Tvorcov inšpiroval ich desať rokov starý krátkometrážny film o piatich mužoch a jednej žene, ktorí sa vkradnú do opusteného domu, a tam zahrajú štyri skladby na všetkom len nie na klasických nástrojoch. „ V celovečernom filme sme chceli dať téme širší rozmer, aby hralo už celé mesto a nie len jeden byt“, povedal Ola Simonsson. Oproti piatim mužom a jednej žene, ktorí stelesňujú revoltu voči tradícii, snobizmu a zaužívaným spoločenským normám, stojí muzikantsky netalentovaný syn z hudobníckej rodiny Amadeus (Bengt Nilsson), ktorý  z hĺbky duše nenávidí akúkoľvek hudbu. Kým mladší brat, Oscar,  je slávnym dirigentom, on je len policajtom. A práve jemu sa ujde chytiť a  pacifikovať šesticu výtržníkov, považovaných takmer za teroristov. Sannu ( Sanna Persson) šéfku exaltovanej hudobnej  skupiny, si už na hudobnej akadémii pamätajú ako enfant terrible,  pokúšala sa hrať na všeličo len nie na hudobné nástroje, za jej nápad „hrať vodu“  ju vyhodili. Teraz ju uchvátila zaujímavá skladba a veru sa jej podarí ju aj realizovať. Napríklad hrajú na pacientovi (najoriginálnejšia scéna), na elektrickom vedení, s bagrami, prosto na všetkom a so všetkým. Amadea bez sluchu, ktorý však  s istotou rozpozná zvuk metronomu, Sanna priťahuje a vyčíňanie jej kumpánov možno aj teší. Policajta núteného od detstva počúvať hudbu od rána do večera, do istého času aj hrať, v podvedomí udalosti určitým spôsobom prebúdzajú k života. Musíte uznať, kto by sa nepridal na stranu rebelantov, koho v detstve nútili hrať na nejaký hudobný nástroj a on nemal ani sluch, ani chuť to robiť (mnohí to poznáme z vlastných skúsenosti) ? Azda všetci rovnako postihnutí, dokonca aj v prípade, že pre strážcu zákona je to v rozpore s jeho povolaním a etikou.

Tento dejový motív je však iba akýmsi spojivom na prezentáciu štyroch originálnych hudobných klipov, ktoré sú použité na zdôraznenie túžby po tichu, ale zároveň ohlušujúceho hluku. Decibely, či sa nám to páči alebo nie, dokážu človeka odpútať od každodenných starostí, dodať mu chuť do života aj keď ho neraz priam ohlušia. Hudba je niečo čo patrí k životu, zároveň poteší, očaruje, rozčuľuje i privádza do zúrivosti. Mnohorakosť použitia muziky (hudobnej moderny, klasickej hudby, stredného prúdu i „slaďákov)  ilustrujú tvorcovia nepravdepodobnými náhodami a čudesnými praktikami aktérov príbehu. Hudba však  vždy zanecháva zvláštny pocit úľavy, raz sympatizuje so "zločincami", inokedy so strážcom zákona. Ťažko povedať komu by sme mali fandiť, veď blázniví muzikanti síce robia psie kúsky, ale kriminálnici nie sú, Amadeus zasa nie je vzorom strážcu zákona. Sympatie oscilujú medzi dvomi krajnosťami a často som mala pocit, že sami tvorcovia nevedia ako ďalej. V prvej polovici film hýri nápadmi, humorom, potom akoby sa zasekol, miestami stagnuje, ba až nudí, aby sa opäť rozbehol do víťazného finále. Hudobná komédia s romantickým nádychom ( najmä v závere) je však v každom prípade originálna, doteraz si z rôznorodosti prijímania muziky a jej vplyvu na ľudí, takto vtipne nikto ešte nevystrelil. Odpustíme jej preto aj istú rozkolísanosť, miestami stratu temporytmu a nerozhodnosť kam by mala presne smerovať. Totiž, keď sú už karty rozdané, vieme, kto je kto, už nás vtipné absurdity až tak nezaskočia a čím ďalej tým viac čakáme na nový hudobný počin. Našťastie, vždy príde, a tak zachraňuje malú bezradnosť dejovej línie.

Osobne si myslím, že film invenčných švédskych tvorcov zaujme najmä mladé publikum, osobitne také, ktoré má dobrý sluch, ale predovšetkým sa trochu vyzná v rôznych hudobných žánroch a smerovaniach, najmä v minoritnej hudobnej tvorbe. To, že sa na absurdnostiach bude dobre zabávať je samozrejmé, nie som si však istá, či ironický podtón smerujúci na adresu hudobných snobov, nezatieni detektívna línia a husárske kúsky hudobných produkcii. Napríklad šestica rebelantov vypne svetlá v celom meste, zavesí sa na elektrické napätie a na jeho drôtoch odohrá skladbu (ak sa tak dá nazvať) netalentovaného Amadea.  Detektív je prešťastný, na chvíľu sa zblíži so Sannou, odporučí je s celou kompániou utiecť niekam, kde ich nikto nenájde a on si bude užívať  vytúžené ticho. V kontrapunkte s jeho túžbou po tichu brilantne znejú celým filmom, predovšetkým pasáže na bubnoch, a vôbec celá kakofónia hudobných experimentov.

Experiment, čo všetko sa dá vyčarovať nielen na klasických hudobných nástrojoch a čo všetko hudbou je aj nie je – to je ústredná niť filmu ťažko zaraditeľného do nejakej škatuľky. Osobne si myslím, že rozpaky, ako by sa táto hudobno-detektívna komédia mala presne označiť, hovoria v jej prospech. V prospech osobitého a originálneho filmového stvárnenia problému na tému : Čo nám hudba dáva, čím nás obohacuje, o čo nás oberá, prečo neraz rozčuľuje i paralizuje. Aby to všetko malo zmysel a vyznelo naplno prispela aj precízna  kamera Rogera Pratta a herecké výkony Bengta Nilssona (Amadeus)  Sanny Persson (Sanna) a štvorice hudobných teroristov Magnusa Börjesona, Marcusa Boija , Fredrika Myhra a Andersa Vestergarda. Kto má dobré uši a zmysel pre humor by si film Zvuk hluku nemal nechať ujsť.


Zvuk hluku (Sound of Noise), Švédsko, Francúzsko, 2010
Réžia: Ola Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson
Scenár: Jim Birmant, Ola Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson
Kamera: Charlotta Tengroth
Hudba: Fred Avril, Magnus Börjeson, Six Drummers
Hrajú: Bengt Nilsson, Sanna Persson, Magnus Börjeson, Marcus Boij , Fredrik Myhr, Anders Vestergard, Johannes Björk, Sven Ahlström, Ralph Carlsson, Paula McManus a ďalší
Foto: Continental film