Pina nie je hraný film, ale nie je vlastne ani tradičný dokument. Je to báseň v obrazoch, výbuch vášní, farieb, tvarov i živlov. Pina je najneobyčajnejší filmový zážitok, aký nám naše kiná ponúkajú. Stošesťminútový film s podtitulom Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení niesol v origináli dedikáciu „Film pre Pinu Bausch od Wima Wendersa“. Philippina Bauschová, pôsobiaca pod menom Pina Bausch, bola výraznou osobnosťou nemeckého moderného tanca, choreografkou a divadelnou riaditeľkou. Počas svojej polstoročnej kariéry spolupracovala s najprogresívnejšími choreografmi, tanečníkmi i divadelníkmi po celom svete. Od roku 1972 viedla baletné divadlo vo Wuppertale, ktoré sa neskôr premenovalo na Tanztheater Pina Bausch. Tu vytvorila špičkový medzinárodný súbor a naštudovala s ním viacero prelomových tanečných inscenácií, ktoré zožali mnoho prestížnych ocenení.

Silná osobnosť, výrazný zjav a dokonalé ovládanie tela lákali aj pozornosť filmárov. Roku 1983 účinkovala Pina Bausch vo filme A loď pláva Federica Felliniho a roku 2002 v Hovor s ňou Pedra Almodóvara. O spoločnom filme snívali s Wimom Wendersom dvadsať rokov, ale projekt sa pohol až keď v roku 2007 Wenders spoznal možnosti novej digitálnej záznamovej techniky 3D a pochopil, že sú pre zamýšľaný projekt to najvhodnejšie.

Wenders je priaznivcom nových technológií. V roku 1982 nakrútil kriminálnu drámu Hammet v elektronickom štúdiu F. F. Coppolu a prelomový hudobný dokument Buena Vista Social Club (1999) nakrúcal digitálnymi kamerami s vysokým rozlíšením. Začiatkom leta 2009, keď bolo všetko pripravené na filmovanie v 3D, Pina Bausch 30. júna zomrela. Päť dní po tom, ako jej diagnostikovali rakovinu. Dva dni pred plánovaným začiatkom nakrúcania.

Wenders projekt nezrušil, ale realizoval ako spomienku a či pamätník na počesť choreografky. Zaradil doň 3D zábery z predstavení Le sacre du printemps, Kontakthof, Café Müller a Vollmond, ktoré mali divadelné premiéry v rozpätí rokov 1975 až 2008. Niektoré sa odohrávajú priamo na doskách divadla, iné však preniesol do ulíc a okolia Wuppertalu, takže choreografie sa dostali do bizarných vzťahov s prostredím: pouličným ruchom, verejnou plavárňou, lesmi či priemyselnou krajinou. Popretkával ich výpoveďami, vyznaniami a spomienkami členov súboru, spolupracovníkov, ale aj staršími dokumentárnymi zábermi. Tento nápad sa milovníkom a znalcom moderného tanca javí ako sporný, ale na druhej strane približuje Pinu Bausch aj nezainteresovaným laikom – a v neposlednom rade im umožňuje aj oddych medzi náročnými tanečnými pasážami.

Filmár narába s tretím rozmerom citlivo, uvážene, rozširuje plátno akoby dozadu, do hĺbky. Len občas publikum postraší rozprsknutými kvapkami vody. S pokorou a hlbokým plným pochopením slúži nebohej umelkyni, necháva ju komunikovať s divákom prostredníctvom jej myšlienok, nápadov, choreografií, tanečníkov, s jej maskami, účesmi, scénami, kostýmami i rekvizitami.

Nie je to vlastne film o Pine Bausch. Je to film Piny Bausch. Ibaže ho nakrútil Wim Wenders.