mojej mienky, nemá väčšie ekonomické problémy, ako ostatné vyspelé krajiny Európy, ktoré vyplývajú z celosvetovej hospodárskej krízy. Slovensko je však, žiaľ, už dlhodobo v morálnej kríze, a to nielen od nežnej revolúcie, ale pravdu má nesporne aj Zuzana Piusii, ktorá si myslí: „To, ako dnes žijeme, rozloženie moci a bohatstva, stav politiky, kultúry a morálky, súvisí s tým, čo sa udialo v prvých mesiacoch po „Zamatovej revolúcii“.

Dokument Muži revolúcie nastavil zrkadlo spoločnosti, v ktorom jeho aktéri často nie sú schopní odlíšiť realitu od svojej snovej vízie, nevidia svoj obraz, ale niekoho koho si možno vysnívali. Vysvetliť a pochopiť ich myšlienkové pochody by chcelo veľa času a trpezlivosti. Niektoré interpretácie faktov sú často na hranici zdravého rozumu, pritom stačilo trochu pokory. Nuž, stalo sa a niet návratu. Režisérka  umne preklenula obidve roviny (minulosť zo súčasnosťou), a to všetko ešte oživila veľavravnými fotografiami Juraja Bartoša. Snímka divákov vyburcovala, priam znepokojila, čoho dôkazom bola aj veľmi emotívna diskusia s tvorcami po premiére filmu. Takéto znepokojujúce kino, ktoré tne do živého potrebujeme ako soľ. Odkaz pre Zuzanu Piussi: Pokračovať a nepoľaviť.

Muži revolúcie, Slovensko, 2012
Scenár, réžia, kamera, strih: Zuzana Piussi
Zvuk: Maroš Berák
Postprodukcia obrazu a zvuku: Ján Boleslav Kladivo
Vo filme použité fotografie: Juraj Bartoš
Film podporila : Nadácia Intenda
Účinkujú: Fedor Gál, Ján Budaj, František Mikloško, Milan Kňažko, Gabriel Levický, J8n Čarnogurský, Vladimír Mečiar, Ivan Mačura, Ľubomír Feldek. Miroslav Cipár, Miloš Žiak, Milan Žitný, Martin Šimečka a ďalší
Foto: ASFK