Festival vznikol v roku 1997, ako v úvodnom rozhovore pre festivalový katalóg hovorí jeho riaditeľka Tina Lokk, v momente, keď sa  estónska filmová tvorba i distribúcia ocitli v kríze. Zatvárali sa kiná a podpora filmu zo strany  nového, nezávislého štátu sa zmenšovala. Estónsky trh (1 300 000 obyvateľov) bol pre distribučné spoločnosti  rizikový. Po sovietskych desaťročiach, v ktorých sa filmová produkcia riadila z Moskvy, nik nemal reálnu predstavu o tom, ako nanovo budovať vlastné filmové štruktúry. Festival teda vytvoril priestor pre filmové potreby tvorcov i divákov a pre domáci film bol  terapeutickým PR. Vyvinul sa z Nordic Film Week (Nordický filmový týždeň) a na svet mu pomáhali zástupcovia severských filmových i diplomatických inštitúcií. Jeho logom sa stal osamelý vlk, hlavný hrdina severských legiend a ság, symbolizujúci ako samotu, tak solidaritu. Je zároveň letimotívom takmer všetkých festivalových zneliek.

Súťaž hraných filmov Eurasia

Porota na čele s dokumentaristom a režisérom hraného filmu Moje šťastie, uvedeným v súťaži MFF v Cannes, Sergejom Loznicom, udelila Grand Prix hongkonskému filmu Jednoduchý život (Simple Life) známej režisérky Ann Hui. Viac než o dramatický príbeh tu ide o popis dojímavej situácie, dlhoročná rodinná pomocníčka v domácnosti sa po mozgovej príhode a čiastočnom ochrnutí rozhodne odísť do domova pre dôchodcov. Až po defintívny koniec sa oňu stará jej zamestnávateľ. Demonštrácia ľudskej solidarity, pozitívneho vzájomného vzťahu napriek rozdielnemu sociálnemu zaradeniu sú  zrejme hodnoty, ktoré rozhodli o víťazstve filmu. Obsadenie hlavných úloh hviezdami hongkonského filmu – speváčky a herečky Deanie Ip (cena za najlepší ženský herecký výkon) a predstaviteľa akčných rolí Andy Laua (Klan lietajúcich dýk), zatraktívnilo toto dielko, s ktorým je jeho autorka navýsosť spokojná : "Mala som šťastie, že som mohla nakrútiť film s prvkami a postupmi, ktoré mám najradšej -  skutočný príbeh, dokumentaristický prístup, lyrické posolstvo, humor, pátos, kombinácia neprofesionálnych hercov  s veľkými hviezdami“.

Toto rozhodnutie bolo zrejme kompromisom v diskusii o súťažných filmoch, medzi ktorými boli i dramaticky a politicky vyhranené projekty. Ak trochu „zafabulujem“, táto voľba bola možno ďalším z krokov Sergeja Loznicu v náprave svojej reputácie  „lovca beštialít“ po filme Moje šťastie, ktoré sa po búrlivých diskusiách v Rusku snažil vydávať za takmer science-fiction, filmovú výstrahu o možných následkoch terajšieho vývoja.

Jednoduchý život bol napriek vyššie uvedeným hodnotám predsa len nedramatickým a značne odemocionalizovaným  popisom v podstate bežnej životnej situácie, dokumentárnym pohľadom na posledné dni života. Ak sa dobro nerodí v dráme, je pre film v podstate nezaujímavé.
Jeho poddimenzovaný dramatizmus vynikol vedľa oveľa zaujímavejších súťažných príbehov, napríklad filmu Jelena ruského režiséra Andreja Zvjaginceva, nakrúteného  síce s režisérskym odstupom, ale alarmujúcim morálnym posolstvom. Manželka bohatého podnikateľa zháňa peniaze na univerzitu pre svojho vnuka, inak mu hrozí vojenská služba so všetkými drastickými dôsledkami. Jej morálna voľba, smrť muža za život vnuka, je vyzývajúcim otáznikom spoločnosti, ponorenej do krízy morálnych kritérií a morálneho relativizmu. Zvjagincev ukazuje, ako sa tým najhorším a neospravedlniteľným činom dostáva tichého spoločenského súcitu. Ak si hrdinov filmu rozdelíme na generáciu rodičov a detí, je pohľad ešte alarmujúcejší. Generácia obetí a boja o prežitie, vychovala arogantných trúdov, neschopných ani pracovať, ani pociťovať voči rodičom minimálnu vďačnosť a úctu.

Vo vyhrotenej forme sa k dramatickému pôdorysu vracia aj poľský film Ruža Wojciecha Smarzowského (najlepší poľský film za rok 2011). Podobne ako Habermannov mlyn Juraja Herza, vykresľuje povojnovú situáciu v národne zmiešaných oblastiach. Ruža je Nemka z poľského Mazurska, vystavená podobne ako rad jej ďalších súkmeňovcov pomste okolia. Tadeusz, bývaly vojak Armii Krajowej, jej prináša správu o smrti manžela a je svedkom krutého zachádzania ruských „osloboditeľov“. Chráni ju i dcéru, až kým žena, vyčerpaná nemilosrdnými udalosťami i neustálym znásilňovaním neumiera. Keďže ani on nestál vo vojne na tej pravej strane, posiela ho nová moc, aliancia poľských komunistov a ruskej tajnej polície NKVD, na Sibír. Vracia sa ako troska a s dcérou mŕtvej Ruže, žijúcej na ich statku, ktorý si prisvojili susedia, sa vzďaľuje z priestoru, kde niet miesta na akúkoľvek ľudskú existenciu.

