Nákaza (Contagion)
Je to skromnosť rafinovaná, klamlivá: hviezdne obsadená snímka s rozpočtom 60 miliónov dolárov sleduje rôzne dejové línie, osudy rôznych postáv, ktoré sa nemusia ani pretnúť, a tak ju nakrúcali po celých USA (Chicago, Atlanta, San Francisco, Los Angeles) aj v Číne (Hongkong) a popri bežných kópiách vznikla i verzia pre kiná IMAX.
Soderbergh v nej s realizmom, civilnosťou a subtílnosťou sebe vlastnou opisuje priebeh globálneho ohrozenia novým odolným mikroorganizmom, vírusom, ktorý je rýchle prenosný a takmer stopercentne smrteľný. „Chcel som ukázať,“ povedal režisér, „ako je v dnešnom svete vlastne nemožné zabrániť bleskurýchlemu rozšíreniu epidémie. Aj ja sám som počas prác na filme začal oveľa viac dbať o hygienu, ale uvedomujem si, že napríklad tento mikrofón predo mnou používali desiatky rôznych ľudí, kľučiek na dverách sa dotýkali tisícky... Tradičná prevencia je málo účinná. Jedinou možnosťou je vedieť rýchle reagovať vedeckým výskumom, výrobou a distribúciou protilátky.“
Hoci režisér zdôraznil, že všetky odborné stránky filmu sú autentické a zodpovedajú realite, vyhol sa ťažkopádnosti aj nudnej popisnosti. Výprava je rovnako neefektná no dokonalá, ako všetky ostatné súčasti filmu. Nedáva okázalo najavo, koľko veľa peňazí bolo treba do filmu investovať, ale je účelná a priam puntičkárska. Podobne ako v Erin Brockovich aj tu všetko stojí na nevtieravých, civilných, realistických hereckých výkonoch, prostej kamere (ktorú obsluhoval sám režisér) a funkčnom strihu. Nenájdeme tu žiadne výstredné formálne experimenty ani digitálne čarovanie.
Soderbergh spolupracoval so svojím tradičným skladateľom Cliffom Martinezom, ktorý tentoraz vytvoril citovo ambivalentnú, skôr chladnú elektronickú hudbu, ktorá si po celý čas udržiava od príbehu i postáv značný odstup – a práve tým vytvára osobité napätie. No herci ako Matt Damon, Marion Cotillard, Gwyneth Paltrow, Kate Winslet, Jude Law a Laurence Fishburne žiadne barličky nepotrebujú. Vďačne využívajú príležitosť a priestor, bez extravagancií či nepatričného strhávania pozornosti na seba. Skutočne, zaujímavejšie ako jednotlivé herecké výkony, je vyváženie a zosúladenie celého obsadenia, suverénne vyskladanie celej snímky s cieľom bez akejkoľvek okázalosti dosiahnuť čo najväčšiu autenticitu a presvedčivosť.
Soderbergh patrí k tvorcom, ktorí neradi verejne rozprávajú o svojich filmoch a zásadu neporušil ani na benátskom Lide: „Nazdávam, sa, že keď musíme hovoriť o tom, čo sme nakrútili, má to negatívny dopad na samotné dielo a jeho prijímanie divákmi. Lepšie sa mi pracuje, ak môžem nakrúcať jeden film za druhým, len s malými prestávkami a bez potreby vystupovať na verejnosti. Aj tie filmy sú potom podľa mňa lepšie. Lenže keď pracujete v médiu, ktoré je náročné na financie, nevystupovať na verejnosti v rámci propagačných podujatí by bolo absurdné. Ešte aj Antonioni, ak by chcel dnes nakrúcať, by to tak musel robiť.“
Evidentné je, že viac ako jednotlivé postavy, hrdinovia a zloduchovia, ho zaujala klasická dramatická zápletka, transponovaná tak, že na jednej strane stojí ľudstvo a na strane druhej choroba. Film však neopisuje len boj s ňou, ale aj širšie súvislosti, dopady na spoločnosť (panika, rabovanie, nárast zločinnosti), prístup médií, riziko hroziace zo strany blogérov, ktorí bez odborných základov, bez kontroly i bez zodpovednosti ovplyvňujú myslenie aj konanie státisícov, niekedy miliónov ľudí. V neposlednom rade rozpráva aj o etických otázkach z oblasti medicíny a farmaceutického biznisu.
„Vírus ako záporná postava je pre filmára veľmi zlý výber. Nemá tvár, nemá telo, nevie hovoriť, je neviditeľný,“ povedal režisér Soderbergh v Benátkach.
Gwyneth Paltrow hrá nevernú ženu, ktorá nevdojak výraznou mierou prispeje k rozšíreniu infekcie. Na otázku, či v tom vidí aj morálny podtext, odpovedala: „Ak by smrť následkom infekcie neznámym vírusom mala byť trestom za neveru, zostali by v tejto sále nažive nanajvýš tak traja ľudia. A – pretože sme v Taliansku – možno ešte menej.“