V konfrontácii týchto troch filmov sa z istého uhlu pohľadu javí rozhodnutie poroty logickým – víťazom je film, kde sa ľudia chovajú ako ľudia, bez skrytej, či otvorenej nenávisti. Inou otázkou je potreba apelatívnej a dramatickej polemiky, nastolených príbehmi, ktoré si  žiadajú divácku spoluúčasť. V jednom z rozhovorov odpovedal Andrej Zvjagincev na otázku, prečo nezaujal ako režisér jasný postoj k činu svojej hrdinky tým, že divák je preň partnerom a spoľahol sa na jeho vlastnú interpretáciu i sebareflexiu.

Severská Eurasia

Dôvody, s ktorými sa festival snaží hrať na eurázijskú nôtu sú zrejme vedené záujmami škandinávskych krajín o toto neznáme teritórium.  Ako bývalá sovietska republika  majú Estónci viac znalostí i možností predstaviť severanom filmové teritórium post-sovietskej Strednej Ázie.  V súťaži boli odtiaľ hneď dva filmy – Akkyz  Žanabeka Žetiru z Kazachstanu a  Neskorý život (Late Life) Uzbeka Ajuba Šachobiddinova, doplnený Maminým rajom Kirgiza Aktana Aryma Kubata v sekcii 15 vybraných titulov.

Tieto filmy sú všeobecne zaujímavejšie ako sociologicko-antropologický materiál a komplexne odhaľujú nielen realitu, ale dávajú nahliadnuť aj do nemateriálneho sveta spoločností, rozdelených nielen východom a západom, ale aj svojou príslušnosťou k dvom radikálne odlišným kontinentom.  Je preto nesmierne zaujímavé sledovať, ako sa  zložitá realita transformuje do filmových výpovedí. Uzbekistan, ako najväčšia stredoázijská krajina vyznáva potreby domáceho  publika, uchváteného ako v minulosti, tak aj dnes bollywoodskymi trhákmi. Týmto smerom sa pobrala aj uzbecká tvorba a treba povedať, že sa niet čomu radovať. Sú to napospol  ukážky milostných peripetií, opakovaných do omrzenia vo všetkých možných i nemožných variáciách. Je to prípad aj filmu Neskorý život, ku ktorému napísal scenár kedysi talentovaný Jolkin Tujčiev. Úspešná novinárka  sa z nie celkom jasných dôvodov vydá za mäsiara menom Hamlet. Ona nevie variť ani sa starať o dom, ako sa predpokladá v slušnej uzbeckej rodine a narýchlo uzavretý sňatok sa začína rúcať. Vtom však krásavica zistí, že jej záhadný muž číta Freuda a iných európskych klasikov a to vzťahu radikálne pomôže. Asi v tomto duchu sa odohrávajú komernče úspešné a ideologicky nezávadné filmy. Je to kombinácia, ktorá nemôže neprežiť.

Ázijský súťažný výber pokračoval indickým debutom Na konci všetkého (2011, réžia: Aditi Roy), japonským Kotoko (2011,réžia: Šinya Cukamoto) a filipínskym Busongom (2011, réžia: Auraeus Solito). Vzorku doplnil aj iránsky film Smútok (2011, réžia: Morteza Farshbaf), čerstvo ocenený na MFF Pusan v Južnej Kórei. Dvojica hluchonemých manželov vezie  k rodičom chlapca, ale tí medzitým zahynuli v autonehode. Cesta autom a rozhovor, pri ktorom sa dozvedáme o ich živote sa končí v tmavom tuneli. Chlapec od nich utiekol a kdesi sa ukryl. Nechce už nič počuť, sedí so sluchátkami na ušiach a kamenným pohľadom. Fershbaf je Kiarostamiho žiakom a darí sa mu, podobne ako majstrovi  rozprávať poetikou poltónov a náznakov. Práve takto sa uvoľňuje aj pri zdanlivo diabetickej vizualizácii, väčšina deja sa odohráva v aute, významový priestor pre úvahy o povahe komunikácie, pamäte a všetkom, čo anticipuje aj  interpretuje ľudské životy.

Iránsku vzorku, popri  filmoch  Rozchod: Nader a Simin (2011) Asghara Farhadiho, a Pán Youseff (2011) Mortezu Motevalliho doplnil aj film Mohammada Rasoulofa Goodbye. Bol to jeden z dvoch iránskych filmov (druhým bol film Jafara Panahiho Toto nie je film),ktoré sa tajne  dostali na festival v Cannes. Popisuje ťaživú situáciu mladej právničky, opozičnej aktivistky a jej márnu snahu utiecť za lepším a slobodnejším životom.

Záver festivalu, po rozdaní cien a uznaní, tvorí program Baltic Event, predstavovanie koprodukčných projektov, románov a poviedok, pripravených na filmový update. Filmový pulz nemá právo zastaviť sa ani uprostred ospalej severskej tmy.

Foto z filmov: Jednoduchý život, Jelena, Ruža, Akkyz, Neskorý život, Na konci všetkého, Kotoko, Busong.

pošli do vybrali.sme.sk